NAŠA VIERA

DÁVAM TI CELÉ SVOJE JA

Odovzdať svoj život Ježišovi každý deň tak, že to mení život

Joe Difato

Každý rok 2. februára oslavujeme deň, keď istý zbožný židovský muž vstúpil do chrámu, aby prežil poslednú kapitolu svojho života. Tento starec pritom vyslovil proroctvo, ktoré sa zachovalo aj v ďalších generáciách a dodnes stojí pred  nami ako Božie volanie a smerovník.

Ten starý muž sa volal Simeon. V chráme sa stretol s malým Ježišom. Boh mu prisľúbil, že ho uvidí ešte pred svojou smrťou. Keď Simeon vzal dieťa do  náručia, povedal Panne Márii a Jozefovi: „On je ustanovený na pád a na povstanie mnohých“ (Lk  2,34). Touto vetou vyjadril podstatu toho, čo sa stalo o tridsať rokov neskôr, keď Ježiš obetoval svoj život za nás na kríži.

Ak by sme si našli čas a uvažovali o Simeonových slovách, možno by nás zaujali duchovné skutočnosti, ktoré sa za nimi skrývajú: „Tu v mojom náručí je Mesiáš Izraela, Spasiteľ sveta. Bude každého pobádať, aby zaujal zásadný postoj k hriechu vo svojom živote. Niektorí budú chcieť konať pokánie a povstanú. Iní sa voči nemu zatvrdia a padnú.

Posolstvo nádeje a povzbudenia

Hoci slová ako povstanie a pád môžu znieť odstrašujúco, mali by sme Simeonovo proroctvo chápať skôr ako posolstvo nádeje a povzbudenia než posolstvo o záhube. Prečo? Lebo Ježiš nás prišiel vykúpiť a nie odsúdiť; lebo Ježiš je vždy s nami, vedie a chráni nás. Riadi svet bez ohľadu na naše pochybnosti a naše hriechy. Ježiš je na  našej strane a vždy koná pre naše dobro. Nikdy nás neopustí.

Ako v ten deň Panna Mária a Jozef obetovali Ježiša Bohu v chráme, práve tak sa Ježiš slobodne obetoval Bohu na kríži a zvíťazil nad hriechom a smrťou. Podobne sa nám obetuje každý deň. Prosí nás, aby sme mu otvorili dvere, aby sme aj my zakúsili jeho víťazstvo.

Sviatok Obetovania Pána nás, a celú Cirkev, vyzýva, aby sme sa spoločne stretávali ako jedno telo na bohoslužbu a adoráciu. Tak sa totiž môžeme najlepšie obetovať Ježišovi. Nič sa mu nepáči väčšmi, než keď nás vidí, že sa zhromažďujeme ako jedno telo; a nič neupevní našu oddanosť Kristovi väčšmi než to, keď sa spájame v modlitbách so svojimi bratmi a sestrami.

Neobávajte sa o svoju budúcnosť. Vedzte, že ste v dobrých rukách. Len hľadajte Pána, a nájdete ho. A keď sa vám predstaví, položí vám jednoduchú otázku: „Tu stojím pred tebou. Prijmeš sa s otvoreným náručím tak, ako to urobil Simeon?“ Kiež by sme všetci odpovedali s úprimným „Áno!“

OD OBYČAJNÉHO K NEOBYČAJNÉMU

Ježišovo obetovanie v chráme nás môže veľa naučiť

V istom zmysle to bola obyčajná povinnosť. Každá židovská žena mala na štyridsiaty deň po narodení syna priniesť obetu kňazovi – baránka alebo holuba, ak si to mohla dovoliť, alebo pár hrdličiek alebo dva holúbky, ak bola chudobná. Tieto zvieratá sa obetovali Pánovi a ženu potom vyhlásili za čistú od  každej nečistoty, ktorú spôsobil pôrod (Lv 12,1-8).Panna Mária teda na štyridsiaty deň po Ježišovom narodení išla spolu s Jozefom a Ježišom do Jeruzalema, kde obetovala dva holúbky, ako to požadoval Zákon.

Keďže to však nebola obyčajná rodina, nebolo to ani obyčajné obetovanie. Pred štyridsiatimi dňami bola Panna Mária v jaskyni, jej novonarodené dieťa ležalo v jasliach a pastieri prišli so správami o anjelských návštevníkoch a nebeskom speve. Neuplynul ešte ani rok odvtedy, ako ju navštívil anjel a povedal jej – panne -, že počne a porodí syna, ktorý vykúpi svoj ľud z hriechov. A teraz je v chráme a možno sa pýta, či sa niečo neobyčajné nestane aj tu.

A zaiste sa niečo stalo. Táto jednoduchá, obyčajná udalosť sa zmenila na chvíľu zjavenia pre ňu a Jozefa a napokon pre všetkých veriacich, ktorí prídu po nich. Tu v chráme sa totiž stretli so starcom Simeonom, ktorý vzal ich dieťa do náručia a začal chváliť Boha za  to, že mu dovolil uvidieť prisľúbeného Mesiáša. Potom sa k nim pridala staručká vdova Anna, ako keby čakala v rade, a chválila Pána. Každému hovorila o tomto dieťati prisľúbenia a nádeje.

Starobylý sviatok

Štyridsať dní po Vianociach – 2. februára – Cirkev oslavuje Obetovanie Pána. Je to starobylý sviatok, ktorého pôvod siaha prinajmenšom do 4.  storočia po  Kristovi. A hoci jeho počiatky sú zahalené tajomstvom, už 1700 rokov sa oslavuje rôzne a pod rôznymi názvami.

V minulosti tento sviatok sprevádzali celonočné vigílie, procesie so sviecami, a dokonca rad homílií miestneho biskupa a všetkých jeho kňazov. Dnes je táto oslava oveľa skromnejšia. Niektoré cirkvi si uchovali pozmenenú procesiu so sviečkami, avšak vo  väčšine z nich sa tento sviatok odlišuje len liturgickými čítaniami a modlitbami, a viac ničím. Kedysi to bol deň predĺženého Vianočného obdobia, ale časom sa aj táto tradícia vytratila. Tento sviatok sa viac-menej pokladá za pripomienku, že Pán Ježiš už ako dieťa oslovoval srdcia ľudí a pobádal prorokov, aby hovorili o tom, aký dramatický vplyv bude mať.

Čo oslavujeme?

Sviatok Obetovania rozpráva o tom, ako Panna Mária a Jozef zachovali židovský predpis o obradnej čistote pre matku, ktorá nedávno porodila, a zároveň pripomína stretnutie Panny Márie so Simeonom a Annou a ich prorocké slová o nej a jej Synovi. Lenže sviatok Obetovania nám okrem týchto dvoch udalostí, o ktorých sa hovorí v Lukášovom evanjeliu, pripomína dve ďalšie tradície z Písma.

Prvá vyplýva z tradície „vykupovania“ prvorodeného syna v každej rodine. Podľa Mojžišovho zákona všetko prvorodené – všetko, čo „otvára lono“, či už u dobytka, oviec alebo v rodine, patrilo Pánovi a muselo sa mu buď obetovať, alebo vykúpiť obetou. Tento obrad mal Izraelitom pripomínať, že všetkých ich prvorodených synov v Egypte zabíjali, až kým Izraeliti nezískali slobodu (Ex 13,12-15).

Druhá tradícia sa podobá obradu vykúpenia, ale pochádza z iného starozákonného príbehu – narodenia a zasvätenia proroka Samuela (1Sam1). Podľa tohto príbehu Anna bola zbožná židovská žena, ktorá nemohla mať deti. Po  rokoch smútku a modlitieb Boh zasiahol a dal jej syna, ktorému dala meno Samuel. Anna sa tak radovala z tohto dieťaťa, že keď ho prestala dojčiť, priniesla ho veľkňazovi Helimu a zasvätila ho službe Pánovi. A ako Anna priniesla svojho synčeka pred archu zmluvy, tak Panna Mária predstavuje svoje zázračné dieťa Pánovi v chráme.

Panna Mária a Jozef – pokorná obeta

Aký obraz by sme videli, ak by sme tieto tradície spojili a pozreli sa na ne očami Panny Márie a Jozefa?

Po prvé, žasli by sme nad Máriinou pokorou a dôverou v Pána. Hoci vedela, že jej Syn sa zázračne počal a že bola zvlášť vyvolená priniesť toto dieťa na svet, podriadila sa obradu očisťovania. Musela sa Panna Mária očisťovať? Musela sa jej syn naozaj „vykúpiť“? Vôbec nie. Ale ako sa neskôr Ježiš dal pokrstiť Jánovým krstom pokánia, práv tak jeho matka ostala verná Božím zákonom. Bez  akýchkoľvek námietok sa pripojila ku  každej žene, ktorá prijala úžasnú úlohu priviesť dieťa na  svet. A preto sa všetkým matkám predstavuje ako vzor a sprievodkyňa.

Na  Panne Márii a Jozefovi by sme postrehli aj rozhodnutie splniť poslanie, ktoré dostali od  Pána. Hoci mohli „vykúpiť“ svojho syna a ponechať si ho pre seba, rozhodli sa obetovať ho Bohu a poslaniu, pre ktoré sa narodil. Keď obetovali Ježiša v chráme presne tak, ako Anna obetovala Samuela, veľkodušne obetovali toto dieťa celému svetu a umožnili nám všetkým objať ho tak, ako to urobil Simeon.

Simeon a Anna – svedectvá o Božej vernosti

Avšak Panna Mária a Jozef nie sú jedinými postavami v tomto príbehu. Aj Simeon a Anna zohrávajú dôležité úlohy a my sa môžeme od nich veľa naučiť.

Tieto dve postavy nám dosvedčujú, že staroba má veľkú hodnotu. Vo  svete, ktorý si cení mladosť a vitalitu, nám Simeon a Anna predkladajú iný, duchovnejší postoj. Predstavujú nám trpezlivosť a dôveru, ktoré pramenia z múdrosti, a dokazujú nám, že čakanie na Pána a dôvera v jeho prisľúbenia – hoci si to vyžaduje dlhý čas – budú vždy odmenené. Zároveň nám dokazujú, že tí, čo dlho žijú, môžu hovoriť s mocou a istotou. Keď sú ich slová vyjadrené s pokornou vierou, majú veľkú moc osloviť srdcia ľudí.

Simeon a Anna nám dokazujú aj to, že nie je zbytočné tráviť život v modlitbách alebo sa učiť počúvať Ducha. Hoci sa zdá, že roky plynú bezo zmeny, môže nás povzbudiť vedomie, že náš nebeský Otec nás počuje a teší sa z našich modlitieb. Prijíma každé úprimné slovo chvály, prosby alebo pokánia a vyleje tisícnásobne viac svojej milosti. Musíme len ostať blízko pri ňom a mať otvorené, modlitbou naplnené srdce.

Aj v prípade, ak sa nás starnutie zatiaľ až tak netýka, Simeon a Anna nám môžu dosvedčiť, že Boh je verný svojim prisľúbeniam a svojmu slovu. Ako Simeon a Anna žili dosť dlho, aby uvideli Mesiáša, tak aj každý z nás môže dôverovať, že Boh nám nameria dni podľa svojich prisľúbení a podľa svojho dokonalého plánu. On nás neopustí. Nepovolá nás k sebe pokým nenastane ten správny čas. A určite nás nenechá žiť na tomto svete bez perspektívy alebo bez cieľa. Aj tí ľudia, ktorým svet nepripisuje veľkú hodnotu – tí, ktorí v očiach sveta nie sú dôležití alebo vplyvní-, môžu zohrať dôležité úlohy v Božom pláne!

Obetujte sa Ježišovi

Keď sa pripravujeme na veľké obdobie Pôstu, Boh nás vyzýva, aby sme napodobňovali Pannu Máriu, Jozefa, Simeona a Annu. Volá nás, aby sme mu obetovali seba samých a to, čo máme najcennejšie. Žiada nás, aby sme počúvali jeho Ducha, ktorý nás chce naplniť svojou milosťou a zjaviť nám svoju vôľu. Hovorí nám, že náš život má veľkú hodnotu v jeho kráľovstve, hoci sa v tomto svete cítime bezvýznamní. A hovorí nám, že nikdy nie je zbytočné tráviť s ním čas a čakať, kým sa nám ukáže.

 

PRICHÁDZA!

Čo sa stane, keď Ježiš vstúpi do chrámu nášho srdca

„Hľa, ja posielam svojho anjela, aby mi pripravil cestu. Hneď potom príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a anjel zmluvy, po  ktorom túžite. Hľa, príde“ (Mal 3,1).

Takto sa začína prvé čítanie na sviatok Obetovania Pána. Nie je zarážajúce, že v ten deň, ako Panna Mária a Jozef priniesli Ježiša do  chrámu ako pokorné, slabé dieťa, čítame o Pánovi, ktorý sám prichádza do chrámu oveľa slávnostnejšie? Ako keby si Cirkev nemohla vybrať na  čítanie napríklad židovské predpisy o očisťovaní a obetovaní.

Boh však nechce, aby sa oslava akejkoľvek udalosti z Ježišovho života pokladala len za historickú spomienku. Ako hovorí Katechizmus: „...  Kristus nežil svoj život pre seba, ale pre nás... Kristus spôsobuje, aby sme všetko, čo žil on, mohli žiť v ňom a on to mohol žiť v nás“ (KKC  519,  521). Keď teda oslavujeme Obetovanie Pána, oslavujeme oveľa viac než len dvetisícročnú udalosť. Sám Duch Svätý nás pobáda, aby sme opäť prežili túto udalosť v čase a prijali prisľúbenia, ktoré sú spojené s touto chvíľou milosti.

Hneď a viditeľne

Čo teda oslavujeme? Oslavujeme nielen deň, keď Ježiša obetovali v chráme, ale aj deň, keď ho obetujú nám. Ako vtedy Panna Mária a Jozef priniesli Ježiša do Pánovho domu, tak ho aj dnes prinášajú k nám a pozývajú nás, aby sme ho objali tak, ako ho objali Simeon a Anna. Ježiš chce v tento deň hneď prísť do  chrámu nášho srdca. Chce, aby jeho prítomnosť bola taká viditeľná, ako bola viditeľná pre týchto staručkých ľudí.

Čo videli Simeon a Anna? Nič iné než manželov s dieťaťom. Neboli tu nijaké zázraky. Neboli tu žiadne uzdravenia. Neodznelo tu nijaké múdre alebo výstižné podobenstvo. Bolo tu len dieťa v náručí matky. Oni však videli Ježiša. Nie sme iní. Simeon a Anna videli bezmocné dieťa, my vidíme sochy a obrazy. V ten deň nepočuli nijaké poučovanie, my zas počúvame príbeh za príbehom z Biblie. A práve to je súčasťou krásy tohto sviatku: ako Simeon a Anna dostali schopnosť spoznať a prijať Ježiša, tak ju dostaneme aj my.

Také zvláštne dni, akým je sviatok Obetovania, majú zvýrazniť, že Boh sa nám chce dať spoznať. Majú v nás vyvolať väčšiu nádej, očakávanie a dôveru. Slávime tieto dni, aby sme mali väčšiu istotu, že hoci Ježiša nemôžeme vidieť, naše duchovné oči môžu byť otvorené a náš život sa môže zmeniť.

Čo teda môžeme očakávať, keď sa takto stretneme s Ježišom?

Bezvýhradná láska

Predovšetkým naše srdce pocíti Ježišovu prítomnosť. Nemusíme poznať každú teologickú myšlienku alebo všetko učenie Cirkvi, no zakúsime lásku prevyšujúcu každú inú lásku, akú sme kedy zažili. Je to láska, ktorá nás naplní nadšením a radosťou. Je to láska, ktorá nás povedie k slovám chvály, vďačnosti a obetovania sa Ježišovi – práve tak, ako k nim pobádala Simeona v chráme.

Čo je teda na  Ježišovej láske iné? Miluje nás tak, ako nás nemiluje nikto iný. Často o tom počujeme, ale oplatí sa to zopakovať a hlbšie skúmať: Ježiš nás miluje bez výhrad. Jeho lásku nenarúša strach, neistota alebo rozdelené srdce. Jeho láska nie je silnejšia, keď konáme dobré skutky alebo keď sa kajáme po hriechu. Je stála a vždy nás oslovuje. Nikdy nehľadá nič iné než naše dobro a požehnanie. Hľadajme Ježiša a nájdeme ho.

Skúsenosť Božej lásky príliš často ostáva v teoretickej oblasti bez citového spojenia. Avšak naša ľudská skúsenosť nám hovorí, že lásku treba cítiť, nielen o nej hovoriť. A ak to platí o ľudskej láske, o čo väčšmi by to malo platiť o Božej láske!? Spomeňte si na  skúsenosť Simeona a Anny. Stretnutie s Ježišom v nich vzbudilo slová chvály a klaňania sa, ako aj slová proroctva. Simeon povedal, že toto dieťa bude svetlom pre pohanov a nádejou pre Izrael. A Anna nemohla prestať chváliť Boha a hovoriť o ňom iným ľuďom (Lk 2,29-32.38). Obaja zakúsili Božiu bezvýhradnú lásku a to v nich vyvolalo lásku, vďačnosť a chválu.

Boh chce, aby sme to zakúsili aj my. Pri každej svätej omši, pri modlitbe Ježiš stojí pred nami a ponúka nám lásku, ktorú si ani nevieme predstaviť – lásku, ktorú máme zakúsiť, a nielen o nej snívať.

Máme silu zmeniť sa

Ježišova láska sa odlišuje od iných druhov lásky, lebo má silu zmeniť nás. V našom prirodzenom, každodennom živote to dobre poznáme. Spomeňte si napríklad na romány, filmy a básne, čo opisujú ľudí, ktorí začali konať alebo premýšľať inak, pretože sa do niekoho zamilovali. Spomeňte si aj na to, ako vám vaša vlastná skúsenosť s láskou zmenila život.

No zmeny, ktoré prináša Ježišova láska, sú oveľa hlbšie a trvalejšie než čokoľvek, čo môže spôsobiť ľudská láska. Slová Malachiáša a Simeona nám dávajú príklad. Podľa Malachiáša Ježišova prítomnosť „je ako oheň, ktorý roztápa, a ako lúh práčov“ (Mal  3,2). Podobne Simeon povedal Panne Márii že pre  Ježišov život a službu vyjde najavo zmýšľanie mnohých sŕdc (Lk  2,35).

Toto v nás môže spôsobiť Ježišova láska. Keď zakúšame jeho čistú a intenzívnu lásku k nám, spoznávame, že nám chýba láska k nemu a k iným ľuďom. Vo  svetle Ježišovej veľkodušnosti vychádza najavo naše sebectvo. Vo svetle jeho milosrdenstva vychádza najavo, že neodpúšťame. A vo svetle jeho čistoty vychádzajú najavo naše nečistoty, vychádzajú najavo naše najtajnejšie myšlienky.

Ježiš nám však neukáže náš hriech len na to, aby nás potom nechal, že by sme si s ním sami dali rady. Nie, chce nás očistiť a dať nám silu žiť inak. Áno, spoznávame svoj hriech. Avšak začíname zároveň spoznávať, aký môže byť náš život. Začíname veriť, že naozaj môžeme premôcť svoje zlozvyky. Začíname vnímať, že svätosť je pre nás možná. Začíname dôverovať, že Božie prisľúbenia sú viac než len zbožné priania. Potom sa môžeme modliť: „Ukáž sa mi, Pane. Zmeň mi srdce a urobím všetko, čo si žiadaš. Nemám rád tmu, ktorú v sebe vidím, ale mám rád slávu, ktorú vidím v tebe. Pane Ježišu, očisť ma a urob ma podobným tebe!“

Svedectvá o láske

Ak to všetko znie príliš teoreticky, alebo je to príliš dobré na to, aby to bola pravda, spomeňte si na svojich obľúbených svätcov. Premýšľajte napríklad o Márii Egyptskej, žene zo štvrtého storočia, ktorá sa (podľa jej vlastných slov) „neobmedzene a nenásytne“ oddávala „zmyselnosti“. Chcela zviesť čo najviac mladých mužov, preto nastúpila na pútnickú loď do Jeruzalema a zaplatila sexuálnymi službami. Keď bola v Jeruzaleme, so zástupmi ľudí šla do Chrámu svätého hrobu. Keď tam chcela vstúpiť, aby opäť našla ďalších mužov, neviditeľná sila ju viackrát odohnala. Jednoducho nemohla prekročiť prah chrámu.

Mária bola prekvapená a ohromená. Zrazu si uvedomila svoj hriešny život. Utiahla sa do kúta chrámového nádvoria a volala o pomoc k Panne Márii. V tej chvíli zakúsila Božiu bezvýhradnú lásku a vedela, že sa jej odpustilo. Konečne mohla vstúpiť do chrámu a keď pokľakla pred relikviou Kristovho kríža, odovzdala svoj život Pánovi. Keď tam kľačala, bola oslobodená od otroctva zmyselnosti. Láska, ktorá jej v ten deň zaplavila srdce, nahradila falošnú lásku, ktorú hľadala, a Mária dostala silu prežiť zvyšok svojho života v čistote.

Hoci Máriin príbeh je veľmi dramatický, základné prvky sú rovnaké pre každého iného svätca, a pre mnohých obyčajných veriacich. Príbehy ľudí každého veku a z každého miesta nám hovoria, že Ježiš nám chce prejaviť lásku, ktorá je iná než všetko ostatné, čo sme zažili. Chce nám dať lásku, ktorá nás môže zmeniť a pretvoriť na  nové stvorenie. Boh nám poslal posla svojej zmluvy – Ježiša. A tento posol prišiel do chrámu nášho srdca. Žiada od nás len to, aby sme mu dovolili ukázať sa nám a očistiť nás.

PRINÁŠAŤ SVOJE TELÁ

Odovzdať svoj život Ježišovi každý deň tak, že to mení život

Už ste si niekedy všimli, že biblické príbehy môžeme čítať z viacerých zorných uhlov? Rozdelenie Červeného mora hovorí o záchrane Izraelitov pred egyptským vojskom, avšak môžeme v ňom vidieť aj vykúpenie, ktoré každý z nás prijal pri krste. Ježišov zázrak rozmnoženia chlebov a rýb nám hovorí o jeho zázračnej moci, no zároveň nám niečo hovorí o Eucharistii, pri ktorej nás Ježiš živí svojím telom a krvou. Podobne príbeh o obetovaní Ježiša v chráme nám hovorí o tom, ako Panna Mária a Jozef odovzdali Ježiša do Božích rúk, zároveň nám však hovorí aj o tom, že títo svätí manželia obetovali seba samých – a my môžeme urobiť to isté.

Pre Božie milosrdenstvo

„Bratia pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim  12,1).

Pavlove slová Rimanom nasledujú hneď po tom, čo im podrobne opísal úžasné Božie milosrdenstvo: „Ako ste vy voľakedy neverili Bohu,“ napísal, „ale teraz ste dosiali milosrdenstvo“ (Rim  11,30). Niečo podobné napísal Efezanom: „Ale Boh bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom... a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“ (Ef  2,4-6).

Toto je Božie milosrdenstvo. Boh nás hriešnikov, ktorí sme sa pre neveru od neho vzdialili, priviedol naspäť k sebe skrze nesmierne veľkodušnú Ježišovu smrť na kríži. Kedysi nám hrozilo odsúdenie, no teraz sme Božími deťmi a dedičmi neba. Sme požehnaní oveľa väčšmi než si zaslúžime. Sme znovu zahrnutí nesmiernou milosťou a môžeme prežívať životodarnú blízkosť s Ježišom. Pavol vo svetle tohto úžasného vyliatia milosrdenstva povzbudzuje Rimanov, aby sa obetovali Pánovi. „Prijali ste veľa,“ hovorí im. „Teraz mu to splaťte tak, že mu odovzdáte svoj život.“

Premýšľajte o všetkom, čo ste vďaka Božiemu milosrdenstvu dostali. Ste vykúpení z hriechu a smrti. Každý deň ste vzkriesení s Ježišom pri modlitbe a  pri liturgii. Počas dňa môžete prežívať pokoj a slobodu, ktoré plynú zo života s Bohom. Každý deň venujte čas modlitbe a proste Pána, aby vám prejavil svoje milosrdenstvo. Nech sa vám tieto pravdy vštepia do srdca a do mysle. Bude vás potom pobádať sila tejto lásky a zistíte, že sa mu chcete naplno odovzdať tak, ako sa mu odovzdali Panna Mária a Jozef.

Prinášajte svoje telá

Pavol ďalej Rimanom hovorí, aby prinášali svoje telá Pánovi. Je to dôležitý výber slov. Pavol chcel, aby všetko odovzdali Bohu, vrátane toho, ako žijú a pohybujú sa po svete. Keď len jednoducho povieme: „Odovzdávam ti svoj život, Pane Ježišu“, to nás môže veľmi obmedzovať. Môže sa to zmeniť len na pocit, sentimentálnu chvíľu, ktorá nemá nijaký vplyv na náš životný štýl. Pavol však chcel, aby sa jeho čitatelia odovzdali Pánovi tak, že to zmení ich každodenný život.

Toto odovzdanie budeme najlepšie prežívať tak, že ak sme zhrešili, vyznáme svoje hriechy a s pomocou Božej milosti sa rozhodneme, že prestaneme hrešiť. Prestaňte používať svoj jazyk na klebety alebo na podvádzanie. Prestaňte používať svoje oči na žiadostivé pohľady. prestaňte sa nechať ovládať túžbami po  jedle a nápoji. Prestaňte zneužívať vaše telo, keď mu nedopriavate zdravý pohyb alebo spánok.

Avšak odovzdať sa Pánovi znamená oveľa viac než prestať hrešiť. Môžeme svoj život odovzdať Pánovi tak, že budeme konať dobré skutky. Namiesto toho, aby sme používali svoj jazyk na  ponižovanie ľudí, môžeme ho používať na vyjadrenie priateľstva, útechy alebo duchovného poučenia. Namiesto toho, aby sa naša myseľ zaoberala tvrdými odsúdeniami alebo závisťou, môžeme ju použiť na odpustenie a orodovanie. Môžeme svoje ruky použiť na pomoc chudobným a trpiacim. Svoje nohy môžeme použiť na to, aby chodili na miesta, kde je potrebná Kristova prítomnosť.

Máme dušu a telo. Spôsob, ako používame svoje telo, veľa prezrádza o stave našej duše. Samozrejme vždy by sme sa mali usilovať mať srdce čisté a otvorené pre Ducha. No  zároveň by sme mali venovať pozornosť aj svojmu každodennému životu vo  svete. Je pravda, že ak si srdce upriamime na Božie milosrdenstvo, prirodzene budeme venovať pozornosť tomu, ako sa staráme o svoje telo. No zároveň môžeme upriamiť svoje srdce na Ježiša, keď sa budeme usilovať byť v tomto svete jeho rukami a nohami, jeho očami a ušami.

Živá obeta Bohu

Keď Panna Mária a Jozef priniesli Ježiša do  chrámu, priniesli aj dva holúbky ako obetu Pánovi. Tieto vtáky sa obradne spálili, aby priniesli príjemnú vôňu Pánovi a aby symbolizovali vzťah Panny Márie a Jozefa k Bohu. Tento obrad očisťovania bol len jednou časťou dômyselného bohoslužobného systému v Izraeli. Takmer každý míľnik v živote človeka alebo rodiny si vyžadoval rôzne obety. A každý rok na Deň zmierenia veľkňaz obetoval obetné zvieratá za celý izraelský národ.

Pavol porovnal túto obetu – obetu mŕtvych zvierat – so živou obetou, ku ktorej vyzýval svojich čitateľov. Iné je obetovať zviera na oltári, ale iné je obetovať svoj život – svoje myšlienky, svoje sny, svoje túžby, svoju poslušnosť – deň čo deň z lásky a úcty voči Pánovi. Prvý druh obety môže zmieriť za hriechy predchádzajúceho roka alebo môže niekoho urobiť obradne čistým. Avšak živá obeta má schopnosť premeniť nás na nástroje Pánovej lásky a milosti.

Svätý Ambróz povedal, že Cirkev rastie a stáva sa krajšou v našej duši. Na prvý pohľad ktokoľvek môže dávať peniaze na kostol. Na prvý pohľad ktokoľvek sa môže postaviť pred zhromaždenie a vykonávať úlohu lektora. Na prvý pohľad ktokoľvek môže prinášať sväté prijímanie chorým alebo pripútaným na  lôžko. No Cirkev je krajšia až vtedy, ak sa tieto skutky vykonávajú z túžby osláviť Ježiša a so srdcom lásky. Až vtedy ľudia prichádzajú k Pánovi, keď sa tieto skutky vykonávajú s pokorou a otvorenosťou voči Duchu.

Keď Ježiša priniesli do  chrámu, bolo tam asi veľa ľudí. Ale len Simeon a Anna spoznali v tomto dieťati nádej Izraela a prisľúbenie spásy pre svet. Oni mohli vidieť Ježiša vďaka tomu, že boli otvorení voči Duchu. No nemali by sme zabudnúť ani na Pannu Máriu a Jozefa. Možno aj ich pripravenosť, ich zobrazenie „krásy“, o ktorej hovoril svätý Ambróz, a ich postoj pokornej odovzdanosti niečo podnietil v týchto dvoch staručkých svedkoch a priviedol ich k Ježišovi. Podobne nie každý si všimne živé obety, ktoré prinášame v každodennom živote, avšak ovplyvní to tých, čo sú hladní a smädní po  Pánovi.

Vaša duchovná bohoslužba

Pavol nám hovorí, že keď prinášame svoje telá Pánovi, nerobíme len niečo rozumné alebo morálne správne. Konáme aj duchovnú bohoslužbu Pánovi. Naše moderné myslenie skôr oddeľuje duchovný život od každodenného života vo svete. Ale Pavol takto neuvažoval, a neuvažoval tak ani Ježiš. Každý skutok lásky, každý skutok poslušnosti, každý skutok sebaobetovania, ktorý vykonávame v Kristovom mene a v spolupráci s Duchom, je bohoslužbou, ktorá oslavuje Ježiša. Tieto skutky hovoria svetu, že patríme Bohu a že ho milujeme. A majú schopnosť zmeniť atmosféru práve tak, ako voňavý olej, ktorý Mária vyliala Ježišovi na nohy a ktorý naplnil celý dom príjemnou vôňou (Jn  12,3). A kde je prítomná vôňa bohoslužby, život sa mení.

Bratia a sestry, Ježiš nás vyzýva, aby sme sa obetovali práve tak, ako sa nám každý deň obetuje on. Nežiada od nás, aby sme urobili niečo, čo presahuje naše schopnosti. On je s nami, aby nám pomáhal a inšpiroval nás. Je pred nami, priťahuje nás a pomáha nám, aby sme sa mu podobali. Chce nám ukázať, že celé naše ja – srdce a telo – sa môže stať nástrojom bohoslužby, oltárom, kde sa Pán neba stretáva so svojím ľudom a vylieva naň svoju lásku.

Nech vás Boh požehnáva vo všetkom.

 

(SMN február 2007)

Warning: file_get_contents(http://reklama.rybka.sk/work.php?n=48&size=1&j=1&c=&code=1566162951): failed to open stream: HTTP request failed! HTTP/1.1 500 Internal Server Error in /storage/c000009/h000015/calvary.sk/web/www/layout/layout_part2.php on line 6
©2013. ALL RIGHTS RESERVED.