JEDENÁSTA ETAPA
Spoločenstvo
PRED BOHOM
Spoločenstvo Boha s človekom vzniklo v dobe, keď povolal niekoľko ľudí z chaldejského Uru, aby sa stali jeho národom. Stalo sa to na základe zmluvy: „... nás, ktorých povolal nielen zo Židov, ale aj z pohanov“ (Rim 9,24).
Našou prvou odpoveďou na povolanie k zmluve je milovať Boha celou svojou bytosťou. Táto láska sa najvýraznejšie vyjadruje v kulte a modlitbe.
Modlitba je predovšetkým osobným stretnutím s Bohom ako s priateľom. Bez osobnej modlitby by modlitba spoločenstva nemala zmysel. Ježiš nám dal príklad, keď napriek vyučovaniu a službe iným odchádzal na pusté miesta a modlil sa: „No zvesť o ňom sa tým väčšmi šírila a schádzali sa veľké zástupy, aby ho počuli a dali sa uzdraviť zo svojich chorôb. On sa však utiahol na púšť a modlil sa“ (Lk 5, 15-16).
Každý z nás, ak chce byť užitočným človekom spoločenstva či rodiny, musí nasledovať Ježišov príklad a byť poslušný jeho slovu bez ohľadu na to, ako veľmi je zaneprázdnený službou: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti“ (Mt 6,6)
Každý z nás si musí nájsť vlastnú štruktúru modlitby a riadiť sa ňou. Práve vo chvíľach osobného stretnutia s Bohom v samote nájdeme silu na posilnenie viery spoločenstva pri spoločnej modlitbe.
Oslavná modlitba
Ako členovia Cirkvi si musíme uvedomovať privilégium, že sme „vyvolený rod..., aby sme zvestovali slávne skutky Boha“ (porov. 1Pt 2,9). Tým sa celkom riadilo prvé kresťanské spoločenstvo: „Chválili Boha“ (Sk 2,47). Je samozrejmé, že to robili spoločne ako Boží ľud a „množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32). Jednota srdca i duše je podmienkou dôstojnej oslavy Bohu spoločenstvom i rodinou.
Modlitba príhovoru
Máme aj privilégium účinného príhovoru v našej modlitbe, ak splníme podmienky dané Ježišom. Všimnime si jeho jednoznačné prisľúbenie: „A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,19-20). Podmienka je taká jasná ako prisľúbenie: musíme sa stretávať v jeho mene, celkom poslušní jeho slovu, čo predpokladá, že skutočne máme a praktizujeme bratskú lásku. Ak je táto podmienka splnená, naša modlitba v súlade s prisľúbením je účinná.
Vyplýva to dokonca ešte výraznejšie z Evanjelia svätého Jána 15,7-17, kde Ježiš zdôrazňuje, aby sme prebývali v ňom a boli poslušní jeho prikázaniu bratskej lásky. Tak dostaneme moc účinnej modlitby príhovoru: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to... Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás... Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem... aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene“ (Jn 15,7.12.14.16).
Znamená to, že Boh obvykle odpovedá na naše modlitby v spoločenstve, ktoré Ježiš vedie k nemu. Ak tvoja potreba vo mne prebudí povinnosť pomôcť ti, vtedy Boh urobí tak, ako prisľúbil.
Boh nie je prítomný v každej skupine – nezáleží na tom, do akej miery sú jej názory ortodoxné –, ak sa tam o láske len hovorí, no nerobí sa nič pre jej praktizovanie. Ak skutočne verím, že Boh, ktorý počúva a odpovedá na naše modlitby, nachádza sa skutočne v našich bratoch, budeme stáť pred ním v postoji, ktorí hovorí: „Všetko, čo mám, je vaše, pretože všetko, čo mám, patrí Bohu.“ Ak nás charakterizuje taký postoj, stretávame sa skutočne v mene Ježiša a naše modlitby budú účinné. Prví kresťania kládli veľký dôraz na hodnotu modlitby spoločenstva: „Prosím vás, bratia, pre nášho Pána Ježiša Krista a pre lásku Ducha, zápaste spolu so mnou v modlitbách za mňa u Boha“ (Rim 15,30). Nasledujme príklad svätého Pavla v častej modlitbe orodujúc jedni za druhých.
Liturgická modlitba
Naša modlitba môže byť úradná alebo neformálna, to znamená liturgická alebo spontánna. K hlavným úradným aktom kultu patrí svätá omša a modlitba Liturgie hodín. Ak taká modlitba vyplýva z nášho života viery, osobitne je modlitbou Ježišovou, dáva jej to väčšiu hodnotu. Také modlitby, zvlášť svätá omša, sú úkonmi Boha, ako nám to pripomína svätý Pavol: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť“ (1Kor 11,26).
Zvlášť svätá omša je výrazom kresťanského spoločenstva tých, ktorí ju slávia. „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1Kor 10,16-17).
Len jednotné spoločenstvo môže sláviť svätú omšu tak, ako to žiadal Ježiš: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5,23*24).
Ak neposlúchame toto Božie slovo, musíme sa vzdať znaku pokoja. V opačnom prípade ho odovzdávame neúprimne. Úprimné, verejné vyznanie konkrétnych hriechov proti spoločenstvu by mohlo predchádzať svätú omšu, zvlášť pri niektorých príležitostiach. Osobitne ľahko sa to dá uskutočniť v rodine!
Spontánna modlitba
Ak zostaneme výlučne pri úradnej, čiže liturgickej modlitbe, existuje nebezpečenstvo rutiny a taká modlitba stráca zmysel. Spontánna modlitba nás pred tým chráni, pretože pri nej nie sme závislí ani na knihe ani na formulkách. Taká forma modlitby nám dáva lepšiu príležitosť deliť sa o duchovné dary, ktoré sa nachádzajú vo všetkých kresťanských spoločenstvách, napr. dar proroctva, vysvetľovania, rozpoznávania duchov, dar jazykov (1Kor 14,26). Avšak ich využívanie musí byť disciplinované, ako to zdôrazňuje svätý Pavol v Prvom liste korintskému spoločenstvu (kapitoly 12-14).
Spoločenstvá, ktoré predtým nepraktizovali spontánnu modlitbu, dokiaľ nadobudnú cvik, musia používať jednoduchú formu skupinovej modlitby. To znamená, že animátor (v rodine to môže byť otec) má prečítať úryvok zo Svätého písma, potom nasleduje chvíľa mlčania na zamyslenie. Každý sa má podeliť s nejakou myšlienkou, ktorá mu prišla na myseľ pri počúvaní Božieho slova. Potom sa úryvok prečíta druhý raz a po chvíli sa každý podelí s tým, čo podľa jeho mienky povedal Boh týmto čítaním jemu osobne. Nakoniec text treba prečítať tretí raz a po určitom čase má každý sformulovať krátku modlitbu na tému prečítaného textu.
Osobitná modlitba
Sú príležitosti, keď nejaký brat alebo sestra či celé spoločenstvo Cirkvi pociťuje takým či iným spôsobom veľmi veľkú potrebu usmernenia alebo okamžitej pomoci. Taká situácia si vyžaduje osobitnú modlitbu. O prvom kresťanskom spoločenstve očakávajúcom zoslanie Ducha Svätého čítame: „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,14). A pri inej príležitosti, keď bolo potrebné osobitné usmernenie pri voľbe ľudí na zodpovedné úlohy, prví kresťania pridávajú k modlitbe pôst: „Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Duch Svätý...“ (Sk 13,2).
Obdobia stálej modlitby a rozumného pôstu vtedy, keď sú potrebné, sú skutočným prejavom nášho spoločného života a života pred Bohom.
Stretnutie spoločenstva/rodiny
Na tomto mieste nášho programu spoločenstvo (rodina) môže poďakovať Bohu, že prešlo už toľko etáp na ceste dôvery a lásky a že dosiahlo vysoký stupeň skutočne kresťanskej prítomnosti pre druhých. Je to výsledok zriedkavý a nie ľahký. Dokazuje to, že tvorenie spoločenstva viery a lásky, model spoločenstva Cirkvi je znamením a zjavením zmŕtvychvstalého Krista všetkým. Vaša oslava Boha bude mať odteraz hlbší zmysel. Vaše úspechy by mohli byť dôvodom na osobitnú svätú omšu.
Každý z vás ochotne súhlasil so zhodením masky spoločenskej konvencie, akou bol zahalený, alebo ju aspoň poodkryl a teraz rastie vo vás pocit vzájomnej zodpovednosti za seba ako kresťanov. Zakúšate požehnanie života s ľuďmi, ktorí vás chápu a milujú, a ktorí chcú, aby ste ich chápali a milovali. Tak ako vzrastáte v spoločenstve, tak zmŕtvychvstalý Kristus a prejavenie sa Ducha Svätého v jeho ovocí sa stane hlbšou skúsenosťou vo vašom spoločnom živote a kulte.
Stretnutie môže prebiehať podľa pokynov PRIEBEH STRETNUTIA, ktoré sú v úvodnej časti. Možno bude dobré pripomenúť si pokyny, ako rozprávať, a ako počúvať.
OTÁZKY NA OSOBNÉ UVAŽOVANIE,
PRE ROZHOVOR
V SKUPINE (RODINE):
1. Ktorým úryvkom zo Svätého písma z tejto etapy Boh k tebe najviac prehovoril? Čo ti povedal osobne cez tento text?
2. Apoštolát a práce, ktoré teraz v spoločenstve (v rodine) vykonávaš, nechávajú ti toľko času na osobnú modlitbu, koľko potrebuješ?
3. Myslíš si, že niektorý člen spoločenstva (rodiny) je prepracovaný a nemá dosť času na osobnú modlitbu? Spýtaj sa, ak si nie si istý.
4. Čo najviac potrebuješ v tejto chvíli? Mohol by si sa pomodliť na tento úmysel a poprosiť niekoľkých členov spoločenstva (rodiny), aby urobili to isté?
5. Podeľ sa so spoločenstvom (s rodinou) o to, aké väčšie milosti si dostal od Boha počas svojho života. Podaj o tom krátke svedectvo.
6. Modlíte sa v tomto spoločenstve dosť prosebných modlitieb na úmysel osobných a apoštolských potrieb každého? Máš nejaké návrhy v tomto ohľade?
7. Môžeš predložiť nejaké osobitné potreby spoločenstva (rodiny), ktoré by si vyžadovali dlhšiu modlitbu a pôst?
8. Myslíš si, že existuje spôsob, vďaka ktorému by sa život modlitby tohto spoločenstva mohol zlepšiť, napraviť?
9. Si spokojný s tým, akú liturgickú službu toto spoločenstvo koná a koľko času jej venuje? Dalo by sa niečo zlepšiť?
10. Ako sa cítiš, keď sa spontánne modlíte v spoločenstve (rodine)?
