NAŠA VIERA

DÚFAM A NEBOJÍM SA

Môj Záchranca žije

Tragédie, pohromy a Božia spravodlivosť

Zemetrasenie v Pakistane zabilo osemdesiattisíc ľudí.

Cunami zaplavilo pobrežie Indického oceánu a zabilo viac ako dvestopäťdesiattisíc ľudí.

Hurikán spustošil juh Spojených štátov amerických a spôsobil záplavy, ktoré zahubili takmer tisíc ľudí.

Lavína bahna v strednej Amerike zaživa pochovala šesťsto ľudí v priebehu jednej minúty.

Už vyše roka sa na obrazovkách našich televíznych prijímačov veľmi často objavujú hrôzostrašné výjavy spustošenia krajín a ľudského utrpenia, ktoré zapríčinili prírodné katastrofy. A keď sa stane nejaká katastrofa, televízia, rádio a internet už vyše roka sú plné názorov, aké sú príčiny týchto udalostí.

Na jednej strane stoja ľudia, ktorí sa pýtajú, ako mohol milujúci, milosrdný Boh toto všetko dopustiť. Prečo Boh „dovolil“, aby hurikán spustošil New Orleans? Prečo „pripustil“, že vzniklo zemetrasenie, ktoré zapríčinilo cunami v Indickom oceáne? Mnohí z tých, ktorí si kladú tieto otázky, sú presvedčení, že Boh je buď príliš ďaleko, aby sa zaujímal o to, čo sa deje vo svete, alebo veria, že Boha niet.

Na druhej strane sú tí, ktorí predpokladajú, že za tými všetkými pohromami je práve Boh. Všetky tieto katastrofy sú Božím trestom, ktorý zosiela na hriešne ľudstvo, a takto sa mstí tým, ktorí sa odmietajú kajať za svoje hriechy. Títo ľudia napríklad tvrdia, že mesto New Orleans si svojimi divokými výstrelkami počas každoročných fašiangových slávností, mágiou a všeobecne rozšírenou nemorálnosťou zvolávalo na seba takúto pohromu už celé roky. Všetky tieto katastrofy sú znakmi blížiaceho sa Ježišovho druhého príchodu a toho, že svet sa blíži k svojmu kataklizmatickému koncu.

Otázka znie ako, nie prečo

Ako by sme však mali uvažovať o týchto veciach? Naozaj nás Sväté písmo učí, že Boh nás trestá zemetraseniami, záplavami a hurikánmi? Učí nás Cirkev, že Boh pasívne sedí niekde v ústraní, pokým my trpíme pod krutovládou matky prírody?

Samozrejme, že odpoveď na obe tieto otázky znie rezolútne: „Nie.“ No to nám nepomôže pochopiť, prečo trpia nevinní ľudia. Do istej miery musíme prijať skutočnosť, že niektoré tajomstvá presahujú naše poznanie. Možno nikdy nepochopíme, ako je možné, že vo svete, ktorý stvoril Boh, sa dejú takéto katastrofy. Ale opäť to pravdepodobne nie je najdôležitejšia otázka, ktorú si kladieme.

Možno lepšie je pýtať sa, ako máme reagovať, keď nás zasiahne pohroma. Či sa môžeme oprieť o svoju vieru v Ježiša, aj keď máme pred očami utrpenie ľudstva? A budeme schopní zakúšať jeho prítomnosť, milosť a dôvernú lásku aj potom, čo stratíme svoj majetok počas povodní alebo svoj domov počas zemetrasenia? Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky pozrime sa na niekoho vo Svätom písme, kto sa ocitol v podobnej životnej situácii, a skúmajme, ako na ňu reagoval.

Nešťastie za nešťastím

Bolo to už veľmi dávno, čo žil na tejto zemi človek, ktorý bol po všetkých stránkach spravodlivý. K chudobným bol vždy štedrý; nikdy nikoho neohováral a s čistým srdcom chválil Boha. Jeho život bol dokonale vyrovnaný a harmonický.

No potom sa začali diať hrozné veci. Polovicu jeho stáda ukradli lupiči; druhú polovicu spálil ohnivý blesk z neba. Jeho deti zomreli v dome, ktorý sa zrútil potom, čo sa strhla veľká víchrica. A akoby toho nebolo ešte stále dosť, muža postihla choroba; celé jeho telo posiali vredy a hnisavé smradľavé pľuzgiere. Choroba ho oslabila a ťažko naňho doliehali všetky straty. Nuž sa utiahol na kopu hnoja a mlčal. Vtedy prišli k nemu priatelia, aby ho potešili. Keď však uvideli jeho biedu a trápenie, sadli si k nemu a mlčali s ním sedem dní.

Keď muž napokon prehovoril, nebol schopný ničoho iného, iba nariekal nad tým, prečo ešte stále žije. Nechápal, prečo musí niekto podstúpiť také utrpenie, aké postihlo jeho, a prečo mu nie je dopriate, aby ho smrť sladko oslobodila od toho celého trápenia.

Ohromujúci smútok a ohromujúce poznanie

Takto sa začína Kniha Jób, kniha, ktorá sa pokúša odpovedať na otázku, ktorú mali toľkí na jazyku počas uplynulého roka: „Prečo trpia nevinní ľudia?“

Jóbovi priatelia sa pokúšali nájsť odpoveď v Božej spravodlivosti: Jób podľa nich spáchal nejaký hriech a Boh ho musel potrestať. Jeden po druhom ho nabádali, aby vyznal svoj hriech, aby mu Boh mohol odpustiť a možno v budúcnosti vrátiť majetky. No zakaždým, keď ho k tomu vyzvali, Jób bol čoraz neoblomnejší: Som nevinný! Nič zlé som neurobil! Nemám predstavu, prečo tým všetkým musím prechádzať. Ak by sa sám Boh postavil predo mňa, dokázal by som sa obhájiť. Najradšej by som bol, ak by sa mi zjavil hneď teraz a vysvetlil mi, čo sa tu vlastne deje.

Napriek všetkým očakávaniam sa Jóbovo prianie splnilo: Boh sa mu zjavil.

„Kto to zatemňuje úmysel neznalými rečami?“ opýtal sa. „Prepáš si bedrá ako muž; budem sa ťa pýtať a pouč ma“ (Jób 38, 2–3). Tam, kde chcel Jób skúšať Boha, Boh obrátil kartu a namiesto toho sa začal pýtať Jóba on.

„Kde si bol, keď som kládol základy zeme?“ opýtal sa ho (Jób 38, 4). „Vari si niekedy v živote rozkazoval ránu a zornici určil jej polohu?“ (38, 12). „Jastrab operí sa podľa tvojho umu?“ (39, 26). Otázky prichádzali rýchlo a naliehavo a Boh zjavoval svoju všemohúcnosť a svätosť. Veľmi jasne povedal, že Jóba nepotrestal za jeho hriechy a že rady jeho priateľov boli prázdne a málo platné.

Jóba ohromila Božia sila a velebnosť. A vyznanie jeho viery, ktoré z toho vyplynulo, patrí k najdojemnejším scénam Starého zákona: „Hovoril som o tom, čomu nerozumiem, o divoch, ktoré presahujú moju chápavosť... Len z počutia som ťa poznal doteraz, no teraz ťa vidím vlastnými očami. Preto si robím výčitky a kajám sa v prachu a popole“ (Jób 42, 2–6).

Nečakaná odmena

Prečo sa Jób kajal? Veď nespáchal nijaký hriech. Je to úplne jasné a celou starozákonnou knihou sa prelína, že Jób bol skutočne spravodlivý, nevinný muž. No Jóbovo pokánie bolo prejavom zmeny nazerania na Boha. Keď sa mu Boh zjavil, Jób si uvedomil, že Boh ho netrestal. Vtedy ho preniklo poznanie, že nech sa deje čokoľvek, Boh ho nikdy neopustí.

Zdá sa, akoby Jób vyčerpal všetky svoje sily, keď sa pokúšal obhájiť svoju nevinnosť a neoblomne žiadal, aby sa mu zjavil Boh. No nič z toho, čo povedal alebo urobil, neprinieslo mu očakávanú úľavu. Jóbovo srdce sa zmenilo potom, čo k nemu pristúpil Boh. Jeho starosti pominuli až potom, čo sa mu Boh zjavil a uistil ho, že vždy bol s ním, aj počas jeho trápenia.

Boh však Jóbovo srdce nielen upokojil. Uzdravil ho, zdvojnásobil jeho imanie, daroval mu viac detí a Jób žil veľmi dlhým a plnohodnotným životom v zdraví. Namiesto toho, aby ho Boh potrestal, všetko mu mnohonásobne vynahradil!

Nádej, ktorá presahuje logiku

Kniha Jób je jeden veľký strhujúci príbeh. No čo nám môže povedať dnes?

Azda najdôležitejším poznaním je fakt, že Boh nie je príčinou prírodných katastrof. Jóba nepotrestal Boh za jeho hriechy, ako sa mu to pokúšali vysvetliť priatelia. Ak by ho bol potrestal, zjavil by sa mu Boh tak mocne a vrátil by mu bohatstvo, ktoré predtým stratil?

Podobne to platí pre nás. Nikdy by sme nemali uvažovať nad tým, že Boh je bezprostredne zodpovedný za hurikány, zemetrasenia alebo povodne. Nikdy by sme si nemali myslieť, že Boh nás opustil, alebo že na nás vylieva svoj hnev za naše hriechy. Samozrejme, pohromy sa vo svete dejú a my sa im neubránime. No len preto, že niečo nedokážeme ovládať – zvlášť, ak to prináša smrť a ničenie, a nie život a požehnanie –, nemali by sme hneď predpokladať, že za to je zodpovedný Boh.

Z Knihy Jób vyplýva aj druhé ponaučenie: Boh nám chce vštepiť neoblomnú vieru v neho. Chce nás presvedčiť, že nič nás nemôže odlúčiť od jeho lásky a požehnania – ani ničenie, ktoré prináša zemetrasenie, záplava škodcov alebo cunami. Samozrejme, že budeme oplakávať to, čo stratíme. Budeme nariekať a budeme prežívať bolesť rovnako ako Jób alebo ako Ježiš, ktorý zaplakal nad smrťou svojho priateľa Lazára. No nikdy by sme sa nemali cítiť opustení a osamotení. Dokonca aj uprostred našich strát a trápení Boh je s nami, aby nás potešil a prisľúbil nám nádej, obnovu a slobodu.

Bratia a sestry, aj keď nám logika hovorí niečo iné, aj keby všetko nasvedčovalo, že nemáme žiadnu nádej, stále môžeme veriť Bohu. Neprepadajme sa do bahna viny a hanby. Vždy môžeme spolu s Jóbom vysloviť zdanlivo iracionálne presvedčenie, že náš život je v Božích rukách. Môžeme dúfať, aj keď na to nemáme logické dôvody, že jedného dňa uvidíme na vlastné oči Boha a on zotrie z našej tváre každú slzu.

Vstúpme do Božej svätyne

Neochvejná viera

Počas stáročí dostal apoštol Pavol množstvo prívlastkov a  opísali o ňom všeličo, no slovo, ktoré ho najviac charakterizuje, overil sám čas. Je to dôvera. Niektorí ho pokladali za neohrabaného, iní za prudkého a ešte ďalší za agresívneho, no za všetkým, čo Pavol urobil, stojí jeho neochvejná viera v Pána a jeho povolanie. Pavlovo ohlasovanie evanjelia nebolo prejavom len jeho odvahy, ale aj obrovskej dôvery v Božiu lásku a jeho starostlivosť.

Pavol v Liste Rimanom vychádza z vlastných misionárskych skúseností, keď sa pýta: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?“ (Rim 8, 35). V Druhom liste Korinťanom veľmi otvorene vyznáva svoju závislosť od Boha, ktorý ho podopiera v každej situácii: „Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení“ (2 Kor 4, 8–9). Solúnčanom veľmi stručne načrtol svoju učenie a dal im radu, ktorú si sám dobre osvojil: „Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“ (Sol 5, 18). Vďaka tomu bolo jeho presvedčenie také pevné a nikdy neupadol na duchu.

Spochybnenie ľudskej logiky

Pretože tieto citáty veľmi dobre poznáme, môžu zdanlivo strácať na sile. No v každom z nich Pavol hovorí o niečom, čo vzdoruje ľudskej logike. Naozaj by sme mali Bohu vzdávať vďaky v každej situácii – aj vtedy, keď sa veci nevyvíjajú v náš prospech? Môžeme skutočne očakávať, že utrpenie a tieseň nás nikdy nezlomia? Ba čo viac, skutočne veríme, že nijaká mocnosť na nebi ani na zemi nás nemôže odlúčiť od Ježišovej lásky?

Na jednej strane môžeme vnímať tieto Pavlove výroky ako idealistické, veď ich napísal, aby povzbudil svojich čitateľov, žeby vydržali ťažké časy. Pavol veľmi dobre vedel, aké náročné je zachovať si nádej a pokoj v čase skúšok. Veď aj dnes vidíme, aké ťažké je držať sa Ježiša v čase tragédií, ako je smrť blízkej osoby, rozvod, alebo počas nejakej prírodnej katastrofy, akou je zemetrasenie či záplavy. Boh vie, koľko bolestí prinášajú tieto udalosti, a neočakáva, že budeme predstierať, že nás to nezraňuje, alebo že to v nás nevyvoláva smútok, strach a úzkosť.

Na druhej strane si musíme dávať pozor, aby sme nezľahčovali Pavlovu dôveru tým, že povieme, že to videl príliš idealisticky. Nezávisle od toho, aké ťažkosti sa objavia v našom živote, Boh je naším milujúcim Otcom. Je vždy s nami, je pripravený upokojiť nás a posilniť. Neustále nás vyzýva, aby sme mu aspoň trochu dôverovali, aby sme urobili aspoň jeden krôčik viery, aby naša dôvera v neho rástla a bola silná ako tá Pavlova. A potom sa naše postoje budú stále čoraz väčšmi približovať k ideálu, ktorý Pavol opisuje vo svojich listoch.

Viera skrze modlitbu

Pavlove výroky môžu vyznievať príliš idealisticky. Sú priťažké, keď ich začneme uvádzať do praxe svojho každodenného života. To však neznamená, že nemôžeme rásť a stále väčšmi prežívať dôveru, ktorou Pavol priam oplýval. V konečnom dôsledku ide o neochvejnú, zdanlivo iracionálnu vieru, akú mali svätý Pavol i prorok Joel, ktorá nám pomôže zakúsiť Božiu útechu a povzbudenie – dokonca aj vtedy, keď sa nám zdá, že sme všetko stratili.

Ako sa môžeme dopracovať k takej viere? Ako prekonať pocit, že sme vo svete sami, opustení, alebo ako premôcť strach, že v čase núdze sa Boh o nás nepostará? Určite to nedosiahneme iba na základe zbožného priania alebo obrovskej snahy uveriť v niečo, čo nám nedáva zmysel!

Takúto vieru získame, keď sme v modlitbách spojení s Ježišom a jemu samému dovolíme, aby nás presvedčil, že sme ukrytí v jeho náručí. Pozrime sa bližšie, ako sa to môže stať.

Upokojené srdce

Jedného dňa vstúpil do jeruzalemského chrámu istý muž s ťažkým srdcom. Ničila ho predstava, že sa mu v živote neušlo ani trochu šťastia, a prechovával nesmiernu nenávisť voči všetkým, ktorí zbohatli vďaka nepoctivosti a podvodom. Zamýšľal sa nad tým, prečo Boh dopustí, aby podvodníci prosperovali, pokým spravodlivých, medzi ktorých sa počítal, postihuje iba trápenie a ťažkosti. Všetko vyzeralo veľmi nespravodlivo a začal uvažovať nad tým, že premárnil čas, v ktorom sa usiloval byť verný Božím zákonom. „Veru nadarmo som si srdce čisté zachoval,“ pomyslel si, „šľahaný som deň čo deň a trestaný už od rána“ (Ž 73, 13–14).

„Tu som sa zamyslel, aby som to pochopil;“ napísal ďalej, „zrejme to bolo nad moje sily, kým som, Bože, nevstúpil do tvojej svätyne“ (Ž 73, 16–17). A v tej chvíli sa všetko zmenilo. V Božej prítomnosti sa stalo niečo, čo utíšilo srdce tohto muža a zahnalo všetku úzkosť. Ponechaný sám na svoje myšlienky zistil, že sa ho zmocňuje zmätok, sebaľútosť a ustarostenosť. No keď zanechal vlastné myšlienky a v modlitbe pozdvihol svoju myseľ k Bohu, všetky uzlíky v jeho mysli i v jeho živote sa začali rozpletať.

Otázka, prečo podvodníci prosperujú, a on nie, stala sa počas modlitby bezvýznamnou v porovnaní s výsadou, že je s Bohom a že ho dôverne, osobne pozná. Stál tam v chráme v prítomnosti Pána a vyznával: „Ja som stále pri tebe a ty mi držíš pravicu... Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší“ (Ž 73, 23. 25).

Krása modlitby

Čo sa stalo s týmto mužom? Jednoducho povedané, Boh upokojil jeho srdce. Na chvíľu sa vzdal svojho obmedzeného ľudského zdôvodňovania a dovolil Bohu, aby mu poskytol širší a hlbší pohľad na vlastný život – pohľad, ktorý mu priniesol nesmiernu úľavu i útechu a zbavil ho všetkej úzkosti. Životná situácia sa mu nezmenila, ale vyzerala už ináč. On sám sa zmenil, a práve to bolo najdôležitejšie. Uvedomil si, že Boh na neho nezabudol. A nakoniec sa dokázal v pokoji modliť: „Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať a ohlasovať všetky jeho diela“ (Ž 73, 28).

V tom tkvie krása modlitby. Nezávisle od toho, kto sme a čo sme dosiahli, môžeme predstúpiť pred Pána vždy, keď chceme, a môžeme dovoliť, aby nás zahrnul svojou láskou a milosrdenstvom. Svoje najhlbšie zranenia, slzy a trápenia mu môžeme odovzdať s istotou, že nám dá svoj pokoj a útechu. Môžeme mu vyznať svoje hriechy a on nám odpustí a pritiahne nás bližšie k sebe. Môžeme mu predostrieť všetky svoje potreby s istotou, že nám dá múdrosť, poznanie a silu, ktoré potrebujeme, aby sme s nádejou vykročili vpred.

Tri kroky ku slobode

Nik z nás nechce, aby ho postihla osobná tragédia alebo nejaká prírodná katastrofa. Všetci dobre vieme, aké by to bolo bolestné, a pravdepodobne sa zamýšľame, ako by sme obstáli v takýchto skúškach. No smerovanie nášho života nezávisí iba od nás. Na toľko vecí nemáme priamy dosah. Môžeme však podniknúť aspoň nejaké kroky, pričom nie je dôležité, či patríme k tým, ktorí sa modlia celé roky, alebo s modlitbovým životom iba začíname.

Prvým krokom je obrátiť sa k Ježišovi a povedať mu, že potrebujeme jeho pomoc a pokoj. Nebojte sa povedať mu všetko, čo potrebujete. Boh sa teší, ak k nemu pristupujeme s úprimným srdcom, plní dôvery v neho.

Druhým krokom je uveriť, že náš život sa zmení k lepšiemu, aj keď je akokoľvek ťažký. Dôverujte, že Boh je s vami, dokonca aj vtedy, keď nezakúšate jeho prítomnosť alebo nevidíte ho v danej situácii. Uverte, že pozná vaše trápenia a že urobí všetko, aby aj z tej najťažšej situácie vyťažil dobro. Urobte čo najviac pre to, aby ste napodobňovali neochvejnú, často iracionálnu vieru, akú mal Pavol, Peter a ďalší svätí.

A posledným krokom je vykročiť vpred. Boh nechce, aby nás problémy a starosti zavalili. Aj keby išlo o malý krôčik, urobte ho. Potom sa dívajte a pozorujte, ako Boh bude stavať na vašej viere a pomôže vám urobiť ďalší krok. Sväté písmo je plné príbehov hrdinov a hrdiniek, ktorí prežili sklamanie, no išli ďalej a napokon zvíťazili. Spomeňte si napríklad na svätého Petra vo väzení (Sk 12, 1–17) alebo na Ester v Perzii (Est 2, 8) alebo na Júdu Machabejského a jeho druhov (1 a 2 Mach). Všetkých týchto ľudí zavalili obrovské problémy, no nepripustili, aby ich premohli. A ani vy to nedovoľte.

Všetko slúži na dobré

Nikdy celkom nepochopíme, prečo práve nás postihla nejaká tragédia. A nie vždy sa budeme počas nej správať tak, akoby sme sa chceli. No ako Jób a ako muž v 73. Žalme aj my uverme, že Boh nás nikdy neopustí. Pomôže nám bez ohľadu na to, ako sa v čase skúšok budeme cítiť. A keď sa rozhodneme ísť s Ježišom, pri spätnom pohľade na svoj život zistíme, že skutočne všetko, čo sa stalo, „slúžilo na dobré tým, ktorí milujú Boha“ (porov. Rim 8, 28).

 

(SMN február 2006)

©2013. ALL RIGHTS RESERVED.