DRUHÁ ETAPA
KRESŤANSKÉ
SPOLOČENSTVO
Rád by som túto etapu uviedol „ponožkovým príbehom“. Istý čas som sa stretával s manželmi, ktorí vo svojom vzťahu prežívali veľmi ťažké obdobie. Samé hádky, nepochopenia, výčitky typu: „To mi robíš naschvál.“ Po niekoľkých rozhovoroch sme sa dostali k jadru veci. On vyrastal so sestrami, ktoré sa vždy o všetko postarali. Zvykol si na to. Ona zas pochádzala z rodiny, kde všetko vždy malo svoje miesto. Preto ju nesmierne rozčuľovalo, keď večer nechal špinavé ponožky v kúpeľni na dlážke. Spočiatku ich upratala, no potom ju to začalo rozčuľovať. Najprv sa teda hádali pre ponožky, potom už pre všetko. V spoločnom rozhovore sme sa postupne prepracovali k zmene postoja a k riešeniu vo viere. Jej som navrhol, aby prestala manžela podozrievať, že ponožky jej v kúpeľni necháva naschvál (ponožky sa stali symbolom všetkého, čo jej prekážalo), a ak ich tam nájde, tak ich bez slova uprace. On sa zas rozhodol, že sa bude usilovať uvedomovať si, že to manželke vadí, a ponožky vždy hodí do práčky. No pretože sme slabí a zlyhávame, navrhol som im, že ak jeden alebo druhý predsa len niečo nedodrží a začne sa hádka, nech ten, čo si prvý uvedomí, že to nie je dobré, zastaví druhého slovami z byzantskej liturgie: „Modlime sa v pokoji k Pánovi.“ Odpoveď mala znieť: „Pane, zmiluj sa.“
Opäť sme sa stretli o pol roka. „Tak ako?“ opýtal som sa. „Už sa takmer nehádame,“ znela odpoveď oboch. „Ale prvý mesiac u nás nebolo počuť nič iné, len: ‚Modlime sa v pokoji k Pánovi.‘“
Svojím rozumom môžeme obdivovať ideál spoločenstva, aký nám ukázal Ježiš, keď zjavil život trojosobného Boha. Aj naše srdce môže veľmi túžiť po takomto ideály. A naša vôľa sa dokonca môže rozhodnúť nasledovať ho a pokúšať sa uviesť ho do života. Avšak... Človek vlastnými silami a na základe vlastného rozhodnutia nedokáže robiť pokroky pri uskutočňovaní tohto svojho zámeru. Jednoducho je to ideál, ktorý presahuje ľudské možnosti a sily. Dôkaz? Krátko po Kristovej smrti sa v prvom kresťanskom spoločenstve, konkrétne medzi Pavlom a Barnabášom, stalo niečo vážne: „I vznikla taká roztržka, že sa rozišli“ (Sk 15,39).
Túto bezmocnosť v úsilí vybudovať a žiť ideálne spoločenstvo osobitne vo vzťahu manželov opisuje Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nesvornosťou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viesť až k roztržke... Podľa viery tento neporiadok... nepochádza z prirodzenosti muža a ženy ani z prirodzenej povahy ich vzťahu, ale z hriechu. Prvý hriech, zlom vo vzťahu s Bohom, má ako prvý následok zlom v prvotnom spoločenstve muža a ženy“ (1606-1607).
V dôsledku pádu prvého človeka a opakujúcich sa neúspechov v úsilí žiť životom plnej viery nás neustále gniavi egoizmus a ovládajú nás – dokonca podvedome – pudy. To spôsobuje, že sme bezmocní, že bez osobitnej pomoci Boha a bez neho nedokážeme žiť v kresťanskom spoločenstve tak, ako to Boh žiada.
Spoločenstvo znamená slobodu
Nie je možné vytvoriť kresťanské spoločenstvo ustanovením príslušných zákonov a trestov za ich porušenie. To by totiž vylučovalo Boží dar slobody bez ktorého človek vôbec nemôže dosiahnuť dobro. „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia“ (Gal 5,13). Práve tejto téme sa venoval pápež Ján Pavol II. v encyklike Veritatis splendor: „Iba sloboda podriadená pravde privádza ľudskú osobu k pravému dobru. Dobrom osoby je v pravde zotrvávať a pravdu konať... Ukrižovaný Kristus zjavuje pravý zmysel slobody, ktorý sám naplno prežíva v sebadarovaní, a k účasti na tej istej slobode povoláva aj učeníkov... Sloboda sa uskutočňuje láskou, to znamená sebadarovaním“ (84-85.87). Prežívanie kresťanského spoločenstva sa má teda opierať o slobodu, o vnútorné sebaovládanie (slovami Svätého Otca o sebadarovanie), nie vonkajšie ovládanie (nie vynútené darovanie). Ak toto sebaovládanie niekto odmieta, ideál spoločenstva sa pre neho stáva nedosiahnuteľným, lebo jeho uskutočňovanie stojí na princípe slobody.
O kresťanskom spoločenstve môžeme hovoriť len vtedy, keď každý z jeho členov zakúsil novú silu a novú realitu a keď v tomto prežívaní ustavične vzrastá, aby sme mohli tvoriť jedno, ako je Boh jedno. Nijaké ľudské úsilie, dokonca ani dobrá vôľa nemôžu vyhovieť požiadavkám, aké kladie kresťanský život v spoločenstve. Avšak svätý Ján píše: „...víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera“ (1Jn 5,4).
V Liste Efezanom čítame, že prameňom kresťanského spoločenstva je viera prejavujúca sa v láske: „Preto keď som aj ja počul o vašej viere v Pána Ježiša a o láske k všetkým svätým, neprestávam za vás vzdávať vďaky, keď si na vás spomínam vo svojich modlitbách“ (1,15-16). Svätý Ján tú istú myšlienku vyjadril takto: „A toto je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal“ (1Jn 3,23).
Bez viery
Jedine viera v Ježiša Krista, „nového človeka, ktorý volá vykúpené ľudstvo k účasti na svojom božskom živote“ (Nuovo millennio ineunte 23), je prameňom novej sily a novej reality. Iba ona umožňuje vytvorenie skutočne kresťanského spoločenstva. Lebo len vykúpený človek začlenený do Krista má prístup k spoločnému životu s trojjediným Bohom“ (tamtiež).
Nie je však vylúčené, že v spoločenstve niekto po nejakom čase zistí, že nemá takú vieru, akú si vyžaduje takýto spôsob života. Ak sa v takej situácii ocitne, môže mu to spôsobiť veľký otras. Lebo tam, kde sa nejaká skupina pokúša viesť kresťanský život bez zodpovedajúcej viery, môže sa ich úsilie zmeniť na jemne zastretú antipatiu jednotlivcov, hoci ich vonkajšie správanie sa bude navonok ešte znesiteľné.
Preto prv, než sa pridáme k nejakému kresťanskému spoločenstvu alebo sa rozhodneme v ňom zostať (alebo sa ho pokúsime vytvoriť či pretvoriť naň svoju rodinu), musíme sa riadiť radou svätého Pavla: „Seba samých skúmajte, či máte vieru; sami sa skúmajte. Alebo nepoznáte seba samých, že je vo vás Ježiš Kristus? Ibaže ste nehodní“ (2Kor 13,5).
Nová sila
Viera v Ježiša Krista nám dáva potrebnú novú silu. Len vďaka viere totiž zakúšame, že Boží Duch – Božia láska prebýva v nás: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5). Vďaka nej sa môžeme zjednotiť tak, že sa budeme podobať správne fungujúcemu ľudskému telu: „Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci ich je mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom“ (1Kor 12,12-13).
Duch Svätý nám dáva jednotu a stará sa o ňu, ak s ním spolupracujeme. Čítame o tom v povzbudení pre spoločenstvo v Efeze: „Usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4,3). A na inom mieste nám podobná výzva pripomína úlohu, ktorú zohráva sila Ducha Svätého pri vytváraní jednoty kresťanského spoločenstva: „Ak teda jestvuje nejaké potešenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, ... dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ!“ (Flp 2,1-2). Aj na nás sa vzťahujú slová svätého Pavla, ktoré napísal korintskému spoločenstvu – že tam, kde vládnu „žiarlivosť a svár“, nemôžu byť duchovní ľudia, ale – ako to označuje – „žijete len po ľudsky“ (porov. 1Kor 3,1-3). Preto si môžeme byť istí, že ľudia mysliaci len pozemsky, telesne, ktorí ešte neprijali Ducha Svätého a nezakúsili jeho pôsobenie, nemôžu vytvoriť kresťanské spoločenstvo. Len „v spoločenstve milosti s Najsvätejšou Trojicou sa akoby rozširuje vnútorný životný priestor človeka, pozdvihnutý do nadprirodzenej roviny Božieho života. Človek žije v Bohu a z Boha, žije ‚podľa Ducha‘ a ‚zmýšľa duchovne‘“ (Dominu et Vivificantem 58).
Nová realita
Viera nám dáva aj dar novej reality, lepšie povedané, vovádza nás do novej skutočnosti - do spoločenstva živého Boha. Vďaka viere vlastníme „milosť Pána Ježiša Krista a lásku Božiu i spoločenstvo Svätého Ducha“ (porov. 2Kor 13,12). Ježiš to prisľúbil tým, čo v neho uveria: „V ten deň spoznáte, že ja som vo svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás“ (Jn 14,20). To bol aj dôvod, pre ktorý Ján napísal svoj Prvý list: „Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“ (1Jn 1,3). Tak ako spoločenstvo veriacich môžeme doceniť slová svätého Pavla, určené aj nám: „Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny... v ňom [v Ježišovi Kristovi] ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2,19.22).
Hoci debaty na tému podstaty spoločenstva, angažovanosť v živých skupinách či prednášky na túto tému nám môžu pomôcť, nikdy nenahradia kresťanské spoločenstvo. Jedine viera v Ježiša Krista a sila jeho Ducha, ktorú sme zakúsili, nás urobia schopnými aj uskutočniť slová, ktorými sa obraciame na Boha, keď ho oslovujeme Otče, a na blízkych, keď im hovoríme brat, sestra. Kým sa nepresvedčíme, že „...život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20), plné prežívanie kresťanského spoločenstva bude pre nás nemožné.
Možno sa teraz pýtate, načo bol v úvode ten „ponožkový príbeh“. Nuž mal ukázať, že len ak sme spojení s Bohom („Modlime sa v pokoji k Pánovi“), dokážeme prežiť naozaj kresťanské spoločenstvo s blížnym. Nebudeme ho podozrievať a obviňovať, že nám niečo robí naschvál, ale budeme súcitiť s jeho slabosťou. Viera v Boha nám pomôže veriť aj blížnemu. Život s Bohom a v Bohu nám pomôže žiť aj s blížnym.
Stretnutie spoločenstva/rodiny
V kresťanských spoločenstvách veľa hovoríme o láske. Aj iní nám o nej hovoria. Je to užitočné, ale často to môže byť útekom od pravej lásky. Aj čítanie kníh o láske a písanie o nej môže byť len jej imitáciou. Dokonca vyznanie, že ju nepraktizujeme, môže byť iba výhovorkou..
Stretnutia spoločenstva (rodiny) sú príležitosťou na praktizovanie lásky, nie na diskusie o nej a o jej význame, nie na kázanie o láske. Najväčšia láska sa prejavuje totiž vtedy, keď prijímame iného človeka takého, aký je. Prejavom pravej lásky nie je úsilie zmeniť iných, zľutovanie sa nad nimi, využívanie iných, ale pristupovanie k človeku s úctou. Všetko ostatné okrem počúvania s úctou je len určitou formou manipulácie, pretože vtedy berieme druhého človeka ako vec, a nie ako osobu.
Jedine počúvanie naplnené úctou nám dáva schopnosť poznať iných takých, akí sú, aby sme ich mohli plnšie prijať. Boh nás najprv miloval, potom k nám hovoril a až nakoniec nás poprosil o vzájomnú lásku. Kiežby sme svojím počúvaním počas týchto stretnutí dokázali prejaviť iným svoju lásku.
Stretnutie môže prebiehať podľa pokynov PRIEBEH STRETNUTIA, ktoré sú v úvodnej časti. Možno bude dobré pripomenúť si pokyny, ako rozprávať, a ako počúvať.
OTÁZKY NA OSOBNÉ UVAŽOVANIE,
PRE ROZHOVOR
V SKUPINE (RODINE):
1. Ktorým úryvkom zo Svätého písma z tejto etapy Boh k tebe najviac prehovoril? Čo ti povedal osobne cez tento text?
2. Čo pre teba znamená skutočnosť, že Boh ťa povolal do spoločenstva so sebou? („Všetko, čo mám je tvoje.“)
3. Pociťoval si v každom spoločenstve, že si milovaný, že ti dôverujú? Môžeš povedať nejaký zážitok z tejto oblasti, pozitívny či negatívny?
4. Cítiš sa niekedy znechutený pre svoj egoizmus, hoci sa usiluješ milovať v spoločenstve, v rodine tak ako Kristus? Môžeš uviesť nejaký príklad?
5. Ako život v spoločenstve zmenšuje či zväčšuje tvoju slobodu, ku ktorej sme podľa slov svätého Pavla všetci povolaní? Prečo?
6. Kto sa v tvojom živote najviac pričinil o vzrast tvojej viery v Boha? Čo by si mohol spoločenstvu o tom povedať?
7. Pomáha ti štýl života tohto spoločenstva (rodiny) rásť vo viere? Ako?
8. Pociťoval si niekedy veľký nedostatok viery? Kto a ako ti pomohol prekonať to obdobie? Bola to rodina, kresťanské spoločenstvo?
9. Môžeš povedať nejaký konkrétny príklad, ako prežívaš lásku Boha vloženú do tvojho srdca skrze Ducha Svätého, ktorého si dostal?
