ŠIESTA ETAPA
SPOLOČENSTVO
ZNAMENÁ DELIŤ SA S INÝMI
Každý vie, že kresťanská láska sa neprejavuje len zbožnými želaniami či modlitbami, a už vôbec nie iba citmi. Podľa slov svätého Petra naša bratská láska musí byť „bez pokrytectva“. Vzbudiť v sebe nejaké prianie je pomerne ľahké, ani modliť sa nie je až také ťažké, avšak svoje city nedokážeme celkom ovládať. No ak máme vieru, kresťanskú lásku vieme ovládať a môžeme na ňu vplývať svojou vôľou. Láska nemôže spočívať iba v prázdnych slovách alebo zbožných prianiach, ako nás o tom poučuje svätý Jakub: „Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: ‚Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!‘, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?!“ (Jak 2,15-16).
Boh sa delí s človekom
Sám Boh nám ako prvý dal príklad delenia sa s inými: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, alebo aby mal večný život“ (Jn 3,16). Podelil sa o to, čo mal najdrahocennejšie – o svojho „milovaného Syna“. „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1,3).
Boh sa podelil s nami o svoju prirodzenosť, pretože nás miluje. Dal nám účasť na svojom vnútornom živote (porov. KKC 541), keď k nám prehovoril v Ježišovi svojím slovom. Zveril nám svoje osobné a drahocenné Slovo. Je taký láskavý, že nám skrze Syna povedal, čo je najdrahocennejšie jeho srdcu. „Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18).
To je základný prejav dôvery i podstata delenia sa. Zároveň je to model života v spoločenstve – dôverovať iným natoľko, že pre ich dobro sa s nimi podelíme o to, čo je najdrahšie nášmu srdcu.
Kristus sa delil s inými
Ježiš konal tak isto, podelil sa s nami o seba samého. Svätý Pavol v úsilí zdôvodniť svoju naliehavú výzvu k autentickému kresťanskému spoločenstvu zdôrazňuje, že Ježiš, „...hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom...“ (Flp 2,6-7). Aby sa stal členom ľudskej rodiny, vydal seba samého, čím nám dal príklad a silu, aby sme sa rovnako delili s inými. Aj svätý Ján nám pripomína: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (doslovne: postavilo si stan medzi nami; Jn 1,14).
Podobne aj členstvo v kresťanskom spoločenstve vyžaduje, aby sme si „postavili svoj stan“ medzi inými a nebudovali hrady alebo nežili oddelene v celách vedľa seba. Semita, ktorý si postavil stan uprostred iných, musel sa začleniť do spoločenstva a zároveň sa rozhodnúť pre otvorenie sa na iných a delenie sa s inými. Náš model spoločenstva viery nemôže byť menej dokonalý.
Pravé priateľstvo vždy spočíva v delení sa. A práve to nám ponúka Boh v Ježišovi. Nie je tam nič ukryté. S dôverou nám všetko zjavil, hoci vedel, že nie vždy jeho dôveru doceňujeme: „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15,15). A svojmu Otcovi povedal: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“ (Jn 17,26). Preto môžeme o Bohu povedať aj to, že „z jeho plnosti sme my všetci dostali...“ (Jn 1,16), a o Ježišovi: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). Boh sa s nami delí, pretože sa o nás stará. V tom spočíva dynamika kresťanského spoločenstva, o ktorej veľmi výstižne hovorí aj Katechizmus Katolíckej cirkvi v článku 947: „Pretože všetci veriaci sú jedno telo, dobro jedného sa odovzdáva druhému... A tak treba medziiným veriť..., že v Cirkvi je výmena dobier... Najdôležitejším údom je Kristus, lebo je Hlava... Kristovo dobro sa teda dáva... všetkým údom a toto odovzdávanie sa uskutočňuje prostredníctvom sviatostí Cirkvi. Lebo jednota Ducha, ktorý ju riadi, spôsobuje, že všetko, čo prijala, je spoločné.“
O čo sa máme deliť?
Najmenšou vecou, o ktorú sa môžeme podeliť v kresťanskom spoločenstve podľa príkladu prvého kresťanského spoločenstva (pozri KKC 952), sú naše materiálne dobrá. „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné“ (Sk 4,32).
Máme sa deliť aj o svoj čas s tými, ktorí to potrebujú, zvlášť s tými, ktorí sa nachádzajú v zajatí strachu a osamelosti: „... bol som pocestný a pritúlili ste ma; ... bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (Mt 25,35-36).
Niekedy sa zabúdame deliť o svoje citové teplo, no prvotní kresťania na to nezabúdali: „Všetci sa dali do veľkého plaču, vešali sa Pavlovi okolo krku a bozkávali ho“ (Sk 20,37) a svätý Pavol prosil: „Pozdravte všetkých bratov svätým bozkom!“ (1Sol 5,26).
Máme sa deliť o svoje rozumové schopnosti, kultúrne hodnoty alebo o zručnosť, ktorou nás obdaril Pán: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska? Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale aj skutkom a pravdou“ (1Jn 3,17-18).
Môžeme sa deliť aj o svoje duchovné dary ako svätý Pavol, ktorý sa takýmito srdečnými slovami obrátil na spoločenstvo v Ríme: „Lebo túžim vidieť vás a dať vám nejaký duchovný dar na vašu posilu, to jest, aby sme sa navzájom potešili spoločnou vierou, vašou i mojou“ (Rim 1,11-12).
K bežným spôsobnom delenia rátame aj delenie sa o to, čo nám Boh hovorí počas modlitby; rovnako aj delenie sa o neobyčajnejšie dary, akými sú napríklad dar proroctva, rozlišovania duchov či uzdravovania (pozri KKC 951). Ak sa delíme, vystavujeme sa riziku zavrhnutia, neporozumenia a utrpenia. No ak v spoločenstve (v rodine) vládne láska, bude balzamom, ktorý vylieči rany jeho členov. Ak sa rana odhalí a spoločenstvo (rodina) alebo aspoň jeden z jeho členov prejaví lásku a pochopenie, rana sa zahojí. Delením sa s inými bude obnovený súlad naplnený láskou.
Napokon môžeme sa deliť aj o svoje najhlbšie vnútro, o svoje boje a úspechy, o svoju frustráciu a neúspechy, o svoje nádeje, ale aj o stavy, keď sme boli blízko zúfalstvu, o odvážne skutky aj o strach, aký sa nás zmocňuje, o svoje radosti a smútky, predovšetkým preto, že – ako sme to videli – Boh používa také isté spôsoby ako znaky svojej trvalej milosti a dobroty v našom živote. Táto dobrota je nazývaná „svedectvom“, ktoré má vždy dvojaký následok: vzrastajúcu dôveru v spoločenstve a posilnenie viery každého z jeho členov v neustále, spasiteľné konanie Boha medzi nami (pozri KKC 949).
Ešte niekoľko slov na tému delenia sa, ktoré povedal Pán: „Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Lk 6,38) i skrze svätého Pavla spoločenstvu v Ríme: „Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní“ (Rim 12,13). Pritom nezabúdajme, že našimi najhlbšími potrebami sú potreby duchovné a citové, nie materiálne.
Len vtedy, keď môžeme povedať každému zo svojich bratov a sestier to, čo Otec povedal mne: „...všetko, čo ja mám, je tvoje“ (Lk 15,31), kresťanské spoločenstvo (rodina) bude pre mňa naozaj dôležitou hodnotou.
Stretnutie spoločenstva/rodiny
To, čo sa deje práve teraz na našich stretnutiach, je to isté, čo sa deje vtedy, keď vyslovujeme vyznanie viery v Boha. Rozdiel je v tom, že hoci Boh je osobou, je stále aj Bohom a vyžaduje úctu zvláštneho druhu, zvanú kultom. Na druhej strane vyznanie viery spočíva v láskavom postoji srdca voči Bohu a na delení sa s kresťanom, ktorý počúva. Neustále zjavovanie sa Boha sa naďalej uskutočňuje v Cirkvi a v našich srdciach skrze Ducha Svätého zvlášť vtedy, keď sa zhromažďujeme v Ježišovom mene. Možno to však nepočujeme, ak naše srdce nedokáže počúvať iné srdcia.
O tom, v akom stupni je naše srdce poslušné Bohu, sa presvedčíme skúmaním, ako a s akou láskou počúvame iných. Ježiš nás poučil, že druhé prikázanie sa podobá prvému. Puto, ktoré spája človek s Bohom, a puto, ktoré ho spája s blížnym, sú zasadne a nerozlučne navzájom spojené. Každý človek v spoločenstve (rodine) bude zažívať vzrast vo viere, ak sa počas stretnutí bude zdokonaľovať dôvera, uznanie, pravda a láska.
Stretnutie môže prebiehať podľa pokynov PRIEBEH STRETNUTIA, ktoré sú v úvodnej
časti. Možno bude dobré pripomenúť si pokyny, ako rozprávať, a ako
počúvať.
OTÁZKY NA OSOBNÉ UVAŽOVANIE,
PRE ROZHOVOR
V SKUPINE (RODINE):
1. Ktorým úryvkom
zo Svätého písma z tejto etapy Boh k tebe najviac prehovoril? Čo
ti povedal osobne cez tento text?
2. Mohol by si teraz
poprosiť každého z členov spoločenstva (rodiny), aby ti povedal, akými
darmi pre spoločenstvo (rodinu) ťa Boh obdaroval? Pozorne počúvaj.
3. Si spokojný so spôsobom
života, aký prežívaš s inými v spoločenstve (rodine)? Prečo?
4. Povedz, ktoré z tvojich
zážitkov v spoločenstve (rodine) máš najradšej? V krátkej modlitbe sa
za to poďakuj Bohu.
5. Opíš jednu z najšťastnejších
chvíľ svojho života a povedz, aké pocity si vtedy prežíval.
6. Opíš udalosť, keď
si po prvý raz (vedome) pocítil, že niekto sa začal s tebou deliť so svojím
vnútrom. Ako si sa vtedy cítil?
7. Čo v tebe vyvoláva predstava, že si
kočovníkom na púšti, bývaš v stane a ostatní bývajú okolo teba?
8. Ako sa cítiš, keď ťa ľudia objímajú? Cítiš
niekedy veľkú potrebu, aby ťa niekto objal? Alebo objať niekoho?
9. Cítiš sa alebo si sa cítil niekedy otrokom svojho strachu? Mohol by si povedať na túto
tému niečo viac? Našiel sa niekto, kto chcel s tebou zdieľať tvoje
bremeno?
10. Podeľ sa, aspoň
do určitého stupňa, o to, čo si
prežíval vo svojom vnútri počas nejakej smutnej udalosti vo svojom
živote.
