Niekedy je ťažké byť ženou.
        – TAMMY WYNETTE 

Zbadal, že Fatimine oči sú plné sĺz.
„Plačeš?“
„Som žena púšte,“ povedala, odvrátiac tvár.
„Ale predovšetkým som žena.“
        – PAULO COELHO

Tvoje miesto je medzi divými kvetmi
Tvoje miesto je v člne na mori
Tvoje miesto je tam, kde ti láska odpočíva na pleci
Tvoje miesto je tam, kde sa cítiš slobodná.
        – TOM PETTY

„Poďme na to.“ Začal padať súmrak. Chladný vzduch voňal borovicou a šalviou. Bystrá, hučiaca rieka nás priťahovala. Stanovali sme v Tetonských vrchoch s kanoe na streche nášho auta. „Zložme sa.“ John sa na mňa pozrel, či som sa zbláznila. Do dvadsiatich minút les, rieku i nás všetkých pohltí tma. Bude čierna ako uhoľ. Na rieke budeme sami, len s matnou predstavou, ako ju splaviť, čomu sa vyhnúť, ako sa dostať na breh k nejakej ceste. A potom nás bude čakať nekonečná cesta peši späť k autu. Kto vedel, aké nebezpečenstvo sa tam môže ukrývať? John sa na mňa pozrel znova, potom sa zahľadel na našich malých synov a povedal: „Dobre, ideme na to.“ Rýchlo sme sa pripravili a vyrazili sme.

          Ten večer bol úžasný. Pôvabne sa vlniaca rieka menila farbu od kobaltovej cez striebornú až k čiernej. Boli sme tam úplne sami. A Oxbow Bend sme mali len pre seba. V rekordnom čase sme zložili kanoe, obliekli si záchranné vesty, usadili chlapcov, pevne zovreli do rúk veslá a vydali sme sa na plavbu s túžbou čo najviac sa nasýtiť očarujúcej krásy okolo.

Ponad rieku čnel starý drevený most, ktorého chatrné zvyšky vyzerali, akoby sa mali zrútiť pri najbližšom silnejšom závane vetra. Museli sme sa skloniť, aby sme popodeň prešli. Opatrne sme sa plavili kľukatými riečnym korytom – John vzadu, ja vpredu, naši traja chlapci, plní údivu a nadšenia, medzi nami. Keď začali vychádzať na oblohu hviezdy, cítili sme sa ako deti pri stvorení Narnie – obloha bola neskutočne jasná, hviezdy tak blízko. So zatajeným dychom sme hľadeli na hviezdu, čo pomaly padala oblohou, až kým nezmizla.

          Do vody čľupol bobor, zaznelo to ako výstrel z pušky. Pri svojom skoku vystrašil dve kačky, ktoré vzlietli. Medzi tmavou vodu a oblohou sme videli len biele vlnky, ktoré nasledovali loď ako synchronizovaní vodní lyžiari. Sovy začali húkať nad lesom, od brehu sa k nim pridali žeriavy. Bol to prirodzený, známy zvuk, no predsa bol tajuplný. Zatiaľ, čo sa veslá takmer nehlučne vnárali do vody, šepkali sme si nové objavy divokej prírody.

          Noc sa usadila okolo nás, nadišiel čas pristáť. Rozhodli sme sa priblížiť sa k brehu v zátoke, ktorá bola neďaleko cesty. Odtiaľ by sme sa mohli pomerne rýchlo vrátiť k nášmu autu. Nechceli sme veslovať potme proti prúdu – mohlo to byť nebezpečné a ťažšie by sme hľadali naše odstavené auto.

          Ako sme sa približovali k brehu rieky, z vysokej trávy sa zdvihol losí samec presne na mieste, kde sme chceli pristáť. Bol čierny ako noc. Všimli sme ho len vďaka siluete proti oblohe. Vzadu za ním čneli vrcholce kopcov. Bol obrovský a nádherný. A stál nám v ceste. Zatarasoval jediné vhodné miesto na pristátie. Mnoho ľudí v národných parkoch padne za obeť práve tomuto zvieraťu. Mimoriadna rýchlosť, osemsto kilogramov svalov a parožia a absolútna nevypočítateľnosť stvorili z neho skutočný postrach. Keby skočil do vody, trvalo by mu len necelé dve sekundy, kým by prevrátil naše kanoe. Nemali sme kde pristáť.

          Nálada sa zmenila. S Johnom nás zachvátil strach. Bola iba jediná možnosť, ako sa odtiaľ dostať – veslovať späť proti prúdu na miesto, odkiaľ sme vyrazili. No všade naokolo bola už úplná tma. Pokojne, opatrne sme otočili kanoe, hľadajúc vhodné rameno, ktoré by nás viedlo mimo hlavného toku. Nečakali sme, že sa naše dobrodružstvo takto zvrtne. John nás musel obratne viesť, ja veslovať zo všetkých síl. Stačila by v tejto chvíli iba jedna chyba a mocný prúd rieky by naklonil kanoe, naplnil ho vodou a prúd by zmietol našich malých chlapcov do tmy.

          Bolo to vzrušujúce.

          Zvládli sme to. John to zvládol a ja tiež. Spoločne sme zvládli náročnú úlohu. Musela som sa však do toho vložiť celá. Bojovala som v tom so svojou rodinou a kvôli nej, obklopená divokou, trblietajúcou sa krásou. Pravdu povediac, bolo to nebezpečné... a pre mňa transcendentné. Už som viac nebola Stasi. Bola som Sacagewea, indiánska princezná Západu, statočná a silná žena.

CESTA ŽENY

Potom prišiel čas plný rizika.

Ostať uväznený v púčiku bolo bolestnejšie

ako riziko samotného kvitnutia.

– ANAIS NINOVÁ 

Snažím sa spomenúť si, kedy som prvý raz v srdci spoznala, že už viac nie som dievča, že sa zo mňa stala žena. Bolo to vtedy, keď som zmaturovala ? Alebo ukončila vysokú školu? Uvedomila som si to, keď som sa vydala, stala sa matkou? Mám štyridsaťpäť rokov, no v mojom srdci zostáva miesto, ktoré sa stále cíti veľmi mladé. Keď si spomínam na udalosti, ktoré by som označila za akési zlomové, iniciačné rituály, chápem, prečo bola moja cesta taká kľukatá, neistá. V deň, keď som dostala prvý raz menštruáciu, moja rodina ma pri večeri priviedla do pomykova tým, že mi zaspievala pieseň: „Toto dievča je už ženou...“ Hmmmm. Vôbec som sa necítila inak. Cítila som sa ponížená, že to všetci vedia. Náhle zaujatá kukuricou som uprene hľadela do taniera.

          V deň, keď som dostala svoju prvú podprsenku, takú „skúšobnú“ z elastického materiálu, jedna z mojich sestier ma vystrčila na chodbu, kde stál na moje veľké zdesenie otec pripravený odfotiť ma. Povedali mi, že sa z toho budem neskôr smiať. (Nikdy sa to nestalo.) Ako mnohé iné dievčatá som sa sama prebíjala dospievaním, cez čas, keď sa mi menilo a prebúdzalo telo i srdce. Na ceste do obdobia ženskosti som nemala žiadneho sprievodcu. Áno, poradili mi, že mám menej jesť. Otec si ma raz vzal bokom a povedal mi: „Nijaký chlapec ťa nebude chcieť, ak budeš tučná.“

          Na ceste hľadania svojej identity, tak ako mnoho žien v sedemdesiatych rokoch, som vstúpila na vysokej škole do feministického hnutia. Dokonca som sa stala riaditeľkou Women’s Resource Center (Centra pre možnosti žien) na liberálnej štátnej univerzite v Kalifornii. Akokoľvek som sa ako žena pokúšala presadiť svoju silu a nezávislosť („počkajte, keď zrevem!“), moje ženské srdce ostávalo prázdne. Ak vám v mladosti, v čase, keď sa hľadáte, povedia: „Môžeš byť, čím chceš,“ veľmi vám to nepomôže. Je to príliš široký pojem. Nepomôže vám to k určeniu vášho smerovania. A ak vám ako staršej povedia: „Môžete robiť všetko, čo robia muži,“ ani to vám nepomôže. Nechcete byť mužom. Teda, čo znamená byť ženou?

          Pokiaľ ide o lásku, v tej tajuplnej krajine ženského srdca boli jediným zdrojom môjho poznania filmy a hudba. Ako mnoho iných žien som vedela, že sama zápasím so zmätkom, ktorý mi spôsobovalo moje nie raz zlomené srdce. V poslednom ročníku na vysokej škole som sa naozaj zamilovala. Ten mladý chalan moju lásku opätoval. Po dva a pol roku chodenia sme sa s Johnom zasnúbili. Počas svadobných príprav mi moja mama dala zvláštne rady, ktoré sa týkali manželstva. Boli dve. Prvá – láska uletí, ak na stole nie je pripravené dobré jedlo. A druhá – stále treba udržiavať čistú kuchynskú dlážku. Celý dom potom vyzerá čistejší. Pochopila som, čo tým myslela. Totiž, že moje nové postavenie manželky sa sústredí prevažne na kuchyňu. Budem pripravovať všakovaké jedlá a donekonečna upratovať.

          Akosi som verila, že keď pri sobáši poviem „áno“, budem kúzelne pretvorená na žienku domácu. Predstavovala som si, ako krásna, červenolíca pečiem chlieb a vyberám ho voňavý z pece. Neprekážalo mi, že som za celý svoj život varila iba päťkrát; s rozhodnosťou a nadšením som sa dala do pripravovania večerí, dokonca aj raňajok. Po dvoch týždňoch som sa zničená zvalila na gauč a Johnovi som oznámila, že neviem, čo bude na večeru – musí sa o seba postarať sám. Navyše ešte aj kuchynská dlážka bola špinavá. Zlyhala som.

          Môj príbeh je príbehom väčšiny žien – dostávame množstvo informácií, čo znamená stať sa ženou, no veľmi málo pomoci, ako sa ňou naozaj stať. Istá mladá žena nám nedávno napísala:

Spomínam si na chvíľu, keď som sa ako desaťročná pýtala samej seba a  starších dievčat, ako by mohla byť Božia žena plná sebadôvery, príťažlivá a krásna, a nestať sa pritom nacistickou feministkou či rozkolísanou prostitútkou, ktorá si neustále vyžaduje pozornosť. Ako sa môžem stať silnou ženou bez toho, aby som bola hrubá? Ako byť citlivou a nepoddať sa pritom žiaľu?

Zdá sa, že knihy na tému hľadania mužskej identity – o dospievaní, o zasvätení do mužskosti – sa množia ako huby po daždi. Niektoré z nich sú skutočne výborné. Je však málo kníh, ktoré ponúkajú múdre rady na cestu, ako sa stať skutočnou ženou. Poznáme očakávania našich rodín, cirkevných zborov, kultúry. Musíte spĺňať mnohé „kritériá“, aby ste boli považované za dobré. No to sa nedá porovnávať s tým, čo si proces „stania sa ženou“ vyžaduje.

          V tom nám cirkevné spoločenstvo veľmi nepomohlo. Nie, ani toto nie je dosť presné. Cirkevné spoločenstvo bolo súčasťou problému. Ženám v prvom rade „odkazovalo“: „Ste tu pre službu. Boh vás stvoril, aby ste slúžili. V detskej izbe, v kuchyni, v rôznych výboroch, v domácnosti, v spoločenstve.“ Skúste si predstaviť ženy, ktoré sú považované za „vzor“ všetkých ostatných žien vo farnosti. Sú sladké, úslužné, majú pekne vyčesané vlasy. Sú aj zamestnané, disciplinované, ovládajú sa. A sú unavené.

          Spomeňte si na ženy, ktoré stretávate v kostole, cirkevných spoločenstvách. Snažia sa žiť podľa nejakého modelu ženskosti. Ako vás „učia“ byť ženou? Čo vám hovoria svojím životom? Ako sme už povedali, musíme uznať, že sú... unavené. A cítia sa vinné. Žijeme neustále prenasledované známym vzorom „ženy z Prísloví 31“, ktorej život je taký zaneprázdnený, až sa čudujem, kedy má čas na priateľstvo, prechádzky, alebo čítanie kníh. „Jej lampa ani v noci nezhasne.“ Kedy má potom čas na milovanie? Akosi odobruje, posväcuje zahanbenie, v ktorom žije väčšina žien. Je biblickým dôkazom, že sme zas a znova zlyhali. Čo je to za zbožnosť – pocit, že ako žena ste zlyhali?

NEVIDENÁ, NEHĽADANÁ A NEISTÁ

Viem, že v úsilí vyhovovať nie som jediná, ktorá je naplnená neustálym pocitom zlyhania. Alebo pocitom, že nie som dostatočne dobrou ženou. Každá žena, s ktorou som sa stretla, to cíti – je to niečo hlbšie ako pocit zlyhania v tom, čo robí. Ide o základný, oveľa hlbší pocit zlyhania v tom, kto je žena. Nie som dosť a som príliš zároveň. Nie dosť pekná, chudá, milá, láskavá, vychovaná... Príliš zraniteľná, náročná, precitlivelá, silná, tvrdohlavá, komplikovaná. Výsledkom je všadeprítomný spoločník žien, zahanbenie. Naháňa nás, prenasleduje a tak sa priživuje na našej najhlbšej obave, že napokon zostaneme samy a opustené.

          Predsa len, ak by sme boli lepšími ženami – čokoľvek to znamená –, život by nebol taký ťažký. Nemám pravdu? Nemali by sme toľko trápenia. V našich srdciach by bolo menej zármutku. Prečo je také ťažké vytvoriť zmysluplné priateľstvá a udržať si ich? Prečo sa nám zdajú byť naše dni bezvýznamné, bez romantiky a dobrodružstva, ale naopak preplnené povinnosťami a požiadavkami? Cítime sa nevidené dokonca i tými, ktorých pokladáme za najbližších. Cítime sa nehľadané – nikto sa nás s vášňou a odvahou nesnaží získať, nik sa nesnaží preniknúť našou komplikovanosťou a nájsť v nás niečo hlboké. A cítime sa neisté – neisté dokonca v tom, čo to znamená byť ženou, žensky nežnou. Neisté tým, či také sme alebo vôbec niekedy budeme.

          Uvedomujeme si svoje zlyhania a opovrhujeme samy sebou, ak sa odvažujeme túžiť po niečom väčšom. My totiž túžime po dôvernosti a dobrodružstve, túžime byť Kráskou nejakého slávneho príbehu. Túžby uložené hlboko v našom srdci sa zdajú byť skôr prepychom, na ktorý majú nárok iba tie z nás, ktorým sa v  živote niečo podarilo. Ostatným ostáva jediné – bez rozdielu kultúry alebo vyznania: Viac sa usilovať!

SRDCE ŽENY

Vo všetkých postrehoch, ktoré sme uviedli, však chýba to najdôležitejšie. Ženské srdce.

          Nemalo by sa naň zabúdať, pretože ako hovorí Písmo, srdce je najdôležitejšie. „Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho vyvierajú žriedla života“ (Prís 4, 23). Veľmi ho stráž. Prečo? Lebo Boh vie, že srdce je podstatou toho, kto sme. Je zdrojom tvorivosti, odvahy, nášho presvedčenia; prameňom našej viery, nádeje, a samozrejme lásky. Toto naše vnútorné „žriedlo života“ je základom nášho bytia, centrom našej existencie. Vaše ženské srdce je tým najdôležitejším, čo v živote máte.

          Zamyslite sa nad tým: Boh vás stvoril ako ženu. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz... muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Čokoľvek znamená byť Božím obrazom, ste ním ako žena . Vaše ženské srdce bolo stvorené s najväčšou úctou – ako odraz samotného Božieho srdca. A tak, ak chcete objaviť, čo mal Boh na mysli, keď stvoril ženu na svoj vlastný obraz – vás ako ženu –, musíte sa vydať na cestu. Začína sa vo vašom srdci. A na jej začiatku je túžba.

          Všimnite si, ako sa hrajú malé dievčatá, a ak sa dá, spomeňte si, o čom ste snívali, keď ste boli malá. Uvedomte si, aké filmy sa dnes ženám páčia. Načúvajte svojmu vlastnému srdcu i srdciam žien, ktoré poznáte. Po čom ženy túžia? O čom snívajú? Opäť si spomeňte na ženy ako Tamara, Rút, Rachab – nie veľmi „zbožné“ ženy, no v Biblii spomínané s patričnou úctou. Veríme, že budete súhlasiť s tvrdením, že žena vo svojom najhlbšom srdci túži po troch veciach: byť milovaná, mať nenahraditeľnú úlohu v úžasných dobrodružstvách a odhaľovať svoju krásu. Jedine toto zistenie dokáže prebudiť ženy k životu.