V tej chvíli medzi bdením a snením
som sa ocitol v miestnosti. Nebolo tam nič významného, okrem jednej steny
pokrytej zásuvkami s malými štítkami. Boli podobné tým v knižniciach
na kartotečné lístky. Ale tieto zásuvky mali úplné iné nápisy a siahali
od podlahy k stropu, na obe strany tak ďaleko, že si nedovidel
konca. Priblížil som sa k tej stene a prvý lístok, ktorý upútal moju pozornosť
bol: „dievčatá, ktoré sa mi páčili“. Otvoril som ho a začal som sa hrabať
v kartičkách. Rýchlo som ho však zatvoril. Otriaslo mnou, že som všetky
tie mená poznal. A potom mi to cele došlo. Vedel som, kde som. Táto ľudoprázdna
miestnosť plna malých zásuviek bol môj katalogizovaný život. Tu boli
zaznamenané všetky skutky môjho života, veľké i malé a tak, ako som
si to ani ja nezapamätal. Roztriasol som sa - zvedavosťou i strachom. Začal
som len tak otvárať zásuvky a skúmať ich obsah. Niektoré priniesli radosť
a sladké spomienky. Iné pocity hanby a ľútosti tak intenzívne, že som
pozrel cez rameno, či sa niekto nepozerá. Zásuvka s nápisom „Priatelia“
bola hneď vedľa „Priatelia, ktorých som zradil“. Zásuvky boli označené širokou
škálou nápisov, od normálnych po veľmi divné. Napríklad „Prečítané knižky;
Klamstvá, ktoré som povedal; Vtipy na ktorých som sa smial“ a niektoré
až vtipné názvy vo svojej presnosti: „Veci, ktoré som kričal na svojich
bratov“. Iným som sa ale smiať nemohol: „Veci, ktoré som urobil v hneve;
Veci, ktoré som si na adresu svojich rodičov šepkal popod fúzy.“
Obsah ma neprestával prekvapovať.
V niektorých bolo omnoho viac kartičiek, než som čakal a inde ich
bolo zase menej než som dúfal. Zdrvila ma rozsiahlosť môjho vlastného života.
Je vôbec možné, že som za tých 20 rokov mal čas napísať každú z tých
stoviek, možno i miliónov kartičiek?! Ale každá kartička to potvrdzovala. Každú
som napísal vlastnou rukou. A každú som sám podpísal. Keď som vytiahol zásuvku
s názvom: „Pesničky, ktoré som počúval“ všimol som si, že zásuvky sa
svojou veľkosťou prispôsobili veľkosti obsahu. Kartičky boli zoradené jedna vedľa
druhej a predsa som nenarazil na koniec ani po metri. Zavrel som
tú zásuvku a zahanbene, ani nie tak kvôli kvalite hudby, ako kvôli množstvu
času, ktorý som tým stratil. Keď som prišiel k zásuvke: „Zmyselné myšlienky“
zamrazilo ma. Pootvoril som ho iba kúsoček - vôbec som netúžil zisťovať jeho veľkosť
- vytiahol som si jednu kartičku. Až som sa otriasol, ako podrobne to tam bolo.
Zrazu mi prišlo zle, keď som si uvedomil, že aj také chvíle sú zaznamenané. Rozzúril
som sa. Myseľ mi ovládala jediná myšlienka - toto nikto, nikdy nesmie vidieť!!!! Do tejto miestnosti nikto, nikdy nesmie vstúpiť!!!
Musím ju zničiť. Zúrivo som zásuvku vytiahol. Teraz už na jej veľkosti nezáležalo.
Musím ju vysypať a jej obsah spáliť. Ale keď som ju však otočil dnom hore
a trieskal ním o zem, nepodarilo sa mi vysypať ani jednu kartičku.
Bol som zúfalý, Vybral som jednu a pokúsil som sa ju roztrhať, ale bola
ako z ocele. Porazený a úplne bezmocný som zásuvku vrátil spať. Čelom
som sa oprel o stenu a ľútostivo som si povzdychol.
A potom som ju uvidel. Zásuvku
s názvom: „Ľudia, ktorým som hlásal evanjelium“. Jeho držadlo bolo svetlejšie,
novšie, skoro nepoužité. Potiahol som ho a do ruky mi vypadol malinký,
len asi 20 centimetrov veľký šuflíček. Počet kartičiek,
sa dal spočítať na prstoch jednej ruky. V tej chvíli mi vyhŕkli slzy.
Rozplakal som sa. Vzlykal som a celý som sa triasol. Padol som na kolená
a vyplakával som svoju hanbu, premáhajúc hnev za to všetko. Rady zásuviek
mi krúžili pred slzami zaliatymi očami. Nikto, nikdy sa nesmie dozvedieť o tejto
miestnosti. Musím ju zamknúť a dobre schovať kľuč.
Keď plač trochu ustal, uvidel som
JEHO. Nie prosím nie, len nie ON! Nie teraz! Nie tu! Ktokoľvek iný len nie JEŽIŠ!
Bezmocne som sa díval, ako vyťahuje zásuvky a číta si kartičky. A pozerať
sa na jeho reakciu bolo neznesiteľné. Keď som sa prinútil naňho pozrieť,
videl som mu v tvári zármutok ešte väčší, ako ten môj. Ako keby inštinktívne
išiel k tým najhorším zásuvkám. Prečo si ich musí všetky čítať?! Nakoniec
sa otočil a cez celú miestnosť sa na mňa pozrel. V očiach
sa mu zračila ľútosť. Zvesil som hlavu, zaboril tvár do dlani a rozplakal
sa. Prišiel ku mne a položil mi ruku cez ramená. Mohol toho toľko
povedať! Ale nepovedal ani slovo. Len so mnou plakal....
Potom vstal a išiel späť ku zásuvkám.
Začal systematicky vyťahovať kartičky a cez moje meno písať svoje. NIE!
Vykríkol som a bežal k Nemu. Nezmohol som sa na nič iné, len opakovať:
Nie! NIE! a ťahať mu kartičku z ruky. Jeho meno tam nepatrilo. Ale
bolo tam napísané sýtou, živou červenou farbou. Ježišovo meno zakrylo to moje.
Bolo napísané Jeho krvou. Jemne si vzal kartičku späť. Smutne sa usmial a podpisoval
sa ďalej. Myslím, že nikdy nepochopím, ako to zvládol tak rýchlo, ale pripadalo
mi, že v nasledujúcej chvíli zavieral poslednú zásuvku a vracal sa ku mne.
Dal mi ruku na rameno a povedal:
JE DOKONANÉ!
Vstal som a On ma vyviedol z miestnosti
von. Dvere nemali žiadny zámok. Ešte budú napísané ďalšie kartičky....
Ježiš Ťa miluje, dal za teba život, nikto iný ťa nemiluje tak ako On, premýšľaj nad tým.
