"Ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných." (1 Kor 1,27) Vždy sa začnem usmievať, keď si predstavím, ako som sa dostala k tancu, lebo je to plné paradoxov a veľmi to vystihuje predošlý citát. Je to nejako spojené s celým mojím životom. Už ako dieťa som začala chodiť na klasický tanec, nie preto, že som mala talent, ale preto, že som mala nadváhu a môj otec chcel, aby som schudla, a mal tam známeho. Vôbec som neschudla, ale zamilovala som do baletu. Postupne som to nechala, lebo som nevyzerala esteticky, ale doma som často tancovala len tak pre radosť. Neskôr v spoločenstve som dlho čakala, kým sa začne robiť niečo, čo sa trošku podobá na tanec. Skúšala som všeličo, pantomímu, potom sme začali s tamburínkami (s ktorými sa robia zostavy úderov na tamburínu), používali sme ich počas modlitieb. Nikdy mi to nešlo, mala som problém s rytmom, nevedela som sa s tým modliť, stále som mala netanečnú postavu. Vtedy mi pomohla jedna veta z Knihy Exodus 35,5 a 10 o tom, koho povoláva Boh: tých, ktorí túžia v srdci, aj tých, čo sú zruční. Občas sme síce vyzerali ako mažoretky, ale veľa som sa naučila. Chcela som, aby v tom bolo viac tanca, tak som začala hľadať.
Dostala som sa na konferenciu do Čiech a tam som prvýkrát videla používať zástavy. Bola som z toho nadšená. Vtedy som prvý raz zažila, že Boh ma nemiluje len ako svoje dieťa, ale aj ako ženu. Nikdy som si ako žena nepripadala, nečakala som, že ma môže milovať muž. Veľmi ma oslovila veta z Piesne piesní: Očarila si ma sestra, moja nevesta, očarila si ma jediným pohľadom svojich očí. (Pies 4,9) Myslím si, že touto vetou si Boh získal moje srdce a zároveň uzdravoval vo mne moju ženskosť. Veľa som o zástavách rozprávala. A jedného dňa som dostala svoju prvú zástavu. Začala som sa s ňou doma "hrať" pri modlitbe , niekedy to išlo ľahšie, inokedy ťažšie. Postupne som nabrala odvahu doniesť ju na spoločné modlitby.
