„PO BOHU ŽÍZNI MOJA DUŠA“ (Ž 42,3)
ŽÍZNIM!
Keď som bol ešte malý, veľmi som túžil stať sa profesionálnym hráčom golfu. Stále som trénoval – odpaľoval som golfové loptičky na okraji golfového ihriska pod horúcim slnkom, kým ma neboleli ruky, trénoval som to, kým ma nebolel chrbát; a potom som šiel k pieskovým jamkám, kde bolo dvakrát tak horúco. Bol som taký zanietený, že som často zabudol piť alebo jesť. Najedol a napil som sa až doma o niekoľko hodín neskôr.
To všetko sa zmenilo pred tridsiatimi ôsmimi rokmi, keď som na modlitbovom stretnutí zažil obrátenie k Pánovi. Ale keď si spomínam na svoje stredoškolské roky, pamätám sa, aký som bol rozhorúčený a smädný a koľko studenej vody som vypil, keď som konečne prišiel domov.
Som si istý, že všetci máme podobné príbehy o pocitoch vyprahnutosti a smädu. V týchto článkoch sa pozrieme na duchovný smäd. Chceme spoznať, ako Ježiš žízni po nás – a chce, aby sme žíznili po ňom.
Smädný po Bohu
Ježiš povedal, že nám chce dať „živú vodu“, aby nám uhasil smäd. Chce nám dať „živý chlieb“, aby nás posilnil na ceste života (Jn 4,10; Mk 8,3). Prečo to chce pre nás urobiť? Lebo chce nevestu, ktorú môže nazvať svojou. Chce ľud, ktorý ho bude nasledovať všade, kam pôjde. Chce, aby sme my všetci boli jeho priateľmi – ľuďmi, ktorí zaňho položia svoj život. A to nám chce dať „všetko duchovné nebeské požehnanie“ (Ef 1,3).
Čo musíme urobiť, aby sme sa stali touto milujúcou a vernou nevestou? Predovšetkým musíme k nemu prísť! Boh povedal prorokovi Jeremiášovi tajomstvo, ako sa to môže stať: „Budete ma hľadať a nájdete ma, ak ma budete hľadať celým svojím srdcom“ (Jer 29,13-14). Dúfam, že tieto články vám pomôžu pochopiť, že Ježiš žízni po nás a chce, aby sme žíznili po ňom.
SOM sMäDNÝ
Je to úžasné, ale pravdivé – Ježiš
túži po každom z nás
Všetci vieme, čo znamená byť smädný. Keď pracujete niekde vonku počas horúceho letného dňa alebo dlho bežíte, môže to vyvolať veľký smäd. Naše ústa sú vyschnuté, sme rozhorúčení a potíme sa. Zdá sa, že celé telo volá po nápoji – po hocičom, čo nás ochladí a uhasí nám smäd.
Vieme tiež, čo znamená byť hladný. Poznáme pocit hladu. Vieme, čo znamená cítiť sa prázdny. A poznáme spokojnosť, ktorú pocítime, keď sa konečne môžeme najesť.
V týchto článkoch sa chceme pozrieť na duchovný hlad a duchovný smäd. Chceme preskúmať Ježišovo prisľúbenie: „Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mt 5,6). Chceme si klásť otázku, čo znamená byť hladný a smädný po Pánovi a jeho spravodlivosti – a ako nám tento hlad a smäd môže pomôcť nájsť Ježiša.
Spasiteľ, ktorý
žízni
Skôr, než sa pozrieme na náš hlad a smäd po Pánovi, bude užitočné, keď sa pozrieme na to, že sám Ježiš lačnie a žízni po nás. Písmo hovorí, že milujeme Boha, pretože Boh nás miloval ako prvý (1Jn 4,19). Hovorí, že Boh poslal svojho jediného Syna na tento svet, pretože nás miloval (Jn 3,16). Ježiš prišiel, pretože po nás túžil. Zomrel na kríži, pretože nás chcel priviesť k sebe. Keď teraz Ježiš kraľuje v dokonalom nebi a vôbec nič nepotrebuje, chce, aby sme boli pri ňom. Aká úžasná láska! Aký úžasný Boh!
Keď Ježiš visel na kríži, zvolal: „Žíznim!“ (Jn 19,28). Toto slovo má samozrejme doslovný význam. Ježiš bol smädný. Strácal všetky tekutiny vo svojom tele a upadal do šoku. Ako človek, ktorý sa nám podobal vo všetkom okrem hriechu, veľmi túžil po nápoji. Žalmista zobrazuje, ako sa asi musel cítiť: „Rozlievam sa sťa voda a uvoľňujú sa vo mne všetky kĺby. Srdce mi mäkne ako vosk a topí sa mi v útrobách. Podnebie mi vysychá ako črepiny a jazyk sa mi lepí k hrtanu. Do prachu smrti ma odvádzaš“ (Ž 22,15-16).
Ján nepochybne hovoril o Ježišovom smäde aj preto, lebo chcel ukázať všetkým svojim čitateľom, že Ježiš bol naozaj človekom. Písal svoje evanjelium v čase, keď niektorí ľudia začali učiť, že Ježiš bol len duch, ktorý vyzeral ako človek, ale nezakúsil plnosť našej ľudskej prirodzenosti – vrátane utrpenia. Ján teda zdôraznil, že v Ježišovi sa „Slovo stalo telom“ a v tele mohol byť hladný, unavený a smädný.
Túžba po Otcovi
Jánovo evanjelium však nemá len jednu rovinu, čo platí pre celé Písmo. A tieto slová o smäde nie sú výnimkou. Práve sme videli, že Ježiš bol smädný na telesnej rovine, ale je tu aj duchovný prvok. Ježiš žíznil po osviežení - po podpore, láske a povzbudení - svojho nebeského Otca. Keď Ján rozpráva, že Ježiš povedal: „Žíznim,“ svätý Marek hovorí, že Ježiš zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34). Obidve evanjeliá v istom zmysle hovoria o hĺbke Ježišovho vnútorného utrpenia, keď čoraz viac telesne trpel. Tieto slová neznamenajú, že Ježiš bol naozaj odlúčený od svojho Otca. Vždy boli jedno (Jn 17,22). Ale keďže Ježiš prežíval takú veľkú fyzickú bolesť, keďže niesol bremeno všetkých našich hriechov a keďže znášal obrovský útok diabla, cítil sa opustený a volal k svojmu Otcovi.
Ježiš sa len pred niekoľkými hodinami modlil a prosil svojho Otca, aby od neho „odňal tento kalich“ (Lk 22,42). Keďže teraz plní svoje poslanie – s intenzívnym utrpením a v neúprosnom pokušení -, cítil plnú silu tohto kalicha. Je smädný po Otcovi, ktorého pozná ako zdroj útechy, povzbudenia a lásky.
Ježišov pocit opustenosti môžeme porovnať s obdobím, keď my sami prežívame intenzívnu bolesť až do takej miery, že si kladieme otázku, či nás niekto miluje alebo či niekomu na nás záleží. Keď sa Ježiš pýtal svojho Otca: „Prečo si ma opustil?“, svojimi slovami vyznával, že bojuje, a potvrdil, že hoci má pocit, že ho Otec opustil, on ho neopustí. Bude ho s dôverou prosiť.
Ježišov smäd po nás
Ježišovo zvolanie „Žíznim“ na ďalšej rovine poukazuje na nás. Hovorí, že Ježiš nesmierne žízni po dôvernom vzťahu s každým z nás. Blahoslavená Matka Terézia z Kalkaty urobil z týchto slov základný kameň pre svoje Misionárky lásky. Nabádala svoje sestry, aby pravidelne rozjímali o Ježišovom smäde. Povedala: „Smäd je jediný spôsob, ako môžeme opísať Ježišovu lásku voči nám.“ Matka Terézia rozprávala v prvej osobe ako Ježiš:
„Žíznim po vás. Áno, je to jediný spôsob, ako môžem opísať svoju lásku voči vám. Žíznim po vás. Žíznim, aby som vás miloval a aby ste ma milovali – takí ste mi vzácni. Žíznim po vás. Príďte ku mne a ja vám naplním srdce a uzdravím rany. Urobím vás novým stvorením. Dám vám pokoj aj vo vašich skúškach. Žíznim po vás. Nikdy nesmiete pochybovať o mojom milosrdenstve, o tom, že vás prijímam, že vám túžim odpustiť a že vás chcem požehnať a žiť vo vás... Pre mňa nie je nikto iný na svete dôležitejší než vy. Žíznim po vás. Otvorte mi srdce, príďte ku mne, dajte mi svoj život – a ja vám dokážem, aký ste dôležití pre moje srdce.“
Ďalší príklad o Ježišovom smäde pochádza zo života svätého Maximiliána Kolbeho, františkánskeho kňaza, ktorý žil v Poľsku počas II. svetovej vojny. Nacisti ho uväznili a v máji 1941 ho poslali do koncentračného tábora v Osvienčime. V júli utiekol jeden z Kolbeho spoluväzňov. Za trest vybrali desať mužov, ktorých mali popraviť. Jeden z nich prosil svojich väzniteľov, aby ho nezabíjali, lebo má malé deti a ako by žili bez otca? Vojaci ostali neoblomní. Vtedy sa Kolbe dobrovoľne prihlásil na jeho miesto. Tých desať mužov odviedli do podzemného bunkra, kde ich vyhladovali na smrť. Po dvoch týždňoch žili len štyria a len Kolbe bol pri vedomí. 14. augusta 1941 zabili tých štyroch mužov smrtiacou injekciou. Otec Kolbe zaujal miesto iného muža. Dobrovoľne prijal smrť, aby iný človek mohol byť slobodný.
Toto Ježiš urobil pre nás – ale s oveľa ďalekosiahlejšími dôsledkami. Keď zomrel na kríži za naše hriechy, nezaujal miesto len jedného muža. Zomrel za nás všetkých. Tak veľmi žíznil po nás a po našej spáse. A keďže dobrovoľne zaujal naše miesto, dal nám príležitosť, aby sme boli úplne novým stvorením v Kristovi. Keď zomrel, splnil svoje poslanie, aby dal piť smädným a hladných nasýtil dobrotami (Ž 107,9).
Sýtiť sa
nebeských chlebom a duchovnou vodou
V evanjeliách je veľa príbehov o tom, že Ježiš žízni po nás – túži nás naplniť svojím životom a zjednotiť nás so sebou. Je tam príbeh o tom, ako Ježiš nasýtil päťtisíc ľudí. Tento príbeh hovorí, že Ježiš chcel nasýtiť svojich nasledovníkov. Obával sa, že bez jedla by poomdlievali na ceste domov (Mk 8,1-8). Podobne sa teraz obáva, aby sme neodpadli bez chleba života v Eucharistii, keď čakáme na jeho príchod.
Keď sa Ježiš stretol so Samaritánkou pri Jakubovej studni, oslovil ju a povedal jej, že jej chce dať živú vodu, ktorá dokáže naveky uhasiť jej duchovný smäd (Jn 4,1-42). Tento príbeh hovorí, že Ježiš nás oslovuje aj vtedy, keď ako tá žena nechápeme, prečo nás chce očistiť od hriechov. A oslovuje nás aj vtedy, keď ako tá žena nerozumieme, ako nám jeho živá voda môže uhasiť smäd. Prečo to všetko robí? Pretože žízni po nás!
Tieto a mnohé iné príbehy dokazujú, že Ježiš chce požehnať tých, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti. Dokazujú, že jeho hlad a smäd po našej láske je väčší než náš hlad a smäd po ňom. Nie je to utešujúce a povzbudivé?
PANE, TÚŽIM PO TEBE
Toto je modlitba, na ktorú Ježiš
vždy odpovie
Každých dve a pol sekundy zomierajú ľudia od hladu – asi tridsaťtisíc ľudí denne. A to aj napriek tomu, že existujú mnohé organizácie, ktoré bojujú proti hladu. Ježiš si vybral obraz hladu a núdze, aby nám povedal dôležitú pravdu: „Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mt 5,6). Ježiš chce, aby sme vedeli, že ľudia, ktorí sú lační po Bohu, budú požehnaní. Chce, aby sme vedeli, že ľudia, ktorí pre tento hlad hľadajú Pána, nájdu ho – a keď ho nájdu, budú naplnení.
Väčšina z nás má problém pochopiť, ako vyzerá skutočný hlad. Keď hovoríme, že sme hladní, obyčajne to znamená, že sme niekoľko hodín nejedli, a nie, že sme v zúfalej situácii, ktorú prežívajú mnohí iní ľudia. Predstavte si napríklad hrozný hladomor, ktorý bol v Ríme v roku 436 pred Kristom. Situácia bola taká zúfalá, že ľudia začali skákať do rieky Tiber, lebo si mysleli, že utopenie bude lepšie než vyhladovanie na smrť.
Takíto zúfalí ľudia vidia len jedno – jedlo. A toto je Ježišovo posolstvo pre nás. Chce, aby sme po ňom lačneli a žíznili. Chce, aby sme sa naňho pozerali. Chce, aby sme po ňom túžili.
Čo je spravodlivosť?
Čo je teda spravodlivosť, po ktorej by sme mali lačnieť a žízniť? Podľa Písma spravodlivosť znamená, že sme v správnom alebo primeranom vzťahu s Bohom. Znamená to, že v našom vzťahu k Bohu nie sú prekážky – nijaký hriech alebo nespravodlivosť, ktorá by nás od neho oddeľovala. Ježiš je v tomto zmysle naším príkladom spravodlivosti. Bol vždy dokonale zjednotený so svojím Otcom. Nedovolil, aby ho od neho niečo oddeľovalo. Vždy hľadal jeho vôľu a vždy ju plnil.
Ježiš takto dokázal žiť, lebo bol bezhriešny, svätý a čistý. My takí nie sme. Sme hriešnici a nemôžeme stáť pred Bohom s istotou, že sme čistí. Ale práve preto Ježiš prišiel medzi nás a zomrel za nás. Skrze Ježiša sme sa stali spravodlivými. Náš hriech bol zmytý a sám Ježiš sa stal našou spravodlivosťou, našou svätosťou a naším vykúpením (1Kor 1,30).
Keďže sme vykúpení, môžeme prijať túto spravodlivosť, skrze vieru v Ježiša (Rim 3,21-22). Môžeme žiť svätým životom v správnom vzťahu k Bohu, lebo sa spoliehame na Ježišovu lásku a milosť. A ešte potešujúcejšie je, že Ježiš chce, aby sme takto žili. Vie, že je to možné pre nás všetkých. Preto hovorí, že tí, čo lačnejú a žíznia po spravodlivosti, budú nasýtení.
Ježiš použil tento obraz hladu a smädu
po spravodlivosti, aby nám povedal, že chce, aby sme ho neustále hľadali.
Chce, aby sme ho každý deň hľadali a tešili sa z požehnaní, ktoré
dostávame, keď ho nájdeme a keď nás nasýti. Preto nám Ježiš povedal:
„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto
všetko dostanete navyše“ (Mt 6,33). Týmito slovami chcel povedať, že
v živote by sme mali predovšetkým lačnieť predovšetkým po Bohu.
Príklady
duchovného hladu
Ježiš nie je jediný, kto lačnie po Bohu. Mojžiš je pravdepodobne jednou z najlepších ilustrácií tohto hladu. Mojžiš počas cesty Izraelitov do Zasľúbenej zeme povedal Jahvemu: „Ak som teraz našiel milosť v tvojich očiach... On odpovedal: „Ja mám ísť osobne (s tebou), aby si ty mal pokoj?!“ (Ex 33,13-14). Ale Mojžiš ešte túžil po niečom inom a vytrvalo prosil: „Ukáž mi svoju slávu!“ Boh odpovedal: „Nemôžeš vidieť moju tvár, lebo človek ma nemôže vidieť a ostať navyše!“ (Ex 33,18.20).
Hoci tieto slová naháňali strach, Mojžiša to nezastavilo. Zakúsil Božiu lásku a jeho prítomnosť. Vedel, čo znamená zakúsiť Božiu milosť, a túžil ešte po niečom inom. Čo teda Boh urobil? Dovolil Mojžišovi, aby uvidel záblesk jeho slávy; a tento jeden okamih stačil, aby Mojžiš padol na zem a klaňal sa mu (Ex 34,5-8).
Ďalším príkladom je kráľ Dávid. Bol neohrozeným bojovníkom a milovaným vodcom národa, ale tiež hriešnikom. Previnil sa cudzoložstvom a vraždou. Ale aj v týchto najtemnejších chvíľach, keď si plne uvedomoval svoj hriech, naďalej túžil po Bohu, ktorého prikázania porušil. „Neodvrhuj ma spred svojej tváre,“ prosil, „a neodnímaj mi svojho ducha svätého“ (Ž 51,13). Vedel, že zhrešil, a v pokání sa chcel opäť zjednotiť s Bohom, ktorého miloval.
Mohli by sme povedať, že Dávidova modlitba pokánia bola modlitba človeka, ktorý sa bojí o svoj život – že vo svojom každodennom živote nemal taký intenzívny vzťah k Bohu. Ale to by bolo nesprávne. Mnohé žalmy zobrazujú Dávida ako človeka podľa Božieho srdca, človeka, ktorý lačnie a žízni po Pánovi. Tu je príklad:
„Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá pustá zem bez vody, tak ťa túžim uzrieť vo svätyni a vidieť tvoju moc a slávu. Veď tvoja milosť je lepšia než život; moje pery budú ťa oslavovať. Celý život ťa chcem velebiť a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe.
Sťa na bohatej hostine sa nasýti moja duša a moje ústa ťa budú chváliť jasavými perami“ (Ž 63,2-6).
Napokon sa pozrime na svätého Pavla. Podľa všetkého lačnel po Bohu ešte pred svojím obrátením. Kedysi povedal svojim spolubratom Židom: „Pri Gamalielových nohách som sa naučil prísne žiť podľa zákona otcov a horlil som za Boha, ako aj vy všetci dnes“ (Sk 22,3). Keď sa potom stretol s Ježišom a prijal ho za Mesiáša, neprestal ešte viac hľadať Boha. Veriacim vo Filipách povedal: „Preňho som všetko stratil... aby som získal Krista“ (Flp 3,8-9).
Pavol je zároveň príkladom toho, že keď nás Ježiš nasýti, vyberieme sa do sveta a hovoríme iným o tom, že Boh chce nasýtiť aj ich hlad. Pavol napríklad povedal Korinťanom: „Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2Kor 5,14). A Kolosanom napísal: „Chcem, aby ste vedeli, akú starosť mám o vás... i o mnohých, čo ani nevideli moju telesnú tvár, aby sa potešili ich srdcia a aby tesne spojení v láske dosiahli všetko bohatstvo... Božieho tajomstva“ (Kol 2,1-2).
Pán ich nasýtil
Mojžiš, Dávid a Pavol mali veľmi blízky vzťah k Pánovi. Ale hoci tento vzťah bol blízky, chceli ešte viac – viac blízkosti, viac zjednotenia a viac milosti. Neboli spokojní s tým, čo mali; ešte viac po Bohu lačneli. Prečo? Lebo sa chceli zmocniť toho, kto sa zmocnil ich srdca (Flp 3,12).
Mojžiš povedal Bohu: „Ak nepôjdeš s nami osobne, ani nás nevyvádzaj odtiaľto! A po čom poznám, že som našiel milosť v tvojich očiach, ja a tvoj ľud, ak nie po tom, že pôjdeš s nami?“ (Ex 33,15-16). Boh chce, aby sme v Cirkvi mali rovnaký postoj: „Pane, ak nie si s nami, čím sme, čo máme? Čo môžeme ponúknuť ľuďom tohto sveta? Čo nás bude odlišovať, podľa čoho spoznajú, že patríme tebe?“
Prorok Jeremiáš nám odhalil tajomstvo hľadania Božej prítomnosti. Povedal: „Budete ma hľadať a nájdete ma, ak ma budete hľadať celým svojím srdcom“ (Jer 29,13). Takto nájdeme Pána a náš najhlbší hlad a smäd sa nasýti a naplní svojou prítomnosťou.
Ježiš veľmi túži nasýtiť nás hlad a uhasiť náš smäd, aby sme šli po stopách Mojžiša, Dávid a Pavla. Žiada len to, aby sme ho hľadali a prosili ho, aby nás naplnil svojou spravodlivosťou. Keď nás naplní a požehná, budeme žiariť, aby celý svet uvidel Božiu slávu. Chcete to? Nie je to úžasný spôsob života?
NAZÝVAM VÁS
PRIATEĽMI
Ježiš má pre nás veľké plány
Boh vždy chcel mať ľud, ktorý by nazýval svojím. Chcel mať priateľov, ktorí by mali podiel na jeho živote a jeho poslaní. Vždy chcel priateľov, ktorí by s ním boli zjednotení do takej miery, žeby konali a mysleli ako on. Toto bolo osobito charakteristikou svätcov. Boli Božími priateľmi, lebo celým svojím srdcom chceli žiť pre Boha, byť ako on a chceli sa mu páčiť.
Verným Božím služobníkom bol Abrahám. Bol verný až do konca. Dôveroval Bohu a poslúchal ho až do takej miery, že bol ochotný obetovať svojho syna Izáka. Ale Písmo hovorí, že Abrahám nebol len Božím služobníkom. Bol aj Božím priateľom (Jak 2,23; Iz 41,8).
Ďalším veľkým Pánovým služobníkom bol Mojžiš. Konal zázraky. Viedol Izraelitov z Egypta a viedol ich cez púšť. Mojžiš sa Bohu páčil a Boh ho opakovane nazýval „svojím služobníkom“. Ale medzi Mojžišom a Bohom bolo viac než vzťah služobníka a pána. Boh sa s ním rozprával „z tváre do tváre, ako sa človek rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33,11).
Keď si Ježiš vybral svojich apoštolov, žil s nimi, jedol s nimi, vyučoval ich a modlil sa s nimi. Keď ich vyslal, s veľkou radosťou sledoval, že konajú veľké činy v jeho mene. Neváhal ich ani napomenúť alebo pokarhať, keď to bolo nevyhnutné. Strávil s nimi tri roky, formoval ich podľa evanjelia. Tri roky sa učili, čo znamená slúžiť jemu a jeho Otcovi. Ježiš im potom pri Poslednej večeri povedal niečo, čo všetkých prekvapilo: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi!“ (Jn 15,15).
Priateľstvo
a manželstvo
Keď Písmo hovorí o vzťahu medzi Ježišom a jeho Cirkvou, používa slová blízkosti, dôvernosti a lásky. Skutky apoštolov napríklad opisujú Cirkev ako niečo, čo Ježiš získal „svojou vlastnou krvou“ (Sk 20,28). Pavol hovorí Efezanom, že „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu“ (Ef 5,25). A Kniha Zjavenia veľmi živými farbami nazýva Cirkev „nevestou, manželkou Baránka“ (Zjv 21,9).
Ježiš chce byť naším priateľom a chce, aby sme boli jeho priateľmi – nielen obyčajnými priateľmi, ale najlepšími priateľmi. Na začiatku svojej služby si vybral ľudí, ktorých bude vyučovať, formovať a nazývať svojimi: Petra a Ondreja, Jakuba a Jána. Postupom času na tento zoznam priateľov pridal ďalších ľudí – Máriu Magdalénu, Martu, Zacheja, Lazára a Jaira. Ježiš dokonca aj v posledný deň svojho života, keď visel na kríži, prijal do tejto rozrastajúcej sa skupiny nového priateľa, kajúceho zločinca.
Pre Ježiša priateľstvo nebolo neurčitým alebo povrchným slovom, ktoré používal pre každého, s kým sa stretol. Kľúčom k priateľstvu bola spolupatričnosť. Nikdy týmto výrazom neopísal farizejov alebo zákonníkov, ktorí boli proti nemu, lebo vedel, že jeho vízia a zmýšľanie sú v rozpore s ich víziou. Aj poslušnosť bola kľúčovým prvkom priateľstva: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem“ (Jn 15,14). Zašiel až tak ďaleko, že povedal, že „tí, ktorí počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho,“ si zaslúžia nazývať sa jeho matkou a bratmi a sestrami (Lk 8,21). Podľa Ježiša priatelia si navzájom slúžia v láske – až do takej miery, že jeden za druhého položia život (Jn 15,13-14).
Priateľstvo
a formácia
Podľa Ježiša priateľstvo je proces, ktorý sa začína výberom. Ježiš si nás z lásky, milosrdenstva a súcitu vybral ešte skôr, než sme si ho vybrali my (Jn 15,16). Ale keď si ho vyberieme, začína nás učiť, aby naše priateľstvo mohlo rásť. Hovorí nám, kým je Otec. Hovorí nám, čo znamená byť jeho učeníkom. Hovorí nám, ako chce, aby sme sa správali jeden k druhému. Keď vyučovanie začína rásť a dozrievať v každom učeníkovi, Ježiš skúša svojich nasledovníkov. Pri tejto skúške mu ide o to, aby sme vyrástli na priateľov, ktorí sú ochotní prijať ho, na priateľov, ktorí neutečú, keď prídu ťažké chvíle, na priateľov, ktorí majú čisté úmysly, hoci niekedy hrešia.
Priateľstvo znamená, že sme zjednotení s Ježišom – zjednotení v cieľoch, v skúsenostiach, v učení, v krste, v Duchu Svätom a v nebeskej sláve. Svätý Lukáš začína Skutky apoštolov slovami: „Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď bol vzatý do neba“ (Sk 1,1-2). To znamená, že Lukáš písal o všetkom, čo Ježiš urobil po nanebovstúpení. Je to ten istý Ježiš a to isté učenie. Jediný skutočný dôvod toho spočíva v tom, že Ježiš svoje dielo koná skrze nás – skrze svoje telo, Cirkev.
„Ale Kristus ako Syn je nad jeho domom; a jeho domom sme my, ak si zachováme pevnú dôveru a slávnu nádej“ (Hebr 3,6). „Dom“, o ktorom tento úryvok hovorí, je Cirkev. To sme my všetci. A neviery a ľahostajnosti sa zbavíme len tak, že budeme naďalej lačnieť a žízniť po priateľstve s Ježišom. Naše priateľstvo s Ježišom je katalyzátorom, ktorý nás bude pobádať konať skutky, ktoré on sám konal, keď bol na zemi.
Pravý
a osvedčený priateľ
Ježiš sa spýtal Petra krátko po zmŕtvychvstaní: „Miluješ ma?“ Potom opäť položil tú istú otázku: „Miluješ ma?“ Po tretíkrát sa spýtal: „Miluješ ma?“ Peter vždy odpovedal: „Áno, milujem ťa, Pane.“ Peter a Ježiš boli najlepšími priateľmi. Peter napriek svojim chybám sa vždy usiloval robiť to, o čo ho Ježiš požiadal. Vždy mal hlad po Pánovi. Peter sa počas troch rokov, ktoré strávil s Ježišom, učil, vyskúšal a preosieval. Takto sa stal pravým priateľom Pána. Ježiš sa však rozhodol vyskúšať Petrovu lásku – a to trikrát! Prečo? Niektorí hovoria, že to bolo preto, aby Peter odčinil trojnásobné zapretie Ježiša v predvečer Veľkej noci. Niektorí hovoria, že takto Ježiš opäť potvrdil Petra ako hlavu Cirkvi, keď Peter zutekal. Ale možno sú tu aj iné dôvody.
Ježiš možno trikrát skúšal Petra, aby ho priviedol k väčšej pokore a ukázal mu, že Ježišove cesty sú vždy lepšie než jeho cesty. Viete si predstaviť, ako Ježiš hovorí Petrovi: „Poznám život lepšie než ty. Poznám ľudské srdce lepšie než ty. Keď hovorím, že ma trikrát zaprieš, uver tomu.“ Peter pri poslednej večeri povedal, že je pripravený zomrieť pre Ježiša (Lk 22,33). Ale už o pár hodín v skúške neobstál. Keď Peter zaprel Ježiša a opustil ho, poškvrnil svoje najvyššie postavenie medzi apoštolmi. Sám mal pocit viny a hanby. Ježiš mal pravdu, a Peter to nevidel. Ale Ježiš teraz prináša Petrovi zmierenie, pokoj a obnovenú radosť.
Ak lačnieme a žíznime po Ježišovi, povie nám to isté, čo povedal Petrovi – že jeho cesty sú nadradené našim cestám. A bude nám to hovoriť stále znova, nielen raz. Práve tak, ako to hovoril Petrovi pri každej príležitosti. Využije každú príležitosť, aby nás presvedčil, že on vie všetko najlepšie. Niektoré tieto lekcie môžu zraniť našu pýchu. Ale iná cesta k svätosti neexistuje. Ako napísal žalmista: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú“ (Ž 127,1).
Ľud, ktorý Boh
môže nazvať svojím ľudom
Bratia a sestry, môžeme byť Ježišovými priateľmi. Môžeme byť ľudom, ktorý nazýva svojím ľudom. Áno, znamená to, že sa musíme učiť, prechádzať skúškami, namáhať sa a zušľachťovať, premieňať sa a pretvárať. Ale podobne, ako pri akomkoľvek blízkom priateľstve, odmena nesmierne prevyšuje ťažkosti.
Ježiš chce byť s nami, pretože nás veľmi miluje. Chce povedať svätým a anjelom v nebi, že nás formoval pre seba (Iz 43,21). Chce tiež, aby sme hovorili všetkým šiestim miliardám ľudí na tejto zemi, že sme jeho Cirkvou, jeho najlepšími priateľmi.
Ježiš vždy stojí pri dverách nášho srdca. Vždy nás prosí, aby sme otvorili dvere a vpustili ho dnu (Zjv 3,20). Chce nás požehnať a naplniť všetkým duchovným nebeským požehnaním vrátane pokoja, dôvery a sily, ktorú potrebujeme, aby sme ohlasovali jeho lásku tomuto svetu (Ef 1,3). Jednoducho žiada, aby sme k nemu prišli. Spoločne sa modlime:
„Pane, hľadám tvoju tvár. Moje srdce žízni po tebe ako v suchej a vyschnutej krajine bez vody. Ježišu, videl som ťa vo svätyni na tvojom oltári; videl som tvoju silu a lásku v mojej rodine a srdci. Viem, že tvoja láska je lepšia než život, preto chcem, aby ťa moje pery oslavovali. Príď, Pane, a ukáž mi ešte viac. Ježišu, chcem byť tvojím priateľom.“
(SMN november 2008)
