CESTA K SPOLOČENSTVU

CESTA K SPOLOČENSTVU

(Spracované podľa formačného programu Hnutia Svetlo - Život a uverejnené so súhlasom tohto Hnutia v SMN 2006-2007)

Tento formačný program je overený mnohými spoločenstvami po celom svete. Pôvodne vznikol ako program stretnutí Komunity oblátov v Hurstville v Austrálii. V osemdesiatych rokoch minulého storočia ho do svojej formácie prebralo Hnutie Svetlo – Život a zaradilo ho ako formačný program po 3. stupni letných oáz, venovaných spoznávaniu a prežívaniu spoločenstva živej Cirkvi. Každá etapa má dve časti – prvou je osobné štúdium Božieho slova na základe textov, ktoré má mať každý člen spoločenstva k dispozícii, druhou je samotné stretnutie. Návrh jeho priebehu je nižšie. Už je to vyše dvadsať rokov, čo sme touto cestou kráčali v našom malom spoločenstve v Košiciach. Peter, Katka, Vierka, Jozef, Janko, Danka, Anka, Monika, Maroš... Snažili sme sa poznávať ideálne spoločenstvo, ako nám ho odhaľovali texty Písma, a v praxi uskutočňovať „lásku, ktorá nezávidí, nie je sebecká, nehľadá vlastný záujem, nesie bremená druhého, v pokore pokladá iného za lepšieho, všetko znáša, všetko verí, pretrpí...“. Želám vám a modlím sa, aby vám úsilie o prehĺbenie duchovného života vo vašom spoločenstve, vo vašej rodine, prinieslo hojné ovocie v podobe nového nadšenia, nových vzťahov, novej tvorivosti, nového apoštolátu.

Kresťanské spoločenstvo

Kresťanské spoločenstvo sa nedá vybudovať diskusiami, kódexmi predpisov či akýmkoľvek inými ľudskými námahami, ak keď všetky tieto prostriedky môžu pomôcť k dosiahnutiu cieľa. Preto sa program Cesty k spoločenstvu opiera o Božie slovo a jeho prisľúbenie: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi“ (Jn 8,31). A aj o skúsenosť prvých cirkevných spoločenstiev, o ktorých čítame: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32).

Aby spoločenstvo (rodina) mohlo tento program úspešne realizovať, musí sa zhodnúť na určitých základných princípoch. Sú nimi naše základné potreby, dôvera, ktorá sa prejavuje otváraním, zdieľaním svojho srdca, a počúvaním srdcom.

Základné potreby

Najvnútornejšou potrebou každého človeka je byť chápaný a chápať, milovať a byť milovaný. To sa naplno uskutoční až v nebi, no už tu na zemi je tento ideál vo veľkej miere dosiahnuteľný vďaka Božej milosti. Takéto kresťanské spoločenstvo nám totiž ponúka Boh. Chce, aby sme boli jedno, ako on vo vzájomnom porozumení a láske. A Boh nám dá aj silu, aby sme to mohli dosiahnuť.

Keď ma iní chápu a sám ich chápem, keď som milovaný a milujem iných, rozvíjam sa ako osoba. V takejto atmosfére lásky a docenenia môžem využívať potenciál, ktorý Boh do mňa vložil. Moje starosti a problémy ustupujú pod vplyvom vzájomného porozumenia a lásky, v takejto atmosfére pristupujem k svojim chybám s túžbou napraviť ich a zároveň sa postupne strácajú moje obavy z odsúdenia. A tak sa stávam lepším, pretože z docenenia a lásky čerpám silu vstať po každom páde.

No väčšina sa zdráha „odkryť svoje karty“. Bojíme sa, že keď sa dáme poznať, ostatní nás zavrhnú a nebudú nás milovať. Keby sa to stalo, neostalo by nám nič, čím by sme si mohli získať uznanie. Preto sa mnohí vzdávajú snahy po plnom šťastí a žijú vo veľkej samote. Pokúšame sa to ukryť tým, že sa vrháme do víru práce, k mnohým situáciám pristupujeme s odstupom, niekedy sme trochu agresívni, alebo nadväzujeme povrchné vzťahy. Vtedy naša konverzácia prechádza do hlučnej vravy, do obyčajnej kamarátskej besedy, do diskusie, alebo do funkčného plánovania. Výsledkom je, že zakrátko žijeme jeden vedľa druhého alebo blízko druhého a dokonca spolu s inými, ale nie pre druhého človeka. Odpoveď na všetky problémy tohto druhu je v nás samých, treba ju len nájsť: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého“ (Rim 5,5). Túto lásku môžeme navzájom odovzdávať, ak sa s plnou dôverou delíme o svoje zážitky a s láskou sa dokážeme počúvať.

Deliť sa o svoje srdce

Nie je ťažké príležitostne viesť kamarátsky rozhovor, rozprávať sa o práci či o potrebe harmonického spolužitia v spoločenstve alebo rodine. No delenie, ktoré tento program predpokladá, má oveľa hlbší význam. Je to delenie sa o zážitky, o pocity. Ak ste to doteraz nepraktizovali, treba počítať s vlastným vnútorným odporom a byť trpezlivý.

Ťažkosť spočíva v tom, že naše pocity v istom zmysle sú tým, čím sme. Sú v nás hlbšie ako len v mysli. Hovoria o tom, čo sa hlboko v nás ukrýva. Keď teda hovoríme o svojich pocitoch, v istom zmysle hovoríme, kým sme, lebo odhaľujeme, ako pristupujeme k životu. Akoby sme pritom dávali časť seba samých. Ježiš takto konal vo vzťahu k svojmu spoločenstvu: „Moja duša je smutná až na smrť“ (Mt 26,38). A od Petra požadoval to isté: „... miluješ ma?“ (Jn 21,15nn). To samozrejme neznamená, že nemôžem alebo nesmiem mať v sebe niečo, čo nik iný nemusí vedieť.

Ak sa rozhodnem pre odkrytie niektorých svojich pocitov, podujímam sa na riziko, že nenájdem odozvu alebo že budem dokonca odvrhnutý. Zároveň sa podujímam aj na iné, oveľa pravdepodobnejšie riziko, že nájdem odozvu a budem milovaný bez ohľadu na to, aký som. Ak celý život nikdy nikomu neodhalím svoje pocity, ak nepodstúpim toto riziko, výsledok je jasný: nikdy nedosiahnem plný a slobodný život.

Svoje pocity nemáme ospravedlňovať alebo sa za ne hanbiť, lebo pocity nie sú ani dobré ani zlé, morálne alebo nemorálne. Jednoducho existujú a sú naše. Zlé alebo dobré, morálne alebo nemorálne môžu byť len naše reakcie na vlastné pocity i na pocity iných. Ak sa takto dávam poznať, umožňujem vidieť tvorivú prácu Boha v mojich obavách a neúspechoch, ako aj v mojich šľachetných snahách. Vždy, keď sa delím o svoje pocity, odovzdávam spoločenstvu dar, milosť, niečo, čo nemožno kúpiť, ukradnúť, nasilu vziať. Je to akt mojej najvyššej slobody. Dávam svoje jedinečné prežívanie, aké nemá nik na svete.

Schopnosť počúvať

Počúvať druhého človeka nie je ťažké. Započúvať sa do jeho myšlienok je už náročnejšie. No počúvať jeho osobnosť – započúvať sa do jeho pocitov nie je vôbec ľahké. Vyžaduje si to počúvanie srdcom, počúvanie s citom, s angažovaním, s láskou.

V priemernom rozhovore obyčajne chýba to, čo nazývame pozorným počúvaním. Často je to len slovné šermovanie, kôpka slov bez obsahu. Pripomeň si, ako zriedkavo sa ti podarilo počúvať niekoho s patričnou pozornosťou. A uvedom si, že človek, s ktorým sa takto rozprávaš, vie, že ho nepočúvaš pozorne. Nuž môžeš mu dať nový zážitok, nový a plnší život a tesnejšie puto s Bohom, ak sa budeš vedieť skutočne započúvať doň. No aby sa to stalo, je potrebné správne sa naladiť, obrazne povedané kľačať pred ním na kolenách, ako to urobil Ježiš svojim učeníkom, keď im umýval nohy (porov. Jn 13, 1-17). Musíš počúvať s láskou.

Každý človek v tvojom spoločenstve, rodine, predstavuje jedinečný svet svojho druhu v oblasti zážitkov (nikto ešte také nemal a nikto nikdy mať nebude). V tomto človekovi akoby sa sústredili všetci ľudia, ktorí ho milovali a nemilovali od chvíle jeho počatia. Obdobia rastu i stagnácie, záväzky i kompromisy na ňom zanechali stopy. Pravdepodobne ešte veľká časť jeho možností čaká na realizáciu. Ak budeš vedieť počúvať „s Kristovou miernosťou a skromnosťou“ (2Kor 10,1), môžeš vytvoriť atmosféru, v ktorej by sa mohlo stať... Nemusíš vyjadrovať svoj súhlas či nesúhlas. Tvojou úlohou je len počúvať tak, ako nám Ježiš prikázal milovať: „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34). Keď budeš pozorne počúvať s takou láskou, budeš zároveň liečiť, zvlášť, ak sa delenie so zážitkami stretáva s odporom vzhľadom na prežité sklamania.

Ak sa naučíš pozornejšie počúvať, uvidíš, že aj ostatní sa budú deliť o svoje zážitky tým slobodnejšie, čím väčší záujem a úctu zakúsia v tvojom počúvaní. Takéto počúvanie možno nazvať tvorivým, pretože obohacuje aj hovoriaceho, aj počúvajúceho.

Nikdy nezabudni, že k takému počúvaniu patrí aj mlčanie – mimo spoločenstva, rodiny, nikdy nehovor o tom, čo ti iný zveril pri delení na stretnutí spoločenstva. Hovoriť o vnútornom prežívaní iného človeka by bolo hrubým zneužitím jeho dôvery, ktorú prejavil svojím otvorením sa presne určenému kruhu ľudí (členom komunity, rodiny).

AKO HOVORIŤ O SEBE

Ù  Neskrývaj sa pod pláštikom slov ako: my, nás, niekto, človek, ľudia, myslieť si... Hovor o sebe, o svojich vlastných pocitoch, prežívaní, myšlienkach. „Cítim, myslím si, som presvedčený...)

Ù Nezovšeobecňuj svoje prežívanie. Nerob závery typu: musí sa, je nutné... Ani nenapomínaj a nepoučuj.

Ù Neponáhľaj sa, máš čas. Ak potrebuješ pri delení čas na zamyslenie, aby si lepšie vyjadril svoje vnútro, neboj sa mlčať. Niekoľko obsažných slov, ktoré vyslovíš úprimne z hĺbky srdca, znamená viac ako dlhé reči, ktoré neukazujú tvoje skutočné vnútro.

Ù Dobré delenie sa je schopnosť, ktorá sa nadobúda postupne. Preto nemusíš hovoriť celý čas, ktorý máš k dispozícii. Hovoriť sa dá aj tichom, keď počúvajúci môžu vnímať ozvenu tvojich slov vo svojom srdci a prejaviť ti lásku svojím pochopením.

AKO POČÚVAŤ

Ù  Neodsudzuj a nesúď ani v myšlienkach. „Nesúďte a nebudete súdení“ (Lk 6,37). Ak takéto postoje v tebe vznikajú, odmietni ich, lebo pocity človeka nemáme súdiť. Ak sa nad svojimi pocitmi, prežívaním, skutkami trápi, trp s ním. Ak sa z nich teší, raduj sa s ním.

Ù Neklaď otázky, ktoré majú za cieľ len získanie informácii. Z tvojich otázok musí byť jasné, že problém chceš hlbšie poznať preto, aby si mohol účinnejšie pomôcť. Otázky je lepšie klásť, keď už rozprávajúci skončil so svojím delením, alebo keď má problém vyjadriť to, čo očividne povedať chce. Každé delenie musí byť úplne slobodné.

Ù Neopravuj a nedávaj rady. Rada patrí k najlacnejším „tovarom“. Lepšie je spolu ju objavovať, ako ju udeľovať. Lepšie je najprv druhého vypočuť, až tak mu pomôcť.

Ù Neprerušuj mlčanie, ak rozprávajúci urobil prestávku, aby sa zamyslel. Všimni si, aké reakcie a pocity jeho delenie v tebe vyvolalo, hľadaj v sebe možnosti, ako ho lepšie pochopiť.

 

PRIEBEH STRETNUTIA

Spoločenstva (rodiny), ktoré sa vydáva na túto cestu

1.

 Modlitba. Stretnutie kresťanského spoločenstva sa začína modlitbou. „Preto aj my odo dňa, keď sme to počuli, neprestávame sa za vás modliť a prosiť, aby ste boli naplnení poznaním jeho vôle vo všetkej múdrosti a duchovnej chápavosti...“ (Kol 1,9). Modlitba nech je podľa možnosti spontánna, lebo práve spontánnosť vyjadruje vzájomnú dôveru účastníkov stretnutia.

2.

 Vedenie. Vedúci spoločenstva (animátor) má počas stretnutia podávať všetkým Božie slovo predkladaním myšlienok a povzbudzovaním (pozri 1Tim 4,12.15-16), pričom môže vychádzať z biblických textov, ktoré sú uvedené ku každej etape cesty. Takisto každý člen spoločenstva sa môže cítiť povolaný rozvinúť text Svätého písma, citovaný animátorom. Pavol to očakával od spoločenstva v Ríme: „Lebo túžim vidieť vás a dať vám nejaký duchovný dar na vašu posilu, to jest, aby sme sa navzájom potešili spoločnou vierou, vašou i mojou“ (Rim 1,11-12).

3.

 Odovzdávanie zážitku. Je to delenie sa o svoje osobné i medziľudské prežívanie v pravde a láske. Sväté Písmo ukazuje, ako to robili prví kresťania:

„Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte!“ (Rim 12,14).

„Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“ (1Kor 12,26).

„Neste si navzájom bremená, a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6,2).

„Vyzývame vás bratia: napomínajte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, buďte zhovievaví!“ (1Sol 5,14).

„Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach...“ (Kol 3,16)

„S tými, čo pochybujú, majte zľutovanie; zachráňte ich, vyrvite ich z ohňa. Nad inými sa zľutúvajte s bázňou...“ (Júd 22-23).

„Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia“ (Gal 1,6).

Aby spoločenstvo bolo poslušné týmto Božím slovám, každý z nás má ochotne povedať, keď cíti nejakú mrzutosť, povedať, keď sa niečoho bojí alebo sa cíti duchovne slabým, prosiť o povzbudenie či posilnenie na poučenie, radu, uistenie či aj bratské napomenutie. Ako ešte môže zmŕtvychvstalý Kristus prítomný v spoločenstve liečiť naše rany, radovať sa alebo smútiť s nami, niesť naše bremená, dodávať nám odvahu, keď sa bojíme, posilňovať nás, keď sme slabí, bratsky nás napomínať či poučovať, radiť a prinavracať nám istotu v pochybnostiach? Avšak „všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi“ (Kol 3,17) a „dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči iným!“ (1Sol 5,15). Spôsob vzájomného slúženia je veľmi jednoduchý. Každý sa zaradom delí so svojimi zážitkami od posledného stretnutia, pričom kladie dôraz na svoje vnútorné prežívanie, na pocity. Hovoriaci vtedy môže každému členovi spoločenstva povedať, ako mu pomohlo jeho delenie. A napokon môže každého poprosiť o odpoveď na otázku, v čom im môže pomôcť. To je hlboké gesto lásky a dôvery osôb, ktoré vedú tento dialóg v duchu poslušnosti Božiemu slovu: „Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi“ (Ef 4,25). Tu môže byť aj modlitba za osobné potreby deliaceho sa.

4.

 Štruktúry spoločenstva. Tu patria otázky praktického fungovania spoločenstva, rodiny, ako služby, nákupy, denný program, čas spoločnej modlitby,... „Preto sa usilujme o to, čo slúži pre pokoj a na vzájomné budovanie“ (Rim 14,19).

5.

 Prehľad apoštolátu. Nijaké spoločenstvo v Cirkvi nemôže ostať uzavreté do seba. Lebo ako je Cirkev povolaná k hlásaniu evanjelia, tak je k tomu povolané aj každé spoločenstvo, každé spoločenstvo, každá rodina. Samozrejme, každý svojím spôsobom. Táto časť stretnutia môže byť venovaná modlitbe za poznanie, komu a ako máme slúžiť. Bližšie sa tým budeme zaoberať v 9.etape Cesty k spoločenstvu.

 

 

©2013. ALL RIGHTS RESERVED.