ŠTVRTÁ ETAPA
POTREBA
KRESŤANSKÉHO SPOLOČENSTVA
Pri práci s mládežou som sa neraz stretol s otázkou rodičov, ktorých dieťa chcelo chodiť na „stretko“: „A treba mu to? Nestačí mu rodina a kostol?“ Nuž v ideálnom prípade skutočne rodina a „kostol“ stačia. Čo je však ten ideálny prípad? No, keď rodina je svätou rodinou, keď sa denne stretáva na modlitbe, na čítanie a štúdium Božieho slova, keď denne prijíma posilu sviatostí a denne plní nejakú službu v Cirkvi i vo svete. To však je len jedna časť. Aj „kostol“ totiž musí byť ideálny. To znamená, že je to nielen zhromaždenie veriacich, ktorí prídu na svätú omšu, ale živé spoločenstvo spoločenstiev, ktoré sa stretáva s Kristom uprostred (aj mimo svätej omše), počúva Božie slovo a prijíma ho v rôznych formách ako smerovky na cestu, ako podnet k spytovaniu svedomia, ktoré slávi Eucharistiu, zakúša moc vo sviatostiach, ktoré sa prejavuje v službe v Cirkvi i mimo nej...
Je ťažké nájsť takýto ideál. Práve preto existujú v Cirkvi rôzne spoločenstvá, ktoré sa usilujú o jeho dosiahnutie. Je však dôležité, aby tieto spoločenstvá zas spätne vplývali na rodiny a farské spoločenstvá... Potrebujeme sa navzájom.
Potrebujem iných
Nemôžem milovať prázdnotu. Nemôžem sa stať osobou, bez spoločenstva iných osôb. „Nie je dobré, že je človek sám.“ (Gn 2,18).
Keby mi niekto – obyčajne sú to rodičia – nepomohol pri využívaní Božieho daru slobody milovať, nikdy by som sa nestal takým kresťanom, akým som teraz. Moji rodičia a iní ľudia tým, že využívali vlastnú slobodu milovať, učili ma uvedomovať si moju slobodu milovať. Keby ma nikto nemiloval, nikdy by som sa nerozvinul ako osoba. Preto Boh „prvý miloval nás“ (1Jn 4,19) a až neskôr žiadal, aby sme ho aj my milovali. Vlastne každý z nás je dnes takou, a nie inou osobou, lebo existovali ľudia, ktorí nás milovali, alebo zanedbali milovať od chvíle nášho narodenia. „Keď človek prichádza na svet, nemá k dispozícii všetko, čo potrebuje na rozvoj svojho telesného a duchovného života. Potrebuje druhých ľudí... Boh chce, aby každý dostával od druhých, čo potrebuje, a aby sa tí, čo majú osobitné ‚talenty‘ podelili s ich dobrodeniami s tými, ktorí to potrebujú“ (KKC 1936-1937). Čím viac sme milovaní, tým sa stávame slobodnejšími milovať seba samých aj iných ľudí. Keď sme milovaní, otvárame sa ako kvet; keď sa cítime nemilovaní, uzatvárame sa do seba a nemilujeme ani seba samých. Život v spoločenstve je pre nás akoby životodarnou krvou.
Moja láska nemôže spočívať v prázdnote. Nemôžem sa stať osobou, ak niekto neprijíma moju lásku. V tom istom zmysle aj ja potrebujem spoločenstvo iných ľudí. Ak mi iní nedovolia poznať ich osobnosť, vtedy obmedzujú moju slobodu milovať a následkom toho sa moja osobnosť nemôže rozvíjať. Práve taká láska a potreba spoločenstva nadchla veľkého Pavla, aby priateľom do Solúna napísal: „Aj keď sme boli, bratia, na krátky čas od vás odlúčení, no iba tvárou, nie srdcom, tým viac a túžobnejšie sme sa usilovali uvidieť vašu tvár. Lebo sme chceli prísť k vám, najmä ja, Pavol, raz aj druhý raz...“ (1Sol 2,17-18).
Lásku potrebujem tak ako dýchanie. A iných ľudí, schopných prijímať moju lásku, potrebujem tak ako povetrie, ktoré dýcham. Ak mi obmedzíš prívod vzduchu, zadusíš ma telesne; ak ma pozbavíš lásky, vystavuješ ma psychickému utrpeniu a duchovnému zaduseniu. Svätý Pavol zdôrazňuje potrebuje spoločenstva týmito jednoduchými slovami: „Jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12,5).
Iní potrebujú mňa
Aj iní potrebujú mňa. Bezo mňa a bez mojej lásky sa každý z nich bude cítiť trochu menej slobodný milovať. Keď milujem iných, vtedy sa aj oni stávajú schopnejšími vyjadrovať svoju lásku a vzrastať v slobode milovať, danej im Bohom. Keď ich pozbavujem lásky, marím ich rast osobnosti – ich slobody milovať. Ak rodičia dieťaťu neprejavujú lásku, život sa preň stáva problémom, pokiaľ nestretne spoločenstvo ľudí, ktorí začnú meniť jeho smutný život tým, že mu preukazujú lásku.
Iní ma potrebujú aj preto, aby som prijal ich lásku. Ak prijmem lásku druhého človeka, tým mu pomáham rásť ako osobe i ako kresťanovi. Keď nechcem prijať jeho lásku, staviam ho čiastočne do prázdnoty, následkom čoho sa nemôže rozvinúť v plnosti svojej osobnosti, k čomu ho Boh povolal. „Rozdeľujem čnosti tak rozdielne, že nedám každému všetky, ale jednu dám jednému, inú druhému... A tak som dal mnohé dary a milosti tak rozdielne, aby ste nevyhnutne mali príležitosť preukazovať si jeden druhému lásku; ...chcel som, aby jeden potreboval druhého a aby všetci boli mojimi služobníkmi pri rozdeľovaní milostí a darov, ktoré dostali odo mňa“ (svätá Katarína Sienská: Dialóg o Božej prozreteľnosti, cit. podľa KKC 1937).
Kresťanskému spoločenstvu v Korinte Pavol napísal: „Veď som už povedal, že ste tak v našich srdciach, že s nami umierate aj žijete“ (2 Kor 7,3). Potrebujem iných, aby som žil. Potrebujem spoločenstvo. Musím žiť v pravom spoločenstve s inými ľuďmi, s bratmi a sestrami. Aby som tak rozvinul svoju osobnosť – svoju slobodu milovať. Tento fakt zvaný spoločenstvo nie je niečím, bez čoho sa možno zaobísť, ani to nie je privilégium rezervované určitej kategórii ľudí. Spoločenstvo je životodarným dýchaním a pokrmom pre duchovný rast nás všetkých.
Zakúsiť Boha
Je dôležité pripomenúť si a presvedčiť sa, že k tomu, aby si zakúsil Boha, je potrebné prežívať spoločenstvo s inými ľuďmi. Karl Rahner to vyjadruje slovami: „Zážitok Boha je možný len prostredníctvom zážitku sveta... Zážitok Boha je postavený predovšetkým na vzťahu človeka k človeku. Znamená to, že vzťah človeka k iným ľuďom má stáť na absolútnej a nestrannej dôvere, na ochote oddať sa blížnemu, na prijatí zodpovednosti za neho – inými slovami na láske. Len na tomto základe možno skutočne pochopiť, aký je Boh a kto je ten, do ktorého záležitostí sa človek angažuje, keď začína milovať Boha“ (Doctrine and life, apríl/máj 1971).
To isté povedal Boh týmito jednoduchými slovami: „Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1Jn 4,20). Z toho jasne vysvitá, že spoločenstvo zaručuje nielen psychologickú trvácnosť osoby, ktorou človek určite je, ale aj dosiahnutie plnej duchovnej i kresťanskej zrelosti každého z nás.
Som neopakovateľný
Prínos každej osoby v spoločenstve (rodine) je neopakovateľný. Len ja môžem spoločenstvo obohatiť svojím vkladom. Nikto iný ma v tom nemôže zastúpiť. Boh vo mne stvoril špecifické aspekty svojej vlastnej dokonalosti. Nedal ich iným ľuďom. Každého z nás stvoril odlišného a neopakovateľného tak, aby sme si boli navzájom potrební a záviseli jeden od druhého, aby sme sa tešili zo všetkých jeho darov. „Rozdiely medzi ľuďmi patria do Božieho plánu. Boh chce, aby sme sa navzájom potrebovali. Rozdiely majú pobádať k láske“ (KKC 1946). Boh sám o tom hovorí: „Keby boli všetky jedným údom, kde by bolo telo? No takto je mnoho údov, ale iba jedno telo. A oko nemôže povedať ruke: ‚Nepotrebujem ťa!‘ ani hlava nohám: ‚Nepotrebujem vás!‘ ... aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý. Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“ (1Kor 12, 19-21.25-26).
Žiť pre iných
Byť osobou znamená byť v kontakte s inými osobami, ba čo viac byť pre nich. Ak chcem existovať ako osoba, musím spoluexistovať. Aby som existoval, musím existovať pre niekoho – pre iných a oni pre mňa. Spoločenstvo je presvedčenie o osobnej zodpovednosti za vstup do láskyplného kontaktu s inými, ktorí rozvíjajú svoju osobnosť za mojej pomoci, a ktorí zároveň pomáhajú mne, aby som vzrastal ako osoba. Vyžaduje to chrániť sa pred každou tendenciou uzatvárať sa do seba, pred každou snahou klásť láske hranice a pred túžbou ovládnuť iných s cieľom využiť ich vo vlastný prospech. Jedine v spoločenstve môžem využiť svoju slobodu milovať iných. V ňom dávam a dostávam dar rásť ako osoba. Hľa, čo o tom hovorí Boh: „Žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4,15-16).
Prijať a vyjadriť svoju potrebu
Nemusíme prejavovať túžbu odhaliť svoju potrebu byť s inými a tvoriť spoločenstvo. Dokonca môžeme pociťovať určitú obavu pred akceptovaním tejto hlbokej potreby svojho vnútra. Preto je dobré prečítať si a vidieť, ako jednoznačne taká silná duchovná osobnosť, akou bol svätý Pavol, prijíma a vyjadruje svoju potrebu zjednocovať sa s inými ľuďmi:
„Veď som vám písal,... aby ste vedeli, ako veľmi vás milujem“ (2Kor 2,4); „...bratia moji milovaní a vytúžení“ (Flp 4,1); „Potom k vám prídem s radosťou, ak to bude Božia vôľa, a pookrejem s vami“ (Rim 15,32); „A keď si spomínam na tvoje slzy, túžim ťa vidieť, aby ma naplnila radosť“ (2Tim 1,4).
Ak dokážem povedať svojim bratom a sestrám: „Milujem ťa a potrebujem tvoju lásku,“ ak cítim, že patrím k iným a oni ku mne v tom istom význame, vtedy som sa stal slobodným milovať, čiže osobou.
Skúsenosť
Aj keď sme ešte len vo štvrtej etape Cesty k spoločenstvu, pokladám ju za kľúčovú. Vyžaduje si totiž rozvíjanie božských čností – predovšetkým nadprirodzenej viery, že ma potrebuje Boh i ľudia v rodine, v spoločenstve, v Cirkvi. To však neznamená, že potrebujú moje vedomosti, schopnosti, styky,... Nie, potrebujú mňa ako človeka s darmi, aké nemá nik iný na svete. Veríš tomu?
Pred rokmi, keď sme prechádzali túto etapu, jedno spoločenstvo sa nám prakticky rozpadlo. Kládli sme si totiž otázku, ktorá nie je v tých deviatich na konci. Je trocha vyššie a už ste ju čítali. Dokážem povedať svojim bratom a sestrám: „Milujem ťa a potrebujem tvoju lásku“? Dvaja ľudia v spoločenstve si to vtedy nedokázali povedať... Dodnes na to s bolesťou spomínam. Som však Bohu zároveň vďačný, že aj keď daná skupina ľudí sa prestala stretávať, každý z nich si našiel svoje miesto v Cirkvi a v službe. Ako sa rozišli Pavol a Barnabáš pre Marka, tak sa možno niekedy musíme rozísť aj my. No je dôležité neostať v sklamaní, ale hľadať cesty viery, aby nás Boh mohol napokon priviesť do spoločenstva a do služby, kde skutočne dokážeme každému nielen povedať: „Milujem ťa a potrebujem tvoju lásku“, ale aj to dokázať svojím životom.
Ak bude potrebné, ostaňte stáť v tejto etape. Skúmajte sa, či naozaj potrebujete lásku ostatných členov rodiny, spoločenstva. A či ostatní potrebujú práve takú formu lásky, akou ju prejavujete vy.
Stretnutie spoločenstva/rodiny
Možno si zbadal, že niektorí váhajú väčšmi ako iní, keď sa majú deliť o svoje zážitky a pocity. Je to pochopiteľné. Títo ľudia možno za mlada alebo aj neskôr zakúsili sklamanie pri hľadaní pochopenia a lásky. Hoci by chceli, predsa sa obávajú nového sklamania. Možno ich dokážeš povzbudiť prejavením záujmu o to, čo majú „na povedanie“, aby tak videli, že ich počúvaš s láskou, nie s hodnotením a odsudzovaním. S ohľadom na dávne skúsenosti sa im možno ťažko dôveruje a miluje seba samých; práve ty si vyzvaný napomôcť uzdraveniu tejto rany skrze Kristovu lásku, ktorá je v tebe.
Nemýľ si váhanie týchto ľudí s nechuťou vytvárať spoločenstvo, upevňovať rodinu. Veď už to, že sú na stretnutí, ich možno stálo viac odvahy než si dokážeš predstaviť. Takí ľudia potrebujú viac než bežnú lásku a obyčajné vypočutie. A v nijakom prípade ich nemožno nútiť, aby povedali zo svojho vnútra niečo viac, ako sami v danej chvíli chcú. Do ich váhania sa treba pozorne započúvať a plne ho prijať. Je to dôkaz, že napriek dávnym neúspechom sú ochotní podstúpiť nové riziko. Len láska – Božia láska – v tebe, veriacom človekovi, to môže počuť a dokáže pomôcť.
Stretnutie môže prebiehať podľa pokynov PRIEBEH STRETNUTIA, ktoré sú v úvodnej časti. Možno bude dobré pripomenúť si pokyny, ako rozprávať, a ako počúvať.
OTÁZKY NA OSOBNÉ UVAŽOVANIE,
PRE ROZHOVOR
V SKUPINE (RODINE):
1. Ktorým úryvkom zo Svätého písma z tejto etapy Boh k tebe najviac prehovoril? Čo ti povedal osobne cez tento text?
2. Akým spôsobom najviac vnímaš potreby iných?
3. Nemáš niekedy strach, keď máš prijať lásku iných? Ako sa prejavuje? Prečo?
4. Aké máš obavy ohľadom budúcnosti tohto spoločenstva (rodiny)?
5. Pamätáš si nejakú situáciu, keď si chcel pomôcť, svoju pomoc si aj ponúkol, no dostal si odpoveď: „Nepotrebujem ťa!“? Ako si sa vtedy cítil?
6. Môžeš povedať spoločenstvu, rodine, čo si robil vtedy, keď si podobne ako svätý Pavol cítil veľmi silnú túžbu opäť vidieť priateľov (príbuzných) z tváre do tváre?
7. Aký dojem vyvolávajú v tebe Božie slová „patríme jedni druhým“ a „spolu žijeme a spolu budeme zomierať“? Sú ti príjemné? Vyvolávajú v tebe obavu? Možno nejaké iné hnutia? Prečo?
8. Keď ti Boh hovorí, že ho nemôžeš milovať, ak nebudeš milovať svojho brata, svoju sestru, ako na to reaguje tvoje vnútro?
9. Uvedomuješ si, že naozaj môžeš ponúknuť svoj „zvláštny dar“ tu a teraz prítomnému spoločenstvu, rodine? Prečo? Krátko sa za to pomodli.
