ÔSMA ETAPA
SPOLOČENSTVO (AJ
RODINA) ZNAMENÁ PODRIADENOSŤ
Človek dokáže vo veľkej miere klamať sám seba. Niekedy nevidíme hroziace nešťastie a kráčame dopredu s veľkým pokojom. Boh sám k tomu povedal: „Zo všetkého najklamnejšie je srdce a ťažko ho vyliečiť; kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17,9). Avšak kresťanovi, ktorý žije Božím slovom, nemusí sa to stávať, pretože Boh nám povedal, ako sa vyhnúť nebezpečenstvu klamania seba samého: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20).
Podriadenosť spoločenstvu (rodine) je istou cestou, na ktorej môžeme počúvať Boha a Boh môže počuť nás.
Šavol
Možno sme očakávali, že keď Boh tak bezprostredne zasiahol do Šavlovho života na ceste do Damasku, potom tak bude robiť po celý jeho život. Bolo to však inak, dokonca hneď na tej istej ceste. Keď Šavol prosil o bezprostredné Božie vedenie, Boh ho poslal do kresťanského spoločenstva v meste a kázal mu byť poslušným: „Ale vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť“ (Sk 9,6).
Nedostatok podriadenosti
Ježiš to objasnil veľmi jasne, keď povedal, že nedostatok podriadenosti voči spoločenstvu nás vylučuje z kráľovstva: „A keby ani cirkev (spoločenstvo) nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik“ (Mt 18,17).
Aby nikto z členov korintského spoločenstva nezabudol na dôležitosť spolubratov, svätý Pavol im napísal: „Ak si je niekto istý, že je Kristov, nech si uvedomí aj to, že ako je on Kristov, sme aj my“ (2Kor 10,7).
Jednota
Prvému kresťanskému spoločenstvu veľmi často pripomínali, že Ježiš sa modlil: „... ja (som) v nich a ty si vo mne. Nech sú tak dokonale jedno“ (Jn 17,23). A túto jednotu urobil znakom, podľa ktorého svet mal poznať jeho poslanie: „... aby svet spoznal, že si ma ty poslal...“ (Jn 17,23).
Svätý Pavol Filipanom písal, ako veľmi ho táto jednota obšťastňuje: „Ak teda jestvuje nejaké potešenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, nejaké srdce a zľutovanie, dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ!“ (Flp 2,1-2). Pri mnohých iných príležitostiach zdôrazňoval dôležitosť jednoty: „Napokon, bratia, radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte, žite v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami“ (2Kor 13,11). A znova: „Usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania“ (Ef 4,3-4).
Zamyslime sa, čo v praxi znamená zachovávanie jednoty. Predovšetkým to, že ani jeden člen spoločenstva by nemal nasilu presadzovať svoj názor, svoje riešenie. V istom zmysle každý by mal stáť akoby v tieni toho druhého; takto medzi sebou ľahšie dosiahneme dohodu: „Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní!“ (1Pt 3,8).
Len vtedy, keď nepútame pozornosť na seba, môžeme si všimnúť problémy iných a naozaj sa započúvať do toho, čo nám chcú povedať. V opačnom prípade staviame len na ľudských pohľadoch, ktoré nesiahajú do hĺbky, a to, čo počujeme, nehodnotíme podľa dôležitosti, ale na základe výhrad, aké máme voči človekovi, ktorí hovorí. Mali by sme hľadať Krista a iba jeho: jedni v druhých a v spoločenstve. On sa skutočne môže obrátiť k nám aj skrze každého z nás: „Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril. Potom už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus“ (Kol 3,9-11).
Poslušnosť
Kresťan musí nadobudnúť čnosť poslušnosti (1Pt 1,14). Je to poslušnosť voči Božiemu slovu, ktoré je nám adresované vo Svätom písme. Slovo „poslušnosť“ (z latinského obedire) sa skladá z dvoch slov „ob + audire“, čo znamená niekoho počúvať. Dokonca aj animátori spoločenstva (rodičia), prv než urobia konečné rozhodnutie, musia byť poslušní. Ak sme sa vyjadrili na tému toho, čo – podľa našej mienky – Boh chce skrze nás povedať spoločenstvu, musíme potom pozorne počúvať, čo Boh hovorí iným a napokon sa podriadiť spoločenstvu, ktoré k nám hovorí skrze animátorov alebo skrze tých, ktorí boli ustanovení, aby nám v spoločenstve slúžili. „Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať; aby to robili s radosťou, a nie so vzdychaním, lebo to by vám neosožilo“ (Hebr 13,17).
Predstaveným kresťanského spoločenstva Boh hovorí: „Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda“ (1Pt 5,2-3). Predstavený, ktorý sa podriaďuje Duchu pozorným počúvaním spoločenstva, najlepšie sa hodnotí pre jeho vedenie a stáva sa príkladom, ktorý môže každý nasledovať.
Tam, kde kvitne pravá kresťanská viera, tam bude podriadenosť, pokoj a priateľstvo. V Liste Filemónovi svätý Pavol vyjadril také prianie: „Aby sa tvoja účasť na viere stala zjavnou v poznávaní každého dobra, ktoré je v nás pre Krista“ (6)
Vzájomný súhlas
Mnoho z toho, čo vykonali prví kresťania, bolo výsledkom vzájomnej zhody, či už pred alebo po nejakej udalosti. Dokonca ani svätý Peter nevybral nástupcu po Judášovi svojvoľne. Spoločenstvu ohľadom výberu povedal: „Treba teda, aby sa (vybral) z týchto mužov, čo boli s nami celý čas, keď medzi nami žil Pán Ježiš...“ (Sk 1,2). Rovnako, čo sa týka voľby prvých diakonov, povedal: „Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich“ (Sk 6,3).
Prví kresťania sa museli vyznačovať aj neobyčajnou podriadenosťou, čo sa týka programu modlitby: „Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2,46). „Všetci svorne zotrvávali v Šalamúnovom stĺporadí“ (Sk 5,12b).
Po preslove k predstaveným a starším kresťanského spoločenstva a povzbudení iných, aby boli poslušní, prvý pápež Cirkvi povedal: „Podobne vy, mladší, podriaďujte sa starším. Všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (1Pt 5,5).
Nie je dôležité, či som predstavený alebo nie; dôležité je to, či som poslušný Božiemu slovu, ktoré vyslovil svätý Pavol: „Vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým!“ (1Sol 5,15). Vtedy môžem povedať, že som podriadený tak, ako ti to Boh vyžaduje od nás všetkých.
Stretnutie spoločenstva/rodiny
Z prirodzenosti človeka vyplýva, že nechce byť podriadený niekomu, komu nedôveruje. Môže byť síce podriadený navonok skrze svoje dobré správanie, ale nebude to pravá podriadenosť srdca, dokiaľ sa nepresvedčí o dôveryhodnosti toho, komu má byť podriadený. Preto to, čo sa zdá byť kresťanskou poslušnosťou, často je len vonkajším konformizmom. Preto sa niekedy počas rozhovorov, ktorých cieľom je spoločná príprava plánov a programov, nedostávame príliš ďaleko. Jasný denný poriadok, program sa často nerealizuje alebo realizuje zle. Je to preto, že v každej skupine predloženie programu činnosti závisí od kvality ukrytého plánu.
Ukrytý plán obsahuje v sebe všetky myšlienky a pocity, ktoré sa nachádzajú „v hĺbke“ každej skupiny. Každý z členov pridáva niečo k nedôvere, vládnucej v skupine, a v konečnom dôsledku to vedie k nedostatku správneho chápania sa počas rozhovoru. Toto spoločenstvo by malo teraz vzrastať vo vzájomnej dôvere a takto sa pripraviť na lepšie chápanie sa počas budúcich rozhovorov. Spoločenstvo, ktoré hľadá Božiu vôľu, musí sa najprv nájsť navzájom.
Ak máš vážne ťažkosti v tejto etape, znamená to, že sa neuviedli do života niektoré pokyny či odporúčania. Možno si treba znova prečítať úvod Cesty k spoločenstvu. Možno bude dobré pripomenúť si pokyny, ako rozprávať a ako počúvať.
OTÁZKY NA OSOBNÉ UVAŽOVANIE,
PRE ROZHOVOR
V SKUPINE (RODINE):
1. Ktorým úryvkom zo Svätého písma z tejto etapy Boh k tebe najviac prehovoril? Čo ti povedal osobne cez tento text?
2. Vyrozprávaj nejakú udalosť zo svojho života, keď si sa vyhol vážnemu omylu preto, že prv než si začal konať, poradil si sa s druhým človekom.
3. Poznáš spôsob, vďaka ktorému by si mohol zlepšiť svoju kresťanskú podriadenosť v spoločenstve (rodine)? Aký je to spôsob?
4. Myslíš si, že vedenie v tomto spoločenstve by sa malo zlepšiť? Ako?
5. Spýtaj sa každého člena spoločenstva, čo si myslí na tému tvojej podriadenosti spoločenstvu. Zdôrazni, že by si chcel počuť pravdu tak, ako to vidia oni.
6. Keby v tomto spoločenstve žili nejaký čas pohania, všimli by si, že veľmi dôležitou vecou preň je hľadanie Božej vôle?
7. Si spokojný so stupňom „vzájomnej zhody“ pri rozhodovaní v tomto spoločenstve? Objasni, ako najlepšie vieš, prečo.
8. Čo znamená pre teba osobne kresťanská poslušnosť?
Návrat k čnosti
Pri preberaní
tejto témy v rodine či spoločenstve sa takmer určite dostanete aj
k téme podriadenosti ženy mužovi. Obľúbená téma, ktorá často vedie
na scestie a vyvoláva ťažké a takmer neriešiteľné spory. Aby ste
sa tomu vyhli, k formačnému textu pridávame úryvok z knihy Petra Kreefta Návrat
k čnosti.
Tichosť je druh podriadenosti, no nie prostrediu ani
okolnostiam, nech by boli aj veľmi závažné. Je to podriadenosť voči Bohu, nie
voči svetu. A keďže Boh sa vyznačuje úžasnou aktivitou, preto ani pokora
nezaháľa. Oproti Božej aktivite je naša agresívna svetáckosť len spomalený
film. Možno zarobíte milióny, stanete sa prezidentom nejakej spoločnosti,
dosiahnete svoju najvyššiu métu, no potom už nasleduje iba zostup; „ale
tí, čo dúfajú v Pána, načerpajú novú silu, dostanú krídla ako orly, utekať
budú, a neustanú, budú putovať, a neomdlejú“ (Iz 40,31).
Motívom podriadenosti v tichosti nie je totiž slabosť,
strach alebo lenivosť, ale sila, dôvera a ideál lásky. Podriadenosť
v tyranii je presným opakom podriadenosti v láske. Prvá absolútne
degraduje duchovnú silu, druhá naopak – podporuje jej rozkvet.
Silu v podriadenosti sa nám nedarí správne chápať
kvôli pretrvávajúcemu pozostatku mužského šovinizmu vo svete, aj
s jeho predsudkom voči podriadenosti. Ženy sa takmer vždy pokladali
za slabšie pohlavie, avšak aj keby sme to zobrali iba z telesnej
stránky, i vtedy by to bola pravda iba v určitých situáciách. Muži sú
síce napríklad lepší futbalisti, no ženy zas žijú dlhšie a vedia sa
lepšie postarať o deti. Ženy nie sú
slabšie, dokážu sa len ľahšie
„podriadiť“. Skutočnosť, že ženy v telesnom spolužití prijímajú, nás spolu
s faktom, že telesno je takmer vždy obrazom
duchovna (veď nie sme roboty, ale psychosomatickí jedinci), privádza
k logickému záveru, že duch ženy, podobne ako aj jej telo, sa dokáže
vo svojej prirodzenosti skôr podriaďovať než duch muža. Mužskí šovinisti
s takýmto záverom samozrejme súhlasia, avšak chápu ho iba ako dôkaz
menejcennosti ženy. Moderné feministky či unisexisti
s tým nesúhlasia, pretože to pokladajú len za šovinistické
puntičkárstvo. Ani feministky, ani šovinisti však vôbec nepochopili podstatný
význam slova podriadenosť. Podriadenosť nie
je slabosť ani menejcennosť.
Ježiš
bol podriadený, úplne podriadený svojmu Otcovi. „Nezostúpil som z neba, aby
som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Jn 6,38). Ježiš definitívne,
prevratne odmietol mužský šovinizmus spolu aj s poblázneným unisexizmom. Tým, že podriadenosť označil za znak
sily, a nie slabosti, celkom zmenil jej význam. Ježiš sa podriaďuje svojmu
Otcovi, zatiaľ čo svojou podstatou mu je absolútne rovný a úplne
s ním zdieľa božskú prirodzenosť. Ježiš Kristus
nám navždy ukázal, čo znamená pre synov podriadiť sa otcom,
pre manželky podriadiť sa manželom, pre Cirkev podriadiť sa samotnému
Bohu. „Po duchovnej stránke sme všetci ženského rodu,“ hovoria mystici.
A v tom je tajomstvo našej sily.
