CESTA K SPOLOČENSTVU

SIEDMA ETAPA

SPOLOČENSTVO ZNAMENÁ ZNÁŠANIE CUDZÍCH BREMIEN

Dokiaľ neprežívame konečné a stále spoločenstvo s Bohom a kým viera ešte nedosiahla svoj cieľ, sme pútnikmi na ceste k nášmu nebeskému príbytku. A v tomto slzavom údolí, ako nám Boh pripomína, „každý ponesie svoje vlastné bremeno. (Gal 6,5).

Každý z nás musí niesť bremeno vlastnej sebalásky a hriechu; mnohých obáv a pocitov nedostatočnej viery; zmarených nádejí alebo možno vlastnej fyzickej slabosti; zranených ambícií alebo nesplnených želaní; nedostatkov vyplývajúcich z povahy alebo možno obavy pred blížiacou sa starobou; telesného postihnutia alebo citových zážitkov z mladosti; starosti o priateľov alebo údivu, že vôbec máme nejakých priateľov. To sú ťažkosti, ktoré trápia všetkých.

V Starom zákone v proroctve o Ježišovi čítame, že vezme na seba naše bremená: „A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti“ (Iz 53,4). Uskutočňuje to svojou prítomnosťou v kresťanskom spoločenstve, ako nám to krásne pripomína svätý Pavol: „Nech je zvelebený Boha a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás. Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha“ (2Kor 1,3-5).

Preto nás na inom mieste svätý Pavol napomína: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6,2) a tiež „so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske“ (Ef 4,2).

Veď „spiritualita spoločenstva znamená okrem toho schopnosť cítiť brata a sestru vo viere v hlbokej jednote tajomného tela – Cirkvi, čiže ako ‚niekoho, kto patrí ku mne‘, aby som vedel spolu s ním prežívať jeho radosti a jeho bolesti, uhádnuť jeho želania, postarať sa o jeho potreby a ponúknuť mu pravé a hlboké priateľstvo... Znamená vedieť bratovi ‚urobiť miesto‘, niesť si vzájomne bremená a premáhať egoistické pokušenia, ktoré nás neustále napádajú a budia rivalitu, karierizmus, nedôveru a žiarlivosť. Nerobme si nijaké ilúzie: bez tejto duchovnej cesty by vonkajšie prostriedky len veľmi málo osožili spoločenstvu“ (Nuovo millenio ineunte 43).

Schopnosť počúvať s láskou

Nemôžem však niesť svoje bremená s tebou, ani ty moje so mnou, ak nebudeme ochotní ukázať si ich navzájom a pozorne počúvať jeden druhého. Musíme sa – ako kráľ Šalamún – modliť o „počúvajúce srdce“, aby sme počuli, ako každý člen nášho spoločenstva (rodiny) bojuje o podelenie sa so svojimi ťažkosťami, stále sa obávajúc, že nebude vypočutý alebo že jeho ťažkosti možno spôsobia, že bude menej milovaný. Ozajstné znášanie bremien blížnych sa začína vtedy, keď niekto miluje natoľko, že chce počúvať a má čas na to, aby počúval srdcom. Takáto schopnosť by ma mala charakterizovať vo vzťahu voči každému členovi môjho spoločenstva (rodiny), ak každý z nich sa podujíma na riziko a prosí o účasť na svojich ťažkostiach. Odhalenie svojich ťažkostí znamená podujať sa na riziko, že človek bude nesprávne pochopený alebo prestane byť milovaný. Iba pravá Kristova starostlivosť vo mne napomôže môjmu blížnemu, aby sa na také riziko podujal.

Často je volanie o pomoc neúčinné, pretože zostalo nerozpoznané. Niekedy má toto volanie podobu agresie, depresie, úsmevu alebo jednoducho formu otázky, napríklad: „Máš čas?“ No na druhej strane môžem byť natoľko zaujatý problémami ľudí, že ich ani nevypočujem. Môžem sa pokúšať riešiť problémy ľudí ešte prv, než sa s nimi stretnem, pretože nechcem strácať čas počúvaním. Avšak prv, než začnem pomáhať, musím počúvať. Koľko ľudí stráca čas tváriac sa, že si poradia, a usmievajú sa, pretože sa im zdá, že nikto nechce spolu s nimi niesť veľké bremeno! To by sa nemalo stať v mojom spoločenstve (rodine), ak mám srdce schopné započúvať sa do hĺbky, započúvať sa do toho, čo sa ľudia obávajú povedať vzhľadom na hroziace im zavrhnutie, hoci ich bremeno už skoro stiahlo k zemi a je príliš ťažké, aby ho mohli zodvihnúť sami.

Mnoho ľudí sa cíti podobne ako svätý Pavol, keď sa obrátil na Korinťanov, aby dvíhali jeho ťažkosti spolu s ním: „Nechceme, bratia, aby ste nevedeli o našom súžení, ktoré sme podstúpili v Ázii. Doľahlo na nás nadmieru ťažko, nad našu silu, takže sa nám už nechcelo ani žiť“ (2Kor 1,8).

Tolerancia

Prijať celým srdcom členov nášho spoločenstva takých akí sú, nazýva sa kresťanskou toleranciou. Ona je jedným z najúčinnejších prostriedkov počúvania iných a ochoty prijať na seba bremená iných. Je to samozrejme kopírovanie alebo skôr čerpanie z Ježišovej tolerancie: „Boh trpezlivosti a potechy nech vám dá, aby ste jedni o druhých zmýšľali podľa Krista Ježiša, a tak jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista“ (Rim 15,5-6). Táto vec je dnes o to dôležitejšia, o čo rýchlejšie dochádza k zmenám a ľudia majú sklony zaujímať nekompromisné stanovisko. Existuje veľa vecí, s ktorými môžeme, ale aj nemusíme súhlasiť, a predsa môžeme byť stále zjednotení srdcom a mysľou, aby sme oslavovali Boha. Nemýlime si často jednotu s uniformitou? Svätý Pavol pripomína rímskemu spoločenstvu: „Lebo niekto robí rozdiel medzi dňom a dňom, iný nerozlišuje dni; len nech je každý úplne presvedčený o svojom“ (Rim 14,5).

Odpustenie

Boh znášal bremená človeka predovšetkým neustálym odpúšťaním ľudu, ktorý sa sám staval do nepríjemnej situácie. Stále znova obnovoval zmluvu s ľuďmi a neustále posilňoval nádej na spásu. K Božej prirodzenosti patrí znášanie bremien tých, ktorých miluje, pretože on je v najvyššom stupni Osobou – slobodou milovať. Tento Boží postoj sa nikdy nezmení: „Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže“ (2Tim 2,13). Ak sme poslušní Božiemu slovu, nosme jeden druhému bremená, ako to odporúča Pán Ježiš: „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia“ (Lk 6,27).

Prijatie (akceptácia)

Nie všetci majú v tom istom čase rovnakú úroveň viery. Ak nebudeme opatrní, môže sa stať, že zavrhneme tých, o ktorých si myslíme, že majú menšiu vieru ako my. Niekedy sa stane, že niekto sa zdá byť niekomu príliš škrupulózny; tu si znovu musíme navzájom niesť svoje bremená: „Slabého vo viere sa ujmite, ale nehádajte sa o názoroch. Niekto je presvedčený, že môže jesť všetko; slabý je iba zeleninu. Ten, kto je, nech nepohŕda tým, kto neje, a kto neje, nech nesúdi toho, kto je, lebo Boh ho prijal“ (Rim 14,1-3). Existuje veľa ťažkostí, ktorých riešenie nie je samozrejmé. Ľudí, ktorí sa s nimi trápia, musíme vypočuť so zvláštnou – z lásky vyplývajúcou – starostlivosťou v srdci, tak, aby sme im mohli pomôcť znášať ich.

Úcta

A napokon bez komentára text Jána Pavla II. z jeho Listu starším ľuďom z roku 1999, časti 11-13. Veľmi úzko súvisí s preberanou témou, a to nielen na stretnutí rodiny, ale aj spoločenstiev vo farnosti.

Prečo by sme nemali preukazovať starším ľuďom takú úctu, akú im preukazovali zdravé tradície mnohých kultúr v každej časti zeme? Národy tej oblasti, kam siahal biblický vplyv, vždy mali vzťah k Desatoru Božích prikázaní: „Cti svojho otca a svoju matku!“ Je to ostatne povinnosť, ktorá je všeobecne uznávaná. Plné a dôsledné uplatnenie tohto príkazu neprináša len lásku detí k svojim rodičom, ale vytvára aj silné puto medzi generáciami. Tam, kde prikázanie prijímajú a verne zachovávajú, tam starším ľuďom nehrozí nebezpečenstvo, že sa na nich budú pozerať ako na neužitočné bremeno a prekážku.

Prikázanie nás učí ešte niečo. Tým, ktorí nás predišli, patrí úcta za všetko dobré, čo urobili: „otec a matka“ poukazujú na prepojenie medzi generáciami, čo je predpokladom samej existencie národa...

„Pred šedivou hlavou vstaň, cti si staršiu osobu...“ (Lv 19,32). Úcta k starším prináša trojakú povinnosť voči nim: prijať ich, pomáhať im a oceniť ich kvality. V mnohých oblastiach je to priam spontánne ako odveký mrav. Inde, najmä v ekonomicky rozvinutejších krajinách, treba zmeniť panujúce tendencie, aby tí, čo pokročili vo veku, mohli zostarnúť dôstojne a bez strachu, že už nebudú mať žiadnu cenu. Je nevyhnutné získať presvedčenie, že pravej ľudskej civilizácii je vlastné ctiť si a milovať starších ľudí, aby sa napriek ubúdajúcim silám neprestávali cítiť živou súčasťou spoločnosti. Už Cicero poznamenal, že „ľahšie nesie bremeno staroby ten, kto cíti úctu a lásku od mladých“.

Ostatne ľudský duch, aj keď starne zároveň s telom, ak žije nasmerovaný k večnosti, istým spôsobom ostáva stále mladý. Túto večnú mladosť možno zakúšať v tej miere, v akej sa s vnútorným svedectvom dobrého svedomia spája starostlivá a vďačná láska drahých osôb. Vtedy, ako píše svätý Gregor Nazianský, človek „nezostarne na duchu: rozklad tela prijíma ako okamih prechodu k potrebnej slobode. Sladko prejde do záhrobia, kde nikto nie je nezrelý alebo starý, ale všetci sú dokonalí vo svojom duchovnom veku“.

Všetci poznáme veľavravné príklady starých ľudí, ktorí ostali prekvapujúco mladiství a silní na duchu. Každý, kto k nim prichádza, je povzbudený ich slovami a silným príkladom. Kiežby spoločnosť vedela naplno oceniť hodnotu starých ľudí, ktorých si v niektorých častiach sveta – myslím pritom osobitne na Afriku – právom vážia ako „živé knižnice“ múdrosti, ako strážcov neoceniteľného pokladu ľudského a duchovného svedectva. Je pravdou, že na telesnej rovine väčšinou potrebujú pomoc, no nemenej pravdou je aj to, že vo svojom pokročilom veku vedia podoprieť mladých, ktorí kráčajú k obzorom ľudskej existencie, aby poznávali jej cesty. Keď sa takto prihováram starším ľuďom, nemôžem sa pritom neobrátiť aj na mladých s výzvou, aby im boli na blízku. Povzbudzujem vás, drahí mladí, aby ste tak robili s láskou a veľkodušnosťou. Starší ľudia vám môžu dať omnoho viac, než si viete predstaviť. Kniha Sirachovcova tu napomína: „Nedaj si ujsť, čo hovoria starší, lebo oni sa tomu priúčali od svojich rodičov“ (Sir 8,11); „Do zástupu skúsených starcov postav sa a s celým srdcom sa oddaj ich múdrosti“ (Sir 6,35). Kresťanské spoločenstvo môže veľa získať od pokojnej prítomnosti tých, čo pokročili vo veku. Tým myslím predovšetkým na evanjelizáciu. Veď jej úspešnosť nezávisí v prvom rade od operatívnej výkonnosti. V koľkých rodinách dostávajú vnúčatá prvé základy viery od starých rodičov! Jestvuje však množstvo ďalších oblastí, na ktoré by sa mohol rozšíriť blahodarný príspevok starších ľudí. Duch pôsobí, ako a kde chce, a často si vyberá cesty, ktoré majú v očiach sveta malú cenu. Koľkí našli porozumenie a posilu v starších ľuďoch, v osobách osamotených či chorých, no schopných vlievať odvahu prostredníctvom láskyplných rád, tichých modlitieb či svedectva utrpenia prijatého s trpezlivým odovzdaním! Zatiaľ čo im sily ubúdajú a pracovné schopnosti klesajú, títo naši bratia a sestry stávajú sa vzácnejšími pre tajomné zámery Prozreteľnosti. Aj z tohto pohľadu, a nielen pre očividnú psychologickú potrebu samotného staršieho človeka, tým najprirodzenejším miestom na prežívanie údelu staroby ostáva prostredie, v ktorom je „doma“, teda medzi príbuznými, známymi a priateľmi; tam, kde ešte môže nejako poslúžiť.

Stretnutie spoločenstva/rodiny

Mnohí z nás neochotne pozorne počúvajú iných, pretože vedia, že počúvanie je angažovaním sa, je záväzkom poskytnúť pomoc a – ak je to potrebné – uzdravenie. Naša hluchota je často obranou pred väčším zaangažovaním sa do záležitostí tých, ktorí nás potrebujú. Je to veľmi ľudská reakcia. Na našich stretnutiach si zbadal, že ako hovorí Sväté písmo – všetkých nás tlačia bremená a niektoré sú ťažšie, než sme si mysleli.

Rozhodnutie počúvať je rozhodnutím milovať a prejavovať túto lásku aspoň starostlivosťou, zvlášť vtedy, keď prakticky nemôžeme veľa urobiť. Bremeno nesené v osamotenosti môže byť veľmi ťažké a môže nás rozdrviť, ale podelené s inými je o polovicu ľahšie. Avšak najčastejšie sme ochotní deliť sa o svoje bremená len v atmosfére vzájomného uznania. Na stretnutiach si môžete všimnúť, že ľudia ochotne hovoria o svojich bremenách, ak sú iní ochotní zdieľať ich s nimi a znášať ich.

Stretnutie môže prebiehať podľa pokynov PRIEBEH STRETNUTIA, ktoré sú v úvodnej časti. Možno bude dobré pripomenúť si pokyny, ako rozprávať, a ako počúvať.

OTÁZKY NA OSOBNÉ UVAŽOVANIE,

PRE ROZHOVOR V SKUPINE (RODINE):

1. Ktorým úryvkom zo Svätého písma z tejto etapy Boh k tebe najviac prehovoril? Čo ti povedal osobne cez tento text?

2. Mohol by si sa podeliť s najväčším problémom, aký si musel v minulosti zvládnuť, a s tým, ako si sa vtedy cítil?

3. Aké je tvoje najväčšie bremeno teraz? Opíš, ak môžeš, ako sa v dôsledku toho cítiš?

4. Do akého stupňa sa cítiš prijatý spoločenstvom (rodinou)? Ak je 10 najvyšší stupeň a 0 najnižší stupeň prijatia, kde sa – podľa tvojej mienky – nachádzaš?

5. Myslíš si, že spoločenstvo (rodina) by sa mohlo starať o iných viac než doteraz? Ako?

6. Myslíš si, že členovia tohto spoločenstva (rodiny) nechávajú každému „slobodu mať vlastný názor“, ako si to vyžaduje Božie slovo?

7. Je v spoločenstve (rodine) niekto, koho z tvojho pohľadu tlačí také bremeno, že potrebuje pomoc, a ty by si chcel vziať časť jeho ťarchy na seba? Porozprávaj sa s ním (s ňou).

8. Vieš o nejakom probléme, ktorý trápi toto spoločenstvo (rodinu) ako celok? Ako sa na to pozeráš?

9. Ako sa prejavuje tvoja úcta voči starším členom spoločenstva, rodiny? Ak si už vekom starší, vnímaš svoj vek ako príležitosť pomáhať mladším priblížiť sa ku Kristovi?

 

©2013. ALL RIGHTS RESERVED.