CESTA K SPOLOČENSTVU

PRVÁ ETAPA

SPOLOČENSTVO

V lete minulého roku som sa po dlhom čase opäť dostal k svojej starej láske – k vysokohorskej turistike. A až postupne som si uvedomil, že pri svojich túrach aj po rokoch využívam princíp, ktorý som si osvojil, keď som chodieval do Tatier ako malý chlapec s oteckom a súrodencami. Kdesi v diaľke bol cieľ túry – chata, sedlo, štít... No na ceste k nemu boli rôzne zastávky – mostík cez potom, vysoká skala, pleso... -, ktoré slúžili ako miesta na oddych, na obdivovanie krás prírody, na jedlo, na zorientovanie sa v skalných masívoch a napokon aj na obzeranie si čoraz bližšieho cieľa.

Neskôr som tento princíp používal aj vo svojom duchovnom živote i pri  formácii mládeže v malých spoločenstvách. Predstavil som cieľ, ideál. Na prvý pohľad možno nereálny, nedosiahnuteľný. No a potom som hľadal, vytyčoval cestu k nemu. Rovnakou cestou sa uberá aj Cesta k spoločenstvu. Hneď v prvej etape vyzýva „pútnikov“ sadnúť si a pozrieť sa na cieľ, na ideál. „Spiritualita spoločenstva, to je predovšetkým zameranie pohľadu srdca na tajomstvo trojjediného Boha, ktorý v nás prebýva a ktorého svetlo treba vnímať aj na tvári bratov a sestier okolo nás“ (Ján Pavol II.: Nuovo millennio ineunte 43). A tak sa v prvej etape našej cesty k spoločenstvu zameriame na dokonalé spoločenstvo. Že takého niet? Ba veru jesto. Má aj meno: Najsvätejšia Trojica.

Dokonalé spoločenstvo

Existuje veľká, priam nekonečná rôznorodosť vzorov spoločenstiev, pretože ľudia môžu žiť spolu rôznym spôsobom a môžu byť medzi nimi rôzne vzťahy. Dokonca dvaja cudzí ľudia, ktorí sa stretnú vo výťahu, sú v akomsi zmysle spoločenstvom, hoci si medzi sebou vymenia len niekoľko bezvýznamných slov. Podobne ľudia, ktorí bývajú v internáte či v hoteli, vzájomne sa pozdravujú, ale nik sa o nikoho zvlášť nezaujíma. Skupina ľudí, ktorá chce dosiahnuť spoločný cieľ napríklad vo farnosti, škole, nemocnici či detskom domove, by sa mohla rozhodnúť bývať v tej istej budove a utvoriť nejaké spoločenstvo bez väčšej vzájomnej lásky. Možno by súhlasili aj so spoločnou modlitbou, pričom by nepociťovali hlbšiu potrebu spoločenstva pred Bohom.

Kvalita spoločenstva sa dá hodnotiť na základe úrovne vzájomnej komunikácie jeho členov. Stretávajú sa len na spoločenskú konverzáciu či kvôli priateľskému rozhovoru? Alebo je to vecná konverzácia na tému spoločnej práce, ktorú vykonávajú? Práve tá je možno natoľko dôležitá, že umožňuje vyhnúť sa medziľudskej konfrontácii a robí „spoločenstvo“ schopným viesť život v povrchnej harmónii, ktorá spočíva v tom, že nikto sa nedotýka chúlostivých tém. Na žiadnej z týchto úrovní spoločného života sa nevyžaduje vzájomná láska či dôvera, dokonca môže aj chýbať.

Forma riadenia v uvedených modeloch spoločenstva môže nadobúdať formu miernej diktatúry v štýle matriarchátu či patriarchátu, alebo – čo je v našej dobe pravdepodobnejšie – môže byť demokratická. Vtedy sa rozhodnutia prijímajú so súhlasom väčšiny vyjadreným zdvihnutím ruky, hoci aj pod nátlakom určitej skupiny.

Kresťanský model života v spoločenstve spočíva v čomsi úplne inom. Má dva rozmery, ktoré vo všeobecnosti v iných zoskupeniach či formách riadenia chýbajú, totiž láskadôvera. V tejto rovine dochádza k hlbšiemu spolužitiu a vládne odlišný štýl riadenia. Členovia kresťanského spoločenstva sa riadia slovami svätého Pavla Efezanom: „Žite podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista“ (Ef 4,15). A pripomínajú si, že „ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,20).

Členovia kresťanského spoločenstva sa starajú jedni o druhých, vedome sa rozprávajú o svojom prežívaní a pocitoch, trpezlivo znášajú svoje nedostatky, podriaďujú sa jedni druhým a slúžia záujmom Božieho kráľovstva v sebe i vo svete. Človeku, ktorý nežije vierou, taký model spoločného života sa zdá nereálny a nezmyselný.

Avšak kresťan verí v realizáciu takéhoto modelu, pretože nám ho zjavil Ježiš, keď hovoril o svojom živote s Otcom a Duchom Svätým, a keď sa modlil, aby sme žili ako on: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli jedno v nás“ (Jn 17,20-21). Pán Ježiš týmito slovami „otvára obzory nedostupné ľudskému rozumu, naznačujúc, že jestvuje určitá podobnosť medzi jednotou božských osôb a jednotou Božích dietok v pravde a láske. Toto podobenstvo vyjavuje, že človek – jediný tvor na zemi, čo Boh chcel kvôli nemu samému – nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v nezištnej samožertve“ (Gaudium et spes 24).

V duchu viery teda uvažujeme, ako „sú jedno“ osoby Najsvätejšej Trojice, pričom sa pozerajme na ich spoločný život ako na dokonalý vzor, vyzývajú nás ku kresťanskej odpovedi. Tento vzor veľmi prevyšuje obyčajný spoločenský život, kamarátsky rozhovor či bežné spoločné angažovanie sa za účelom nejakej práce alebo akejkoľvek inej forme vzájomnej spolupráce. Keď sa zamýšľame nad božským spoločenstvom (pričom používame ľudskú reč!), vidíme tri božské osoby, ktoré predstavujú bytostne jedno tvoriac spoločenstvo, v ktorom sa každá osoba stará o ostatné, delí sa o svoj život, znáša bremená a podriaďuje sa ostatným osobám z ohľadu na vzájomnú lásku. A všetky božské osoby slúžia aj svetu.

Vzájomná starostlivosť

Vzájomná starostlivosť a láska božských osôb je nekonečná. Ježiš hovoril o láske Otca: „...miloval si ma pred stvorením sveta“ (Jn 17,24). A predtým, než odišiel z večeradla do Getsemanskej záhrady, hovoril o svojej láske k Otcovi: „Svet má poznať, že milujem Otca“ (Jn 14,31). Preto Ježiš povedal, že Otec a Syn dokonale „poznajú“ jeden druhého. „Poznať“ vo Svätom písme znamená to isté, ako mať rád láskou, ktorá sa rodí z dôverného vzájomného poznania sa. To je prvá podmienka kresťanského spoločenstva. „‚Ak vidíš lásku, vidíš Najsvätejšiu Trojicu,‘ napísal svätý Augustín... Duch Svätý je totiž vnútornou silou, ktorá zosúlaďuje srdcia veriacich s Kristovým srdcom a podnecuje ich, aby milovali bratov tak, ako ich miloval on, keď sa sklonil, aby umyl učeníkom nohy (porov. Jn 13,1-13)“ (Benedikt XVI.: Boh je láska 19).

Vzájomná výmena dobier

Nekonečná starostlivosť o iných vedie k úplnému deleniu sa božských osôb navzájom. Ježiš sa takto modlí k Otcovi: „Otče,... osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba“ (Jn 17,1) a uisťuje nás o úplnom delení sa s inými vecami: „Všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje“ (Jn 17,10).

Ak môžeme také slová povedať jeden druhému, môžeme si byť istí, že sme dosiahli vysoký stupeň kresťanského spoločenstva. Je to veľmi reálne a dôležité kritérium našej starostlivosti o iných.

Katechizmus Katolíckej cirkvi zvyšuje našu motiváciu pre vzájomnú výmenu dobier: „Pretože veriaci sú jedno telo, dobro jedného sa odovzdáva druhému... A tak treba medziiným veriť..., že v Cirkvi je výmena dobier... Najdôležitejším údom je Kristus, lebo je Hlava... Kristovo dobro sa teda... dáva všetkým údom a toto odovzdávanie sa uskutočňuje prostredníctvom sviatostí Cirkvi. Lebo jednota Ducha, ktorý ju riadi, spôsobuje, že všetko, čo prijali, je spoločné“ (947).

Znášanie cudzích bremien

Nemôžeme povedať, že osoby božského spoločenstva si navzájom znášajú bremená v ľudskom zmysle. No môžeme povedať, že Ježiš vzal na seba hriechy a utrpenia sveta, aby ho zmieril s Otcom (ktorý „niesol“ bremeno odmietnutia človekom). Ježiš hovorí: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba... Taký príkaz som dostal od môjho Otca“ (Jn 10,17-18).

Ako odmenu za zničenie seba samého (Ježiš „niesol“ bremeno vlastnej smrti) ho Otec vyslobodil z pút smrti: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: ‚Ježiš Kristus je Pán!‘ na slávu Boha Otca“ (Flp 2,9-11).

„Spiritualita spoločenstva... znamená vedieť bratovi ‚urobiť miesto‘, ‚niesť si vzájomne bremená‘ (Gal 6,2) a premáhať egoistické pokušenia...“ (Ján Pavol II.: Nuovo millennio ineunte 43). Toto vzájomné branie bremien druhého na seba je základným prvkom kresťanského spoločenstva.

Podriadenie sa

Ježiš sa podrobil vôli Otca, hoci bol absolútne slobodný: „Zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“ (Jn 15,10). Podobne Otec vždy vypočul jeho modlitby. Ježiš verejne povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. Ja som vedel, že ma vždy počuješ...“ (Jn 11,42).

Podriadenie sa jeden druhému v láske je ďalším rozmerom skutočne kresťanského spoločenstva. A podriadenie sa Božej vôli poznanej vďaka spoločenstvu a vyjadrenej skrze animátorov je skutočne pochopením poslušnosti vyspelých kresťanov. „Keď sa pokrstený stane údom Cirkvi, už nepatrí sebe (porov. 1Kor 6,19), ale tomu, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych (porov. 2Kor 5,15). Odvtedy je povolaný, aby sa podriaďoval iným (porov. Ef 5,21; 1Kor 16,15-16), aby im slúžil (porov. Jn 13,12-15) v spoločenstve Cirkvi a podriaďoval sa im (porov. Hebr 13,17)“ (KKC 1269).

Služba

Každé skutočne kresťanské spoločenstvo má za úlohu slúžiť Cirkvi a svetu. Služba má byť sformovaná podľa vzoru služby, ktorú božské spoločenstvo – Boh – plní voči svetu. Láska a svätosť Boha, prevyšujú všetko, zjavila sa svetu skrze Ježiša a zviditeľňuje sa pôsobením Ducha Svätého. Vďaka tej veľkej láske Boha sme dostali možnosť stať sa členmi jeho kráľovstva, pretože Boh nám dal nový život: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10,10).

Každé kresťanské spoločenstvo existuje za účelom služby človeku, ukazuje mu lepší a plnší živo tu na zemi a vo večnosti. Nazývame to apoštolátom spoločenstva, nezávisle od foriem, aké naberá. „Láska caritas bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu“ (Benedikt XVI.: Boh je láska 28b).

V predstavených piatich črtách spoločenstva Najsvätejšej Trojice nachádzame model každého kresťanského spoločenstva. Zmena nášho postoja ku kresťanskému spoločenstvu sa môže začať len vtedy, keď skutočne uznáme za pravdivé Ježišove slová: „Ja som v Otcovi a Otec je vo mne“ (Jn 14,10).

Stretnutie spoločenstva/rodiny

Cieľom stretnutia v tejto etape nie je ani diskusia, ani plánovanie budúcnosti, ani vypočutie si prednášky, či odpovedanie na kladené otázky, ale cvičenie sa vo vzájomnom preukazovaní si Kristovej lásky prostredníctvom dôverného delenia sa s inými a angažovaného počúvania. Božia láska sa nachádza v každom z nás a naša prítomnosť na tomto stretnutí dokazuje, že napriek istým neúspechom či nedorozumeniam každý z nás túži vzrastať v láske a v chápaní iných. Pre nejedného z nás je to možno úprimná túžba začať znova, znova sa zmôcť na úprimnosť a pozornejšie počúvanie než predtým. Iní majú možnosť prehĺbiť dôveru, ktorú už majú.

Preukazovanie vzájomnej Kristovej lásky spočíva predovšetkým na postupnom vzájomnom delení sa o svoje zážitky. Je to postupné odovzdávanie seba samých ako dar v nádeji, že tento dar bude prijatý, pretože je tým najlepším, čo môžeme ponúknuť. Nevyhnutnou podmienkou je, aby sme odovzdávali svoje zážitky, vyjadrovali svoje pocity. Preto pri delení používame spojenia, ako cítim, cítil som, prežíval som, bol som... Zásadne sa vyhýbame slovám: myslím, som presvedčený..., lebo tie vyjadrujú názor, mienku, hodnotenie, nie však pocit či zážitok.

Stretnutie môže prebiehať podľa pokynov PRIEBEH STRETNUTIA, ktoré sú v úvodnej časti. Možno bude dobré pripomenúť si pokyny, ako rozprávať, a ako počúvať.

OTÁZKY NA OSOBNÉ UVAŽOVANIE,

PRE ROZHOVOR V SKUPINE (RODINE):

1. Aký osobný úžitok očakávaš od realizácie tohto programu?

2. Aké sú tvoje najväčšie nádeje, čo sa týka spoločenstva (rodiny), v ktorom tráviš život?

3. Ktorý úryvok zo Svätého písma z tejto etapy k tebe najviac prehovoril? Čo ti Boh povedal osobne cez tento text?

4. Žil si niekedy v skupine, ktorá nebola spoločenstvom v kresťanskom slova zmysle? Môžeš povedať, ako si sa tam cítil a kedy si tú skupinu opustil?

5. Pociťuješ potrebu spoločenstva, rodiny? Ako sa to prejavuje?

6. V ktorom období života si najhlbšie zakúsil význam spoločenstva (rodiny)? Porozprávaj o pocitoch, ktoré si vtedy prežíval.

7. Zmenili sa v priebehu rokov tvoje pocity a postoje voči Bohu? Ako?

 

©2013. ALL RIGHTS RESERVED.