Na zamyslenie

V tej chvíli medzi bdením a snením som sa ocitol v miestnosti. Nebolo tam nič významného, okrem jednej steny pokrytej zásuvkami s malými štítkami. Boli podobné tým v knižniciach na kartotečné lístky. Ale tieto zásuvky mali úplné iné nápisy a siahali od podlahy k stropu, na obe strany tak ďaleko, že si nedovidel konca. Priblížil som sa k tej stene a prvý lístok, ktorý upútal moju pozornosť bol: „dievčatá, ktoré sa mi páčili“. Otvoril som ho a začal som sa hrabať v kartičkách. Rýchlo som ho však zatvoril. Otriaslo mnou, že som všetky tie mená poznal. A potom mi to cele došlo. Vedel som, kde som. Táto ľudoprázdna miestnosť plna malých zásuviek bol môj katalogizovaný život. Tu boli zaznamenané všetky skutky môjho života, veľké i malé a tak, ako som si to ani ja nezapamätal. Roztriasol som sa - zvedavosťou i strachom. Začal som len tak otvárať zásuvky a skúmať ich obsah. Niektoré priniesli radosť a sladké spomienky. Iné pocity hanby a ľútosti tak intenzívne, že som pozrel cez rameno, či sa niekto nepozerá. Zásuvka s nápisom „Priatelia“ bola hneď vedľa „Priatelia, ktorých som zradil“. Zásuvky boli označené širokou škálou nápisov, od normálnych po veľmi divné. Napríklad „Prečítané knižky; Klamstvá, ktoré som povedal; Vtipy na ktorých som sa smial“ a niektoré až vtipné názvy vo svojej presnosti: „Veci, ktoré som kričal na svojich bratov“. Iným som sa ale smiať nemohol: „Veci, ktoré som urobil v hneve; Veci, ktoré som si na adresu svojich rodičov šepkal popod fúzy.“

Obsah ma neprestával prekvapovať. V niektorých bolo omnoho viac kartičiek, než som čakal a inde ich bolo zase menej než som dúfal. Zdrvila ma rozsiahlosť môjho vlastného života. Je vôbec možné, že som za tých 20 rokov mal čas napísať každú z tých stoviek, možno i miliónov kartičiek?! Ale každá kartička to potvrdzovala. Každú som napísal vlastnou rukou. A každú som sám podpísal. Keď som vytiahol zásuvku s názvom: „Pesničky, ktoré som počúval“ všimol som si, že zásuvky sa svojou veľkosťou prispôsobili veľkosti obsahu. Kartičky boli zoradené jedna vedľa druhej a predsa som nenarazil na koniec ani po metri. Zavrel som tú zásuvku a zahanbene, ani nie tak kvôli kvalite hudby, ako kvôli množstvu času, ktorý som tým stratil. Keď som prišiel k zásuvke: „Zmyselné myšlienky“ zamrazilo ma. Pootvoril som ho iba kúsoček - vôbec som netúžil zisťovať jeho veľkosť - vytiahol som si jednu kartičku. Až som sa otriasol, ako podrobne to tam bolo. Zrazu mi prišlo zle, keď som si uvedomil, že aj také chvíle sú zaznamenané. Rozzúril som sa. Myseľ mi ovládala jediná myšlienka - toto nikto, nikdy nesmie vidieť!!!!  Do tejto miestnosti nikto, nikdy nesmie vstúpiť!!! Musím ju zničiť. Zúrivo som zásuvku vytiahol. Teraz už na jej veľkosti nezáležalo. Musím ju vysypať a jej obsah spáliť. Ale keď som ju však otočil dnom hore a trieskal ním o zem, nepodarilo sa mi vysypať ani jednu kartičku. Bol som zúfalý, Vybral som jednu a pokúsil som sa ju roztrhať, ale bola ako z ocele. Porazený a úplne bezmocný som zásuvku vrátil spať. Čelom som sa oprel o stenu a ľútostivo som si povzdychol.

A potom som ju uvidel. Zásuvku s názvom: „Ľudia, ktorým som hlásal evanjelium“. Jeho držadlo bolo svetlejšie, novšie, skoro nepoužité. Potiahol som ho a do ruky mi vypadol malinký, len asi 20 centimetrov veľký šuflíček. Počet kartičiek, sa dal spočítať na prstoch jednej ruky. V tej chvíli mi vyhŕkli slzy. Rozplakal som sa. Vzlykal som a celý som sa triasol. Padol som na kolená a vyplakával som svoju hanbu, premáhajúc hnev za to všetko. Rady zásuviek mi krúžili pred slzami zaliatymi očami. Nikto, nikdy sa nesmie dozvedieť o tejto miestnosti. Musím ju zamknúť a dobre schovať kľuč.

Keď plač trochu ustal, uvidel som JEHO. Nie prosím nie, len nie ON! Nie teraz! Nie tu! Ktokoľvek iný len nie JEŽIŠ! Bezmocne som sa díval, ako vyťahuje zásuvky a číta si kartičky. A pozerať sa na jeho reakciu bolo neznesiteľné. Keď som sa prinútil naňho pozrieť, videl som mu v tvári zármutok ešte väčší, ako ten môj. Ako keby inštinktívne išiel k tým najhorším zásuvkám. Prečo si ich musí všetky čítať?! Nakoniec sa otočil a cez celú miestnosť sa na mňa pozrel. V očiach sa mu zračila ľútosť. Zvesil som hlavu, zaboril tvár do dlani a rozplakal sa. Prišiel ku mne a položil mi ruku cez ramená. Mohol toho toľko povedať! Ale nepovedal ani slovo. Len so mnou plakal....

Potom vstal a išiel späť ku zásuvkám. Začal systematicky vyťahovať kartičky a cez moje meno písať svoje. NIE! Vykríkol som a bežal k Nemu. Nezmohol som sa na nič iné, len opakovať: Nie! NIE! a ťahať mu kartičku z ruky. Jeho meno tam nepatrilo. Ale bolo tam napísané sýtou, živou červenou farbou. Ježišovo meno zakrylo to moje. Bolo napísané Jeho krvou. Jemne si vzal kartičku späť. Smutne sa usmial a podpisoval sa ďalej. Myslím, že nikdy nepochopím, ako to zvládol tak rýchlo, ale pripadalo mi, že v nasledujúcej chvíli zavieral poslednú zásuvku a vracal sa ku mne. Dal mi ruku na rameno a povedal:  JE DOKONANÉ!

Vstal som a On ma vyviedol z miestnosti von. Dvere nemali žiadny zámok. Ešte budú napísané ďalšie kartičky....

Ježiš Ťa miluje, dal za teba život, nikto iný ťa nemiluje tak ako On, premýšľaj nad tým.

Warning: file_get_contents(http://reklama.rybka.sk/work.php?n=48&size=1&j=1&c=&code=1566163117): failed to open stream: HTTP request failed! HTTP/1.1 500 Internal Server Error in /storage/c000009/h000015/calvary.sk/web/www/layout/layout_part2.php on line 6
©2013. ALL RIGHTS RESERVED.