NAŠA VIERA

PREMENA

Hľadajte a nájdete ma

Celé stáročia si ľudia vážia svätého Pavla ako jedného z najväčších apoštolov Cirkvi, úspešného evanjelizátora a známeho majstrovského budovateľa kresťanských spoločenstiev. Pavol bol od chvíle svojho obrátenia po mučenícku smrť v Ríme neúnavným cestovateľom, kazateľom a pisateľom (Sk 9, 15). Veľmi túžil vidieť, ako Cirkev rastie, keď sa jej členovia približujú k Ježišovi. Dokonca aj krátke a letmé nahliadnutie do Pavlových listov nám odhaľuje človeka, ktorý zasvätil svoj život posolstvu neustáleho obrátenia alebo, ako to rád nazýval, premeny (Rim 12, 2; 2 Kor 3, 18).

Všade, kam Pavol šiel, oslovovali ho prejavy moci Ducha Svätého, ktoré videl. Či už bol v Korinte, Filipách, Solúne alebo Antiochii, mohol povedať, že život jeho bratov zmenil Boh, ktorý sa im zjavil a naplnil ich svojou milosťou a silou.

Ale hoci prejavy Ducha boli povzbudzujúce, Pavol chápal, že veriaci môžu ľahko nadobudnúť pocit, že moc Ducha nepotrebujú - a potom nastanú problémy, ktoré sú spojené s takým spôsobom myslenia. Pavla to znepokojovalo, lebo Božie zjavenie a jeho pôsobenie boli základom obrátenia, ako aj urýchľovačom osobného rastu vo svätosti. Bez spolupráce s Duchom Svätým by nastali v budúcnosti len problémy - problémy, ktorým sa Pavol venoval v mnohých svojich listoch.

Zo slávy do slávy

Prisľúbenie duchovnej premeny

„Vyzeráš ako tvoj otec,“ povedal predavač v obchode s potravinami mladému mužovi. „A môžem povedať, že aj zmýšľaš rovnako ako on.“

„Ako to robíte?“ spýtal sa učiteľ hudby. „Keď spievate, akoby som počul Paula McCartneyho.“

„Trénuj streľbu aj naďalej,“ povzbudil tréner nadšeného basketbalového hráča. „Jedného dňa budeš taký dobrý ako Michael Jordan.“

„A my všetci,“ napísal svätý Pavol, „s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2 Kor 3, 18).

Čo majú tieto vety spoločné? Prisľúbenie, že človek sa môže stať hrdinom. Prisľúbenie, že pri správnej kombinácii usilovnej práce a Bohom daných schopnosti si môžeme stanoviť vysoké ciele a môžeme ich aj dosiahnuť. A podľa slov svätého Pavla je prisľúbenie ešte väčšie: môžeme sa stať podobnými samotnému Ježišovi.

Nereálny cieľ?

Na prvý pohľad sa môže zdať opovážlivé či až nereálne, aby sme si mysleli, že sa môžeme stať podobnými svätému, večnému Božiemu Synovi. Nielenže vnímame svoje obmedzenia, hriechy a slabosti, ale aj žijeme vo svete, ktorý nás odhovára od kladenia si vysokých cieľov. Je nám však dovolené mať veľké nádeje a sny. Naše srdce môže túžiť po čistejšom a úprimnejšom zmýšľaní, ktoré presahuje svet. Ale ľudia nás presviedčajú, že sú to len prchavé sny. Realita je príliš tvrdá a my by sme nemali mať priveľké nádeje.

No ak sa pozrieme na Písmo dôkladnejšie - a zvlášť na učenie svätého Pavla -, pochopíme, že duchovná premena je jadrom kresťanského života. Pavol, Peter a ostatní apoštoli si uvedomovali, že Ježiš neprišiel na tento svet len preto, aby odpúšťal hriechy. Keď si spomínali na Ježišove slová a činy a keď uvažovali o svojich skúsenostiach, pochopili, že prišiel urobiť z ľudí nové stvorenia. Prišiel dať všetkým veriacim silu žiť ako duchovní ľudia, ako muži a ženy, ktorí sú v kontakte s nebom, hoci kráčajú po zemi.

Chceme sa pozrieť na učenie svätého Pavla práve z pohľadu takejto duchovnej premeny. Ako Pavol chceme nadobudnúť presvedčenie, že každý sa môže prostredníctvom Božieho Ducha zmeniť a pozdvihnúť svoje srdce k Bohu.

Pavol a Duch

Pavlova myšlienka, že sa meníme na Kristov obraz „zo slávy do slávy“, nebol len jednorazovým výrokom, básnickou metaforou. Pavol v každom liste bez ohľadu na situáciu, ktorú riešil, nabádal svojich čitateľov, aby dovolili Duchu uskutočniť spomínanú premenu v ich živote. Mohli by sme povedať, že Pavol pokladal pôsobenie Ducha za základné riešenie každého problému, s ktorým prví veriaci zápasili.

Napríklad v Liste Galaťanom napomenul veriacich, pretože si mysleli, že musia prijať židovský zákon, aby boli spasení. „Nerozumní Galaťania!“ zvolal. „Začali ste Duchom a teraz končíte telom?“ (Gal 3, 1.3). Pavol videl, že Galaťania sa snažia priblížiť k Pánovi ľudským úsilím - dodržiavaním Mojžišovho zákona. Tí veriaci, ktorí s veľkou dôverou začali s dielom premeny v moci Ducha Svätého, teraz sa od neho odvrátili a pokúšali sa vykonať veľké Pánovo dielo sami. Viera, dôvera a podriadenie sa Bohu sú podľa Pavla kľúče, ktoré otvárajú bránu k premene života - nie legalistické dodržiavanie zákona alebo spoliehanie sa na ľudské úsilie.

Pavol písal podobne kresťanom v Efeze, hoci ich problémy boli úplne iné než tie, ktoré riešili Galaťania. Efezania neprežívali vážnu krízu ani veľký spor. Pavol sa však chcel uistiť, že majú jasno o živote, ku ktorému sú povolaní. Povedal im, že sa za nich neustále modlí, aby prijali „ducha múdrosti a zjavenia“, aby sa „oči ich srdca“ otvorili, aby videli výšku, hĺbku a šírku toho, kto je Ježiš (Ef 1, 17-19). Vedel, že ak túžia zakúsiť Ježišovo pôsobenie vo svojom živote, stane sa tak hlavne vďaka moci Ducha Svätého, a nielen preto, že sa usilujú.

Pavol hovoril o hrozbe rozdelenia medzi veriacimi aj v liste cirkvi v Korinte. Ale aj im opäť poukázal predovšetkým na moc Ducha namiesto toho, aby od nich žiadal zabudnúť na rozdiely. Povedal im, že sami, bez pomoci Božej milosti nikdy nepochopia Božie zmýšľanie. Nikdy by nemohli dúfať, že ostanú spolu alebo zakúsia požehnanie cirkevného spoločenstva, ak by sa spoliehali len na vlastné myšlienky a túžby. Veď práve pre ne sa Korinťania štiepili. Preto ich Pavol nabáda, aby dovolili Duchu Svätému pomôcť im prijať „duchovné pravdy“, ktoré uzdravia ich rozdelenie a vrátia ich na cestu premeny. Len keď prijali „Kristovo zmýšľanie“, mali možnosť zakúsiť požehnanie z toho, že sú „Božím chrámom“ (1 Kor 2, 10-16;  3, 10-16).

Pavol píše napokon aj veriacim v Ríme. Posiela im posolstvo, v ktorom sa predstavuje tejto cirkvi, s ktorou sa nikdy predtým nestretol. Jadrom jeho vysvetlenia evanjelia je výrok, že všetci kresťania sú pokrstení v Ježišovej smrti, aby vzkriesení s ním v krste mohli žiť úplne po novom. Teraz môžu žiť „v Duchu“, nie „v tele“ (Rim 6, 1-11; 8, 1-9). Pavol varuje, že bez duchovnej premeny sa vrátia späť k svojmu starému zmýšľaniu a konaniu. Hriech by ich mohol ovládnuť - a napokon by ich to priviedlo k smrti (Rim 6, 14;  8, 13).

Podstata duchovnej premeny

Pavol svojim čitateľom stále znova zdôrazňoval, že premena je možná. Neustále im hovoril, že Duch Svätý má moc oslobodiť ich od hriechu a naplniť ich božskou láskou, silou a radosťou. Znova a znova im opakoval, že nový život v Kristovi sa uskutočňuje väčšmi prijatím Ducha Svätého než úsilím žiť podľa prísnych pravidiel.

Samozrejme, že aj my sa máme podieľať na svojej premene. Preto Pavol píše svojim čitateľom, aby nedovolili hriechu vládnuť v nich (Rim 6, 12), a aby slnko nezapadalo nad ich hnevom (Ef 4, 26). Je teda potrebné hovoriť len „to, čo je užitočné pre budovanie“ (4, 29). Ale Pavol nikdy nezabudol vložiť do svojich listov pred týmito príkazmi povzbudenie, aby veriaci dovolili Duchu pôsobiť v nich. Podľa Pavla je pôsobenie Ducha Svätého prvoradé. Je to samotná podstata kresťanskej premeny - premeny, ktorá sa uskutočňuje len vtedy, keď umožníme Duchu, aby nášmu srdcu zjavil Kristovu slávu a lásku.

Dôkladná premena

Ak by sme mali urobiť vyúčtovanie zo svojho života, boli by sme možno prekvapení rôznorodosťou obsahu svojho srdca. Na jednej strane máme Ducha Svätého žijúceho v nás. Máme Chlieb života, ktorý nás duchovne živí. Máme Písmo, ktoré nás učí, a svätých, ktorí nás inšpirujú. Máme bohatú tradíciu modlitby a prísľub odpustenia, ak vyznávame a ľutujeme svoje hriechy. So všetkými týmito darmi a milosťami by sme mali byť schopní žiť sväto; mali by sme byť schopní odrážať Pánovu slávu.

Ale aj so všetkými týmito darmi a milosťami sa naša hriešna prirodzenosť - tá časť našej ľudskosti, ktorá odmieta Ježiša a chce žiť podľa svojich vlastných pravidiel - neustále pokúša presvedčiť nás, že Ježiša nepotrebujeme. Denne sa nám snaží nahovoriť, že sme schopní urobiť všetko sami. Ale bez ohľadu na spôsob, akým sa nás naša hriešna prirodzenosť snaží presvedčiť alebo s nami manipulovať, vždy nám kladie tú istú otázku: „Skutočne potrebuješ Ducha Svätého?“

Samozrejme, ak by nám kládla túto otázku takýmito slovami, odpovedali by sme jasným „Áno!“ Ale zvyčajne nám ju kladie prefíkanejšie: „Dnes si sa už pomodlil; teraz môžeš myslieť na čo len chceš, nie?... Zbožnosť je správna a má svoje opodstatnenie. Skutočne si však myslíš, že Boh od teba očakáva, že budeš vždy láskavý?... Si unavený; nerob si dnes večer starosti so spytovaním svedomia. Myslíš si, že sa niečo zmení?“

Takéto otázky sa objavujú často bez toho, aby sme si to uvedomili. A pod ich vplyvom sa napokon spoliehame na ľudskú logiku a ľudskú silu, a nie na radu božskej múdrosti. Môžeme byť v pokušení myslieť si, že ak je náš život modlitby dobrý, nemusíme venovať pozornosť iným rozmerom svojho života. Ale Boh chce premeniť celý náš život. Chce, aby sa každá naša časť naplnila jeho životom a láskou.

Buďte okorenení modlitbou

V čom teda spočíva tajomstvo toho, do akej miery sa premeníme? V okorenení. Panna Mária okorenila svoj život modlitbou, keď uchovávala vo svojom srdci všetky malé i veľké zázraky, ktoré videla, a uvažovala o nich. Simeon bol zbožným mužom, ktorý v modlitbách očakával zjavenie Mesiáša v chráme. Štefan bol mužom modlitby a bol plný Ducha. Timotej v sebe roznecoval dar Ducha Svätého. Pavol sa modlil za vedenie a dokonca chválil Boha, keď ho bili, kameňovali či väznili. Nasledujme ich. Prosme Ducha Svätého, aby okorenil naše srdce a myseľ čoraz väčšími skúsenosťami jeho slávy a lásky.

Poďte ku mne, hovorí Boh

Nie je to také ťažké, ako sa zdá

Nájdite si čas a premýšľajte o Božom diele stvorenia. Obráťte svoj pohľad na oblohu počas jasného dňa. Nie je krásna? A čo tie kvety na rozkvitnutej lúke? Farby sú také pestré a dokonalé - nijaký umelec by nedokázal napodobniť ich krásu. Predstavte si hlboké, pokojné jazero v horách. Existuje niečo krajšie než jeho trblietavá voda, ktorá je za bezvetria hladká ako zrkadlo, čo odráža krásu okolo seba? Napokon sa postavte pred zrkadlo a uvažujte o korune Božieho stvorenia. Akí sme úžasní! Neudivuje nás, ako zložito funguje náš mozog? Nie je úžasné, že naše telá sú tak dokonale tvarované?

Niektorí by mohli povedať, že stvorenie sa jednoducho stalo, že to nie je nič viac než náhoda. Ale niečo v nás nám hovorí, že ten úžasný svet okolo nás má za sebou veľa väčší príbeh. Akosi za celou tou krásou cítime ruku neviditeľného Boha.

Svätý Pavol kedysi napísal: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20). Podľa Pavla to všetko nebol len „pocit“. Bolo to logické. Za všetkým stvorenstvom musí byť Boh a musí byť večný a dobrý.

Jedna vec je vedieť o Bohu, keď uvažujeme o divoch stvorenia, ale niečo iné je poznať ho vďaka dôvernému a osobnému zjaveniu. V našom prvom článku sme zistili, že téma zjavenia sa neustále v Pavlových listoch opakuje - a to zjavenie má moc meniť náš život. V tomto článku sa budeme pýtať, ako môžeme zažiť Pánovo zjavenie. Ak je premena predovšetkým Božím, a nie naším dielom, ako sa môžeme premeniť?

„Aby ste boli naplnení“

Pavol v Liste Kolosanom, podobne ako vo svojich ostatných listoch, hovoril o svojich očakávaniach pre tamojšie cirkevné spoločenstvo: „Neprestávame sa za vás modliť,“ napísal, „a prosiť, aby ste boli naplnení poznaním jeho vôle vo všetkej múdrosti a duchovnej chápavosti“ (Kol 1, 9). Podľa Pavla má ľudská múdrosť a chápavosť svoje obmedzenia, zvlášť ak ide o duchovný život. Len duchovná múdrosť - to, čo nazývame zjavením - môže pomôcť veriacim naplniť Božie plány s jeho Cirkvou.

Keď Pavol napísal svoju modlitbu za Kolosanov, vysvetlil, čo sa v nich podľa jeho názoru stane v dôsledku tohto zjavenia: „Aby ste žili, ako sa patrí vzhľadom na Pána, a páčili sa mu vo všetkom, tým, že budete prinášať ovocie všetkých dobrých skutkov a rásť v poznaní Boha, a aby ste mocou jeho slávy upevnení všetkou silou boli veľmi trpezliví a vytrvalí a s radosťou vzdávali vďaky Otcovi“ (Kol 1, 10-12).

Podľa Pavla by malo zjavenie skrze Ducha naplniť mysle veriacich novým chápaním Božích úmyslov. A malo by naplniť ich srdce stretnutím s Božou slávou. Tým sa odlišuje od rozumového chápania, ktoré je možné len na ľudskej úrovni. Lebo poznanie skrze zjavenie preniká aj do srdca. Premieňa rovnako pôsobivo, ako informuje.

Láska a poznanie

Prečo Pavol vo svojom Liste tak veľmi hovoril o poznaní? Zdá sa, že hoci si Kolosania vážili poznanie ako také, takmer výlučne sa sústreďovali na ľudské poznanie a ľudské prístupy k životu viery. Napriek tomu, že niektorí z nich prežívali veľmi hlboké spojenie s Bohom, mysleli si, že najlepšie budú nasledovať Boha tak, že vypracujú podrobný kalendár obradov – „sviatkov, novmesiacov a sobôt“ (Kol 2, 16) -, ktorý im pomôže usporiadať ich modlitbový život. Ale Pavol pochopil, že títo úprimní, no pomýlení veriaci sa tak veľmi sústredili na svoje obrady, že stratili zo zreteľa samotného Ježiša – „hlavu, z ktorej celé telo... rastie“ (Kol 2,19).

Pavol naopak chcel, aby Kolosania rástli vo svätosti tak, že predovšetkým prehĺbia svoj vzťah k Ježišovi. Chcel, aby sa ich život vyznačoval milosťou a zjavením, aby mohli plnšie vidieť, pochopiť a prijať Božie úmysly.

To isté platí aj pre nás. Milosť zjavenia nás má otvoriť, aby sme prijali Božie tajomstvá. Má nám dať silu na zmenu. A ak ide o zmenu nášho srdca a zmýšľania, formality samotné sú nedostatočné.

Pavol sa z vlastnej skúsenosti naučil, keď sledoval rast rôznych cirkví, že duchovná zrelosť je úzko spojená so zjavením. Ide o to, aby sme prišli k Bohu a zažili jeho lásku tak dôverne, až to zmení náš život.

Vieme, že takmer každý človek prežíva lásku v takej alebo onakej forme: manželskú lásku, rodičovskú lásku, rodinnú lásku a lásku blízkych priateľov. Vieme aj to, že tieto druhy lásky majú silu zmeniť náš život. Formujú a menia spôsob nášho myslenia a konania na tomto svete. Všetky tieto druhy lásky sa podobajú Božej láske, ktorú zažívame, keď sme otvorení zjaveniu Ducha Svätého. Ale zmeny, ktoré iniciuje Božia láska, pôsobia oveľa hlbšie a menia náš pohľad na seba samých a na svet okolo nás. Ľudská láska môže byť krehká. Môže prísť a odísť. Môže zraniť, zradiť a dokonca aj zlomiť.

Naopak, Božia láska je stála. Je vždy osviežujúca a nová. Potešuje nás nielen tým, čo zažívame, ale aj novými obzormi, ktoré otvára v našom živote - vysvetľuje to, kým skutočne sme a predovšetkým prečo sme tu. Všetko ostatné ustupuje do úzadia a my zažívame niečo, čo slová nedokážu opísať. Zažívame niečo, čo nás mení skrz-naskrz.

Ako prichádzať k Bohu

Hoci sa to môže zdať náročné a naháňa nám to strach, v skutočnosti vôbec nie je ťažké prísť k Pánovi a zažiť jeho lásku. Ježiš túži, aby sme k nemu prichádzali. Teší sa, že je s nami a veľmi rád rozlieva svoju lásku na nás - dokonca väčšmi než ju my túžime prijať! Prekážky, ktoré existujú, vo svojej podstate sú spojené s naším hriechom, s  naším nedostatočným pokáním alebo s našou samoľúbosťou.

Samozrejme, že je možné zažiť prítomnosť Boha bez toho, aby sme vyvíjali úsilie. Práve to sa stalo Pavlovi na ceste do Damasku (Sk 9, 4). Ale Boh sa nás častejšie dotýka, keď sa modlíme. To zažil Izaiáš (Iz 1, 1-6), Zachariáš (Lk 1, 8-11), ale i Peter, Jakub a Ján (Lk 9,28-29). Pozrime sa teda bližšie na modlitbu a zamyslime sa, ako by sme mohli byť otvorenejší na Boží dotyk v našom živote.

Vášnivo ho hľadajte. Pre námahy a povinnosti každodenného života sa môže veľmi ľahko stať, že naša viera bude príliš formálna. Podobne ako Kolosania môžeme upadnúť do legalizmu a stratiť zo zreteľa prvoradý cieľ viery: upevniť sa v láskyplnom vzťahu s Ježišom. Ak si myslíte, že vaša modlitba je trochu mechanická a suchá, choďte pred Pána a povedzte: „Pane Ježišu, chcem ťa poznať. Príď a zaplav ma svojou láskou. Premeň môj život podľa tvojich predstáv. Som tvoj.“ Je pravda, že všetci takto každý deň máme volať k Pánovi kedykoľvek počas dňa, ale zvlášť, keď sa modlíme.

Sústredenosť. Vnímavejšími sa môžeme stať aj tak, že budeme odmietať rozptýlenia, ktoré sú okolo nás. Povezme si pravdu: väčšinu z nás brzdia pri modlitbe všakovaké myšlienky. Nie je možné byť v Duchu a zároveň sa nechať ovládať tým, čo máme vykonať počas dňa. Ale Boh nám chce pomôcť sústrediť sa na neho, a nie na naše úlohy, záujmy a povinnosti. Chce, aby sme zohrali svoju úlohu pri boji s roztržitosťou. Možno nám pomôže, ak sa budeme modliť s priateľom alebo s manželkou. Do svojej modlitby môžeme zaviesť hudbu, aby nám pomohla sústrediť sa. Alebo by sme mohli vstať trochu skôr a utiahnuť sa na tiché miesto, kde budeme s Pánom. Nech už riešime tieto rozptýlenia akokoľvek, buďme si istí, že Ježiš je s nami a pomáha nám, aby sme sa sústredili na jeho prítomnosť. A keď začneme blúdiť, nebuďme znechutení. Jemne sa snažme opäť sústrediť. Po čase sa naučíme disciplíne v modlitbe, ktorá prinesie úžasné plody.

Pokánie. Hriech nás upcháva tak, ako blato upcháva kanál. Nemôžeme čakať, že prídeme k Bohu, ak nám prekáža hriech. Na konci každého dňa si teda spytujme svedomie. Konajme pokánie za všetky hriechy, ktoré sme spáchali, a prosme o milosť konať lepšie. Čo najčastejšie prijímajme sviatosť zmierenia. Pamätajme, že pokánie nás privádza k Božiemu milosrdenstvu, ktoré má silu obmäkčiť nám srdce a otvoriť nás pre lásku, ktorá nikdy nesklame.

Ježiš povedal: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20). Poďme teda! Otvorme dvere! Náš život sa navždy zmení.

Dôkladná premena

Kresťanstvo je nielen modlitba a meditácia

Pavol v úvode Listu Kolosanom naznačil, že prvý krok na ceste viery spočíva v tom, že prídeme k Pánovi skrze silu Ducha Svätého (Kol 1, 9-12). Pavol vedel, že len takto Kolosania dosiahnu premenu, ktorú im chce Ježiš dať. V tomto článku chceme poukázať na to, čo všetko sa môže zmeniť, keď takto prídeme k Bohu a budeme hľadať silu jeho zjavenia.

Duchovné poznanie

„Neprestávame sa za vás modliť a prosiť, aby ste boli naplnení poznaním jeho vôle vo všetkej múdrosti a duchovnej chápavosti,“ aby ste „rástli v poznaní Boha“ (Kol 1, 9. 10).

Ak chcete byť s Pánom, určite si nájdite čas, aby ste sa dozvedeli o Ježišovi čosi viac. Zistite všetko, čo môžete, o tom, koho hľadáte v modlitbe. Čítajte a študujte Písmo. Počúvajte prednášky alebo si prečítajte knihy, ktoré vám môžu pomôcť pri modlitbe. Učte sa o svojej viere tak, že budete študovať Katechizmus Katolíckej cirkvi alebo čítať životopisy svätých. Vytvorte si celoročný plán štúdia a čítania - niečo, čo vám pomôže vytvoriť „databázu“ poznania, ktorá sa stane základom pre váš ďalší život.

Keď budete rozvíjať svoje poznanie Ježiša, vždy si pamätajte, že je rovnako dôležité venovať mu svoj čas. Dovoľte mu, aby vám ukázal, ako zmýšľa, čo má rád a aké sú jeho sny a túžby - pre tento svet i pre váš život. Pavol vysvetlil Kolosanom, že viera nie je len rozumové hľadanie. Nejde o to, aby sme o Ježišovi vedeli, ide o to, aby sme ho poznali.

Spomeňte si na svätého Ignáca z Loyoly, keď ležal v posteli po zranení v boji. Nemal k dispozícii nijaké zo svojich obľúbených kníh. Začal teda čítať Nasledovanie Krista a rôzne príbehy svätých. A keď čítal, Duch pôsobil. Onedlho sa Ignácov pohľad zmenil. Prestal myslieť na získanie slávy v boji, ale sníval o konaní slávnych činov pre Ježiša. A keď takto sníval, Duch opäť pôsobil v jeho srdci, zjavoval mu Božiu lásku, povzbudzoval ho, aby vytrval, a napĺňal ho radosťou. Po čase, keď sa Ignác naučil počúvať Ducha, jeho sny sa splnili.

Svätý Pavol povedal, že chce „poznať Krista a moc jeho zmŕtvychvstania“ (Flp 3, 10). Pavol už poznal Ježiša - a dosť dobre. Čo teda mohol mať na mysli? Jediné: „Chcem ho poznať viac!“ Keď Pavol čoraz viac poznával Ježiša, jeho život sa väčšmi menil. Keď prežíval dôvernejší vzťah s Ježišom, chcel o ňom vedieť viac, aby mu mohol byť podobnejší.

Bratia a sestry, to, čo sa prihodilo Ignácovi z Loyoly a svätému Pavlovi, môže sa stať aj nám. Každý deň môžeme čoraz viac poznávať Ježiša rozumovo    skúsenosťou. Každý deň nás toto poznanie môže zmeniť trochu viac na obraz samotného Božieho Syna.

Prinášať ovocie

A modlíme sa, aby „ste sa mu páčili vo všetkom, tým, že budete prinášať ovocie všetkých dobrých skutkov“ (Kol 1, 10).

Ježiš nepochybne chce, aby sme rástli v múdrosti a chápavosti. Kresťanstvo však presahuje modlitbu, meditáciu a štúdium. Ježiš totiž chce, aby sme boli aj odrazom jeho slávy pre každého, s kým sa stretneme. Túži, aby sme prejavovali jeho lásku voči iným praktickým spôsobom, ktorým ich vyzve, aby ho aj oni hľadali.

Celý tento proces sa začína, keď prinášame „vnútorné“ ovocie Ducha: pokoj, trpezlivosť, lásku, miernosť a radosť (Gal 5, 22-23). Tieto vnútorné plody sú v našom srdci silnými dôkazmi, že sa meníme v Ježiša. Menia spôsob nášho myslenia a konania - od hnevu k láske, od tvrdosti k láskavosti, od pýchy k pokore...

Ale to je len začiatok. Po čase sa vnútorná premena začne prejavovať v našich vonkajších činoch a v našom správaní voči iným. Vnútorná zmena nás povedie k činnosti.

Zacítime povolanie ísť a formovať z ľudí učeníkov, povolanie budovať Cirkev a slúžiť v našom spoločenstve. Sám Pavol vnímal, že Kristova láska ho pobáda ísť do sveta (2 Kor 5, 14-15). Peter nabádal svojich čitateľov, aby sa „vrúcne“ milovali (1 Pt 1, 22). A Jakub to najlepšie vyjadril, keď povedal, že viera bez skutkov je „mŕtva“ (Jak 2, 26).

Aj my, podobne ako títo veľkí hrdinovia viery, budeme cítiť pobádanie napĺňať Ježišove slová z Reči na vrchu: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).

Nájsť silu Pána

A modlíme sa, aby „ste mocou jeho slávy upevnení všetkou silou boli veľmi trpezliví a vytrvalí“ (Kol 1, 11).

Kedysi žil malý chlapec, ktorému sa spolužiaci vysmievali, lebo bol menší a slabší než oni. Každý deň po škole ho obstúpili a zbili. Ale jedného dňa povedal otec chlapcovi: „Zajtra bude všetko iné.“

Na druhý deň po vyučovaní sa spolužiaci ako zvyčajne skryli a čakali na malého chlapca. Keď vybehli spoza kríkov a začali chlapca naháňať, nečakane zastali, obrátili sa a s hrôzou utiekli. Prečo? Pretože vedľa chlapca sa objavil jeho otec a kráčal s ním. Keď bol chlapec sám, bál sa a bol vydaný napospas svojim zlým spolužiakom. Ale keď s ním kráčal otec, na strach ani nepomyslel. Podobne nás chce posilniť svojou silou Boh. Vie, že keď sme sami, zneužijú nás „spolužiaci“: naša hriešna prirodzenosť, diabol a svet.

Pavol povedal, že chce poznať moc Ježišovho zmŕtvychvstania (Flp 3, 20). Kde sa teda jeho moc prejavuje najviac? V Chlebe života. Keď náležite prijímame Ježišovo telo a krv, zistíme, že jeho božská sila premieňa náš život. Sila, ktorá nám pomôže odolávať pokušeniu. Sila, ktorá nám umožní odovzdať sa Ježišovi. Sila milovať iných tak, ako sme sami milovaní.

Ježiš pred svojím nanebovstúpením povedal apoštolom: „Ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami... až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Všetci vieme, že život v tomto svete je zložený zo zápasov, napätia a ťažkostí, ale aj útechy, pokoja a rozvoja. Uvedomujeme si, že ak chceme prekonať ťažké časy a páčiť sa Pánovi, musíme byť vytrvalí. A práve na to slúži Eucharistia: Keď prijímame Chlieb života, prosíme Ducha Svätého, aby nás naplnil svojou silou. Hovoríme Duchu, že ho potrebujeme, aby kráčal vedľa nás ako náš ochranca a sprievodca.

Žiť radostný život

A modlíme sa, „aby ste s radosťou vzdávali vďaky Otcovi“ (Kol 1, 12).

Nech sa už stane čokoľvek, ak budeme s Pánom, jedno je isté: budeme naplnení vďačnosťou. Vzdávať vďaky je jediná prirodzená odpoveď, ktorú môžeme dať na to, že sme prijali niečo, čo si nezaslúžime.

Keď sme s Bohom, vidíme všetko, čo pre nás vykonal; viac než to, že nám odpustil hriechy a zachránil nás pred smrťou. Vidíme Božie milosrdenstvo a milosť. Vidíme rodinu a priateľov, ktorých nám daroval. Vidíme všetky tie milosti, ktoré na nás vylial, a ako nás ochraňoval v časoch choroby a skúšok. A stane sa ešte čosi iné: keď sme s Pánom, zisťujeme, že sme radostnejší a máme lepšiu náladu, pretože vieme, že náš život je v Božích rukách a on sa o nás neprestajne stará.

Istá žena mala problémy v manželstve. Nebolo to nič vážne, ale myslela si, že sa s manželom navzájom odcudzujú, a čoraz viac sa hádali. Na radu priateľky začala chodievať každý deň na svätú omšu a denne sa modlila. Keď tak robila, zistila, že chce ostávať s Pánom. Tieto dve malé zmeny v jej živote spôsobili veľké zmeny. Tá žena sa cítila bez toho, aby si to uvedomila, istejšia v Božej láske a táto istota spôsobila, že mala pokojnejšie srdce a srdečnejší úsmev aj doma.

Je jasné, že tie zmeny si začal všímať jej manžel a to mu obmäkčilo srdce. Jej pokoj ho obšťastňoval. Jej šťastie uľahčilo jeho problémy. A napokon začali chodievať na svätú omšu spoločne. Nielenže sa ich manželstvo posilnilo, ale obaja prišli bližšie k Pánovi.

Byť formovaní v Kristovi

Tá úžasná Pavlova modlitba, ktorú napísal pôvodne pre Kolosanov, je modlitbou pre všetky doby. Povzbudzujúco a povznášajúco zhŕňa podstatu kresťanského života: Hľadajte Pána; zakúšajte jeho zjavenie a lásku; dovoľte mu, aby vás posilnil a zmenil; potom choďte a rozdávajte iným to, čo ste prijali. Tak sa všetci môžeme meniť zo slávy do slávy (2 Kor 3, 18). A toto je tá najvyššia výsada, ktorú ako Božie deti máme. Nech vás Boh požehná a privedie vás k sebe, aby ste ho čoraz viac zjavovali každému, s kým sa v ďalších rokoch svojho života stretnete.

(SMN august 2006)

©2013. ALL RIGHTS RESERVED.