TRETIA ETAPA
SOM KRESŤAN
Prišiel ku mne na návštevu kamarát. Išiel peši zo železničnej stanice asi kilometer. A jednu z prvých viet, ktoré mi povedal, bol tento postreh: „Nestretol som tu ani jedného kresťana.“ Keď som sa naňho pozrel, ako je to možné, veď musel stretnúť mnoho ľudí, lebo prechádzal centrom mesta, rozpovedal mi zopár situácii, v ktorých niekto potreboval drobnú pomoc – odniesť ťažkú tašku, previesť niekoho cez rušnú cestu... - , no nik taký sa nenašiel. Uznávam, že jeho záver bol dosť pritiahnutý za vlasy, ale možno práve preto sa opýtam: Ako by si kresťana charakterizovali ty? Pred tým, ako budeš čítať texty tejto etapy, napíš si svoju odpoveď a porovnávaj ju potom s tým, čo nasleduje.
Mnohí z nás si neuvedomujú, a teda ani neprežívajú radosť, ktorá vyplýva z prostého faktu, že sme kresťanmi. Lebo byť kresťanom znamená byť napojený na zdroj veľkej radosti a plnosti života. Bez tohto prameňa je každá rola, ktorú v živote „hráme“, menej radostná, menej úspešná. Naše povolanie k manželstvu, kňazstvu či zasvätenému životu sa len vtedy stane prameňom veľkej radosti a apoštolskej účinnosti, ak zakúsime plnosť svojho povolania byť kresťanom.
Pojem osoby (KKC 1700-1876)
Rôzne spoločenské vedy venovali a venujú nemálo pozornosti pojmu osoby. Avšak len Boh môže dať úplnú odpoveď na túto dôležitú otázku. Riešenie nám dal prv, ako stvoril človeka: „Urobme človeka na náš obraz, na našu podobu“ (Gn 1,26).
V istom zmysle teda musíme poznať Boha, ak chceme poznať človeka. Musíme poznať a doceniť Boha, ak chceme poznať seba a zakúsiť radosť zo života. Kto je Boh? Môžeme definovať Boha? Áno. A nemusíme sa pritom opierať o odpovede filozofov, pretože sám Boh nám dal odpoveď: „Boh je láska“ (1Jn 4,8).
A podmienkou lásky je sloboda. Láska sa nikdy nedá vynútiť. A tak môžeme povedať, že Boh je úplne slobodne milujúca bytosť. Tým nechceme povedať, že láska alebo sloboda sú vlastnosťami Boha. Nie, Boh je láska a Boh je sloboda vo svojej podstate. Dá sa to vyjadriť aj takto: Boh je sloboda milovať. Človek má teda účasť na neobmedzenej slobode Boha neobmedzene, bezhranične milovať. Preto môžeme povedať, že byť osobou znamená byť „slobodou milovať“. Z tohto pohľadu nazývať človeka, osobitne kresťana, len „animal rationale (rozumný živočích)“ je čímsi ponižujúcim. Lebo každý kresťan má podiel na Božej slobode, aby mohol neobmedzene a večne milovať (pozri KKC 1730).
Stratená a nadobudnutá
dôstojnosť
Je pravda, že človek dedičným hriechom stratil svoju schopnosť a silu milovať. (KKC 1707: Stal sa náchylným na zlé a podlieha omylu. Boh mu ju však podivuhodne vrátil v Ježišovi. Vďaka jeho smrti a zmŕtvychvstaniu vieme, že „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5).
Božia láska, Božia sloboda milovať nám bola vrátená skrze vieru a krst a vzrastá v nás mocou a pôsobením Ducha Svätého. Vidíme to v novom obraze Boha – v Ježišovi Kristovi.
„Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2Kor 3,17-18).
Teda vo mne ako kresťanovi je Božia láska a sloboda milovať; nie však preto, že som dobrý a šľachetný, ale vďaka Božej milosti a milujúcej dobrote môjho Spasiteľa. Som teda slobodne milujúcou bytosťou, nie však vďaka vlastnému úsiliu a určite nie pre svoje zásluhy. Je to Boží dar, ktorý som dostal skrze Krista.
Nerozvinutá osobnosť
Pravdou je však aj to, že túto svoju veľkosť som možno „zakopal“ jej neustálym zneužívaním, možno nedostatočným využívaním alebo rovno presvedčením, že je to moja prirodzená vlastnosť, a nie Boží dar. Napriek tomu sa však tento dar v nás neustále nachádza, dokonca aj v tých, ktorí najviac sklamali. Určite sa z času na čas prejaví, objaví, a vtedy znepokojene hľadíme na „zakopaný poklad“ v nás.
Úcta k sebe samému
Preto môžeme bez výhrad súhlasiť so slovami žalmistu: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil“ (Ž 8,5-6).
Nezabúdaj, že Boh sa na teba pozerá ako na Kristom vykúpeného človeka. Môže na teba ukázať a každému človekovi povedať: „Čo urobíš jemu, urobíš mne.“ Preto svätý Pavol uisťoval Korinťanov: „Lebo toto je naša chvála, svedectvo nášho svedomia, že sme žili na svete a zvlášť u vás v Božej jednoduchosti a úprimnosti; nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti“ (2Kor 1,12).
Len preto, že Boh rešpektuje moju osobnosť, som schopný radovať sa z najväčšej pravdy o sebe. Úcta Boha ku mne, ktorý som súčasťou jeho slobody milovať, je prameňom každej úcty a skutočne ľudskej dôstojnosti. Ak si uvedomujem úctu, ktorou ma zahŕňa Boh, potom si začínam ceniť aj svoju osobnosť a budem ochotnejšie prejavovať (používať) svoju slobodu milovať.
Byť osobou – slobodou milovať – je mojou dôstojnosťou, a byť čoraz väčšmi osobou – využívať svoju slobodu milovať – je mojím povolaním. Nemôžem sa pokladať za lepšieho manžela, lepšiu manželku, sestru či brata, kňaza či biskupa, pokiaľ celým srdcom v sebe neuznám Božiu slobodu milovať.
Moje povolanie je byť osobou
Mojím najväčším povolaním je byť osobou – slobodne milujúcou bytosťou. Všetky ostatné povolania majú zmysel len v spojení s týmto základným povolaním. Dokiaľ neprijmem a neoddám sa najväčšiemu Božiemu prikázaniu: „Milovať budeš...“ (Dt 6,5), každé iné takzvané zasvätenie sa je falošné. Úspech v kariére môže byť len preludom. Môžu ma uznávať ako šikovného chirurga či sociálneho pracovníka, učiteľa alebo podnikateľa, kňaza či politika, ošetrovateľa alebo jadrového fyzika... No ak nie som predovšetkým slobodne milujúcou osobou, tak môj život je poľutovaniahodný a pred Bohom nezmyselný.
„A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.“ (1Kor 13,2-3).
Môžem zanechať povolanie chirurga, ošetrovateľa, učiteľa, kňaza,... ale nemôžem v sebe umlčať povolanie k tomu, aby som bol osobou.
V každom novorodeniatku hlboko tkvie neodstrániteľná potreba milovať a byť milovaný. Ak nedbalí rodičia dieťaťu nepomáhajú tento nádherný dar rozvíjať, môžu túto tendenciu v ňom ochromiť alebo stlmiť, avšak drahocenná milujúca sloboda sa tam stále nachádza a je stále živá. U mnohých z nás je dokonca veľmi živá napriek tomu, že sme premárnili nejednu príležitosť na jej využitie, lebo nás k tomu nik nepovzbudil. Máme však v sebe v určitej miere Božiu prirodzenosť, Božiu túžbu a silu milovať. A celý náš život spočíva vo využívaní alebo nevyužívaní tejto veľkej energie, ktorá v nás je. Ak milujem, žijem. Ak nemilujem, umieram: „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti“ (1Jn 3,14).
Byť osobou je teda povolaním, je to milosť a veľká dôstojnosť.
„Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu“ (Ž 139,13-14).
Až vtedy, keď poznám, uznám a zviditeľním Božiu podobu a Božiu silu milovať, ktoré sú vo mne, môžem povedať, že som od Boha naozaj prijal dar, ktorým je moja osobnosť.
Skúsenosť
Texty, ktoré si práve dočítal, sú náročné na pochopenie. Pojem „sloboda milovať“ je dosť nezvyčajný. Aj podstata pojmu „osoba“ nám často uniká. Preto chcem uviesť skúsenosť, ktorú sme pred rokmi mali v našom malom spoločenstve, keď sme niekoľko týždňov počas viacerých stretnutí prechádzali touto etapu. Učili sme sa vnikať do podstaty slov „milujem ťa“. Pritom sme objavili, že najväčšou bariérou pri ich vyslovovaní, pri prejavovaní lásky skutkami bola domýšľavosť a pochybnosti. Domýšľavosť medzi mužmi a ženami navzájom: „Vari nemá o mňa záujem ako o ženu/muža?“ A pochybnosti: „Ako ma môže mať rád, keď minule mi vyviedol to a to?“ A tak sme sa učili veriť si navzájom, že naše slová i skutky lásky vyplývajú naozaj z našej slobody milovať. Bol to náročný čas, ale zároveň krásny. Koľkokrát mi zazvonil telefón a v ňom sa ozvalo: „Milujem ťa!“ Dodnes si týchto ľudí vážim pre ich ochotu slobodne sa rozhodnúť milovať a mam ich rád!
Stretnutie spoločenstva/rodiny
Každý z nás túži milovať a byť milovaný. Avšak mnohí vo svojom úsilí naplniť svoju túžbu okúsia sklamanie, niekedy veľmi veľké. Napríklad malé dieťa ešte nevidí rozdiel medzi sebou a svojím správaním. A tak, keď ho rodičia napomínajú pre nejaký jeho zlý skutok, často zabúdajú, že majú dieťaťu pomôcť rozlišovať medzi jeho konaním, ktoré je neprijateľné, nesprávne, a jeho osobou, ktorú sa snažia úplne akceptovať. Povedať dieťaťu: „Si naničhodník“ nie je to isté, ako povedať: „Mám ťa rád, ale toto si urobil nepekne.“ Dieťa potom nemôže konať slobodne v obave, že ho okolie neprijíma. Po nejakom čase sa môže naučiť predstierať, aby tak zakrylo svoju skutočnú osobnosť, lebo sa bude báť, že ak sa dá úplne spoznať, nebude milované.
Mnohí z nás takto konajú (vo väčšej či menšej miere) aj v dospelosti. Nechceme sa dať spoznať z obavy, aby sme nestratili lásku, ktorú práve zakúšame. Riziko prejavenia svojej osobnosti sa nám vidí príliš vysoké. No v skutočnosti také riziko stojí za to, pretože mnoho ľudí si nás zamiluje vrátane našich slabostí a všetkého, čo je v nás, ak sa odvážime odhaliť seba samých. Existuje len málo ľudí – psychicky narušených alebo mravne spustnutých -, ktorí nás zavrhnú, keď spoznajú, akí skutočne sme. Bo sa na toto riziko podujal, dal sa nám spoznať. A dostáva za to mnoho lásky.
Stretnutie môže prebiehať podľa pokynov PRIEBEH STRETNUTIA, ktoré sú v úvodnej časti. Možno bude dobré pripomenúť si pokyny, ako rozprávať, a ako počúvať.
OTÁZKY NA OSOBNÉ UVAŽOVANIE,
PRE ROZHOVOR
V SKUPINE (RODINE):
1. Ktorým úryvkom zo Svätého písma z tejto etapy Boh k tebe najviac prehovoril? Čo ti povedal osobne cez tento text?
2. Mohol by si povedať niečo o tej chvíli života, keď si sa cítil najviac milovaný?
3. Pripomeň si nejakú situáciu, keď láska, ktorú si niekomu prejavil, bola prijatá. Ako si sa vtedy cítil?
4. Čo sa v tebe odohráva, keď ti niekto povie doslovne: „Milujem ťa“?
5. Kedy si si prvýkrát uvedomil, že ťa niekto miluje? Môžeš povedať niečo o pocitoch, ktoré si vtedy zakúsil?
6. Môžeš si spomenúť na obdobie, keď si sa cítil nemilovaný? Čo si vtedy prežíval?
7. Čo v tebe vyvolávajú slová „Boh je láska“ alebo „Boh nás prvý miloval“?
8. Pripomeň si udalosť, keď ti niekto prejavil lásku a ty si v dôsledku toho zmenil svoje konanie.
9. Mohol by si sa krátko pomodliť, aby si poďakoval Bohu za zázrak svojej osoby a za zázrak jeho pôsobenia v tebe?
10. Vždy k sebe pristupuješ s úctou a úprimnosťou, ktoré sú Božími darmi? Môžeš niečo o tom povedať?
