Akcia „Divoký v srdci“ na tatranskej chate Plesnivec

27.-28. februára skupina asi 15 mužov trávila spolu čas v horách. Bol to čas zdieľania, sledovania skorého ranného hokejového zápasu našich proti Fínom, snívania a modlitby. Boli sme spolu čosi vyše 24 hodín. Keďže som bol na tomto stretnutí prvý raz, bol som veľmi milo prekvapený hĺbkou zdieľania sa svojim vnútrom každého jedného mladého muža, ktorý tam bol. Zastupoval som svojho spolubrata, mladého kňaza – redemptoristu Martina Macka, ktorý zaľahol v horúčke pred touto akciou, na ktorú sa veľmi tešil. Chlapi sa tiež tešili na P. Martina, ale žiaľ, nie vždy všetko klapne na sto percent. P. Martin si na nás spomenul a povzbudil nás cez sms-ku.

Títo muži, ktorí prišili na stretnutie, sa už raz, alebo aj dva razy, zúčastnili na duchovných cvičeniach o mužskosti s názvom „Divokí v srdci.“ Videl som na nich zápal, s ktorým  študujú knihy, ktoré napísal John Eldredge. Tento autor sa dotkol hladu v srdci každého muža. Chlapi, ktorí organizujú tieto stretnutia,  Pavol Marton, Jozef Marek a Pavol Dobrucký, sa výborne dopĺňali. Boli tím nielen oni, ale aj všetci chlapi ako skupina. Dobre padne chlapom byť spolu. Aké je dobre  a milé, keď bratia žijú pospolu (Ž 133).  

V piatok večer bolo druhé kratšie zdieľanie, ktoré prešlo do modlitby. Modlitba chvály a prosieb bola veľmi hlboká a bolo z nej cítiť silnú nádej. Každý muž sa mohol nahlas a spontánne pomodliť, vyjadriť aj pred Bohom svoje túžby, ťažkosti a sny.  

V nedeľu sme mali o 10:00 omšu, pridali sa k nám aj chatárka so svojimi dvoma synmi. Evanjelium o tom, ako sa Ježiš na hore Tábor premenil bolo dokonalou bodkou stretnutia mužov. Ty si môj vyvolený syn! To bol hlas z neba. Otcov hlas na hore Tábor a určite aj na hore v Tatrách kde sme boli. Keď sme stúpali chodníkom smerom ku chate, posledný úsek chodníka bol zľadovatený a klzký. Niektorí z nás skončili na zadku. Nebolo nám do smiechu, keď sme videli kam môžeme z chodníka padnúť. Zasa smerom dolu z chaty sme šli iným chodníkom, širším a o čosi jednoduchším, ale ľad tam bol tiež. Vietor bol dosť prudký. Asi polovica chlapov si vyšliapala do sedla, odkiaľ bolo vidieť Tatry aj na druhú stranu, smerom z Belianskych na Vysoké. Naši videli aj stádo kamzíkov. Ja som ostal v chate, silný kašeľ a boľavé hrdlo ma nepustili.

Odnášam si silné dojmy z tohto stretnutia. Neviem prečo, ale neviem sa zbaviť pocitu, že toto je zárodkom čohosi nového v Cirkvi na Slovensku. Som vďačný mužom, ktorí pripravujú a organizujú tieto stretnutia.

Šťastný muž, ktorý sa bojí Pána a kráča po jeho cestách.

P. Rastislav Dluhý C.Ss.R