PIATA ETAPA
SPOLOČENSTVO
ZNAMENÁ STAROSTLIVOSŤ O INÝCH
Keď so spoločenstvom vstupujete do tejto etapy, mali by ste už byť schopní navzájom si slovne vyjadrovať i skutkami prejavovať Kristovu lásku. Nasledujúci text v podstate vyžaduje, aby sa láska prejavovala v konkrétnych skutkoch. Kedysi nás ako spoločenstvo nadchol verš z tejto etapy: „Predbiehajte sa vzájomne v úctivosti.“ Nuž sme sa o to usilovali. Otvárať dvere dievčatám, pomôcť im do kabáta, dievčatá mi prišli umyť okná... Stalo sa to pre nás samozrejmosťou, že sme si všímali jeden druhého a svojím konaním i správaním sme sa usilovali naplniť jeho potrebu byť milovaný. Čítajte a konajte...
Pevnosť a prežitie skupiny
Závisí od dvoch činiteľov. Po prvé od toho, či sa členovia tejto skupiny usilujú o dosiahnutie rovnakého cieľa, a po druhé, nakoľko tento cieľ prijímajú. Tieto dva faktory tvoria „materiál“ zomknutých skupín. Sú akoby tmelom, ktorý spája spoločenstvo. Ľudia prirodzeným spôsobom hľadajú skupiny, ktoré sa usilujú o tie isté ciele ako oni, no opúšťajú ich, ak sa im zdá, že prestali k nim smerovať. Dokiaľ majú ľudia pred očami ten istý cieľ a skutočne sa usilujú o jeho dosiahnutie, skupina zostáva zomknutá, v opačnom prípade sa rozpadá.
Rozklad skupín
Dnes sme však svedkami rozpadu mnohých skupín a spoločenstiev, ktoré sa donedávna zdali byť veľmi kompaktné. Rozpadajú sa manželstvá, a to rýchlejšie než kedykoľvek predtým. V pomerne krátkom čase dochádza k rozkolom v politických stranách. Pod tlakom etnických skupín sa dokonca delia národy. No aj cirkvi, hoci v celosvetovom meradle sa usilujú o zblíženie, na vlastnom území sa súčasne dožadujú väčšej nezávislosti než doposiaľ.
Dnešní ľudia totiž čoraz väčšmi uprednostňujú naplnenie svojich osobných cieľov, a ak ich nedosahujú v danej skupine, tak nechcú do nej viac patriť. Dávnejšie ľudia často zotrvávali v skupinách, hoci celkom nezodpovedali ich osobným cieľom. Dnes ich zanechávajú, pretože nachádzajú iné možnosti. Na zotrvanie v skupine v minulosti, väčšmi než dnes, vplývali také faktory ako spoločenská prestíž, náboženské tresty alebo jednoducho nedostatok inej šance.
Potreby človeka - spoločenstvo
Všetko toto je pravdivé obzvlášť vtedy, keď sa hlbšie potreby človeka dostávajú do kolízie s inými, povrchnejšími snahami. Najväčšou potrebou človeka je milovať a byť milovaný, chápať a byť chápaný. Ak nejaká skupina neuspokojí túto jeho potrebu, určite ju bude chcieť opustiť. V niektorých prípadoch možno ešte zostane zo strachu, z neschopnosti prispôsobiť sa iným skupinám alebo z ohľadu na pocit viny, avšak stále bude chcieť odísť. Vždy bude pociťovať silnú túžbu byť na takom mieste, kde – podľa jeho mienky – by mohol milovať a byť milovaný, chápať druhého a byť chápaný.
Láska v spoločenstve
Túto veľkú túžbu vložil do srdca človeka Boh, keď ho povolal, aby bol osobou. Boh chce, aby jeho ľud, riadiac sa touto túžbou, tvoril spoločenstvá. Láska je cieľom Božieho spoločenstva a len láska môže byť silou, motiváciou jeho vzrastu a trvania. Pravé kresťanské spoločenstvo sa teda neopiera o spoločný plán a ani o telesné príbuzenstvo svojich členov. Len Božia láska v srdciach ľudí je jeho základom a zárukou trvania.
Keď nám Ježiš dal svoje nové prikázanie: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34), dal nám silu – svoju vlastnú moc -, aby sme ho zachovali. Lebo ak je Ježiš Kristus v nás skutočne prítomný, potom miluje v nás a skrze nás a zároveň nás nadprirodzeným spôsobom robí schopnými milovať: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5).
Svätý Pavol píše spoločenstvu Solúnčanov práve o tejto Božej, nie ľudskej, láske: „A Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým tak, ako ju my máme voči vám“ (1Sol 3,12) a hovorí o tom znova, keď píše o svojej láske ku Korinťanom: „Ja sám, Pavol, vás prosím pre Kristovu miernosť a skromnosť,...“ (2Kor 10,1).
Je to práve tá šľachetná a trpezlivá Kristova láska, ktorú preukazujeme jedni druhým. Stačí si pripomenúť scénu, keď Ježiš umýva apoštolom nohy, ako aj jeho posledné odporúčanie, aby sme spoznali, čo táto láska môže v nás vykonať: „Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13,14-15).
To nás robí schopnými viesť taký život, v ktorom neustále zaujímame postoj služby voči spoločenstvu, vyplývajúci práve z tej láskavej starostlivosti o druhých. Samozrejme taká láska nezávisí od vonkajších okolností, ani od osobných pocitov či od reakcie iných osôb.
K takejto starostlivosti nás vyzýva aj Ján Pavol II.: „V spoločnosti otriasanej a rozkladanej napätiami a konfliktami v dôsledku ostrého zápasu medzi rôznymi individualizmami a egoizmami deti majú získavať nielen väčší zmysel pre spravodlivosť, ktorá jediná vedie ľudí k rešpektovaniu osobnej dôstojnosti každého človeka, ale – ešte viac – zmysel pre pravú lásku, ktorá je úprimnou starostlivosťou a nezištnou službou iným, najmä chudobným a núdznym. Rodina je prvá a základná škola sociálnych čností. Ako spoločenstvo lásky objavuje v darovaní seba zákon, ktorý ju vedie a napomáha jej rast. Toto darovanie sa, ktoré podnecuje vzájomnú lásku manželov, sa kladie za vzor a normu i pre vzájomné darovanie sa, ktoré má vládnuť vo vzájomných vzťahoch medzi bratmi a sestrami, ako aj medzi rôznymi generáciami v ich rodinnom spolužití. Spoločenstvo a každodenná spoluúčasť na rodinnom živote vo chvíľach radosti i ťažkosti je tou najstabilnejšou a najúčinnejšou výchovnou metódou k aktívnemu, vedomému a úspešnému začleneniu sa detí do širšieho okruhu spoločnosti“ (Familiaris consortio 37).
Hlboká starostlivosť o iných
Boh sa neuspokojuje s povrchnou láskou, ktorá sa veľmi neodlišuje od prijatej spoločenskej konvencie. Bohu záleží na našich srdciach, preto nám svätý Peter pripomína, že taká láska je možná len vtedy, ak budeme osobne poslušní pravde Božieho slova: „Poslušnosťou pravde ste si očistili duše, aby ste mali bratskú lásku bez pokrytectva. Preto sa zo srdca navzájom vrúcne milujte! Veď ste sa znovuzrodili nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného: Božím slovom, živým a večným“ (1Pt 1,22-23).
Keď svätý Pavol hovoril o úcte, o ktorú sa taká láska opiera, veľmi pekne zdôraznil hĺbku a požiadavky takej lásky: „Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti“ (Rim 12,9-10). Keď písal kresťanom v Kolosách, vymenoval rad čností, ktoré prispievajú k utvoreniu spoločenstva viery, no zdôraznil predovšetkým lásku, ktorá ich spája a dopĺňa: „Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť... Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti!“ (Kol 3,12-14).
Keďže dnes sa tak veľa píše a hovorí na tému spoločenstva, vypočujme si samotného Boha, ktorý nám hovorí, že podstata spoločenstva nespočíva v rovnakých názoroch, ani v obývaní toho istého bytu či domu, ani vo vykonávaní tej istej práce, či v jedení pri tom istom stole, dokonca ani v modlitbe okolo jedného oltára. Zároveň nám hovorí, že láska nevyplýva z praktizovania iných spoločenských čností, ale práve naopak – tie všetky vyplývajú z lásky, bez ktorej všetky naše trápenia a námahy sú v Pánových očiach neužitočné: „Ale usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem. Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne... A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“ (1Kor 12,31-13,8a.13).
Usilovať sa o toto znamená mať pred očami ideál, ktorý Katechizmus Katolíckej cirkvi opisuje takto: „Tí, čo budú zjednotení s Kristom, budú tvoriť spoločenstvo vykúpených, Božie ‚sväté mesto‘ (Zjv 21,2), ‚Baránkovu manželku‘ (Zjv 21,9). Už ju nebude zraňovať hriech, nečistota, samoľúbosť, ktoré ničia alebo zraňujú pozemské spoločenstvo ľudí. Oblažujúce videnie... bude nevysychajúcim prameňom blaženosti, pokoja a vzájomného spoločenstva“ (1045).
Na zakončenie treba konštatovať, že iba vtedy môžem povedať, že Ježiš v plnosti prebýva vo mne, keď môžem o členoch svojho spoločenstva povedať to, čo Ježiš povedal svojmu Otcovi o svojom apoštolskom spoločenstve: „...že ich miluješ tak, ako miluješ mňa“ (Jn 17,23).
Stretnutie spoločenstva/rodiny
Teraz by sme mali na svojich stretnutiach zistiť do akého stupňa sa naozaj staráte jedni o druhých. Taká starostlivosť, čo ste možno ani neočakávali, skutočne existuje. Na každom ďalšom stretnutí zakusujete Božiu lásku, trochu viac záujmu a uznania. Možno ste si predtým všimli, že v spoločenstve sa mladí veľmi nezaujímali o starších alebo že starší sa prestali zaujímať o mladších. Oživení nádejou začínate teraz objavovať, že v Kristovi niet rozdielu medzi starými a mladými, medzi mužmi a ženami, medzi vzdelanými a nevzdelanými. V tomto ohľade však treba ešte veľa urobiť. Je potrebné zbaviť sa mnohých nánosov z minulosti. A to môže vykonať len Božia láska.
Starostlivosť o ľudí sa musí prejavovať v znakoch, ktorým všetci rozumejú. Inak by sme si len museli domýšľať, či o nás skutočne niekto má záujem. A dokiaľ nám ľudia neprejavujú svoj záujem, nemôžeme si byť istí, či nejaký vôbec existuje. Keď niekto umiera, vtedy mu venujeme veľa pozornosti. Prečo sa o neho nezaujímame viac počas života, aby sa mohol z toho radovať? Ak túžim, aby si ma poznal takého, aký naozaj som, je to istý znak, že sa o teba starám a že mi záleží na tvojom uznaní. To isté vyjadruje moja ochota poznať ťa za účelom hlbšieho prijatia a uznania teba. Zamysli sa nad tým, keď sa delíš o svoje zážitky a keď počúvaš iných.
Stretnutie môže prebiehať podľa pokynov PRIEBEH STRETNUTIA, ktoré sú v úvodnej časti. Možno bude dobré pripomenúť si pokyny, ako rozprávať, a ako počúvať.
OTÁZKY NA OSOBNÉ UVAŽOVANIE,
PRE ROZHOVOR
V SKUPINE (RODINE):
1. Ktorým úryvkom zo Svätého písma z tejto etapy Boh k tebe najviac prehovoril? Čo ti povedal osobne cez tento text?
2. Zakúsil si, že kresťanské spoločenstvo (rodina) odpovedalo na tvoje najhlbšie potreby? Ako to dokázalo urobiť?
3. Ak si kedysi dobrovoľne opustil skupinu, ku ktorej si patril, mohol by si teraz povedať, či a ako nové ciele ovplyvnili tvoje rozhodnutie?
4. Čo cítiš voči ľuďom, ktorí dnes opúšťajú cirkevné (rehoľné) spoločenstvá?
5. Nezdá sa ti niekedy, že úsilie smerujúce k vytvoreniu spoločenstva (premene rodiny) je priam beznádejné a znechucuje?
6. Neprežívaš občas potrebu fyzického vzdialenia sa od spoločenstva (rodiny) na nejakú dobu? Ako ju napĺňaš?
7. Spomínaš si na udalosť, keď si preukázal „Kristovu šľachetnosť a trpezlivosť“ vo vzťahu k iným? Ako si sa cítil počas a po takej udalosti?
8. Bol si niekedy „láskavý“ voči iným, hoci tvoja láska nebola opravdivá, ani nevyplývala zo srdca? Podeľ sa s tým. Čo teraz v tebe vyvoláva spomienka na ten postoj?
