Články


Pápežská rada pre novú evanjelizáciu

28. júna 2010 v rímskej bazilike postavenej nad telesnými pozostatkami veľkého apoštola, sv. Pavla, pápež Benedikt oznámil založenie nového vatikánskeho dikastéria s názvom Pápežská rada pre novú evanjelizáciu. Na rozdiel od Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorej úlohou je dohliadať na klasickú misionársku prácu Cirkvi na odľahlých miestach, kde viera ešte nebola zasadená alebo kde ešte sa ešte nezakorenila, nová pápežská rada bude mať za úlohu znovu ponúkať evanjelium územiam, ktorým kresťanstvo už bolo zvestované, ale kde mnoho ľudí prestalo praktizovať vieru.

Pápeža Benedikta a kardinálov, ktorí ho zvolili, už dlho trápi rýchla sekularizácia, odklon od kresťanstva a profanizácia západu. V krajinách alebo oblastiach, v ktorých pred 50 rokmi prekvitala viera, ako napríklad v Holandsku, Belgicku, Francúzsku, Quebecu a severovýchodných Spojených štátoch, sme v posledných desaťročiach mohli pozorovať výrazný úbytok aktívnych katolíkov, ale tiež radikálne odmietnutie viery vo verejnej sfére a kultúre. Dialo sa tak najmä prostredníctvom pokusov o nastolenie praktického ateizmu ako náboženstva krajiny a presadzovanie politiky týkajúcej sa potratov, eutanázie, manželstva a vzdelávania, ktoré sú v úplnom protiklade ku kresťanskému odkazu.

Založenie nejakého vatikánskeho dikastéria vždy to znamená inštitucionalizovanie nejakej priority. Vytvorenie tohto nového dikastéria je hmatateľným dôkazom záväzku pápeža Benedikta i celej Cirkvi, že budú reagovať na „vážnu krízu významu kresťanskej viery a príslušnosti k Cirkvi,“ ako tento stav pápež pomenoval 28. júna. Hlavnou úlohou novej rady bude podľa jeho slov  „podporovať obnovenú evanjelizáciu v krajinách, kde bolo prvé ohlasovanie viery prijaté a kde sa nachádzajú farnosti s dlhou tradíciou, ale zažívajú postupné zosvetšťovanie spoločnosti a istý druh „zatmenia významu Boha.“ V liste biskupom z marca 2009 pápež Benedikt vyjadril, že „skutočným problémom v tomto momente dejín“ je, „že ľudia Boha strácajú z obzoru a keď si zahmlievajú svetlo, ktoré od neho prichádza, strácajú orientáciu, čo má čoraz zjavnejšie ničivé následky.“

Opätovná evanjelizácia západu sa nemôže dosiahnuť nejakým vatikánskym úradom, bez ohľadu na to, koľko by mal schopných a usilovných zamestnancov. Udeje sa tak len vtedy, keď na tejto snahe budú spolupracovať ľudia z celého sveta, ktorí ešte v Krista veria. Spisy Druhého vatikánskeho koncilu zdôrazňujú, že misionárske úsilie Cirkvi nie je úlohou pre niekoľkých odborníkov z misionárskych rádov, ale zodpovednosťou všetkých ľudí v Cirkvi. Keď počas evanjelizácie viacerých afrických krajín v 20. storočí chcela Cirkev priniesť evanjelium do určitej dediny, prvým krokom nebolo poslať skupinu zahraničných misionárov, ktorí by ohlasovali pravdu viery slovami, ale najprv sa hľadala jedna alebo viac kresťanských rodín, ktoré by boli ochotné nasťahovať sa tam a ohlasovať pravdy viery každodenným životom. Podobná schéma platí aj pre západnú kultúru a spoločnosť, ktorá sa odklonila od kresťanstva. Opätovné prijatie evanjelia sa neudeje len vďaka krásnym dokumentom pripraveným novou pápežskou radou, ale prostredníctvom kresťanov, ktorí prežívajú úprimné, neustále a spásonosné stretnutie s Ježišom Kristom a ktorí do tohto spoločenstva pozývajú aj ostatných.
 
Benedikt XVI. túto myšlienku vyjadril pred desiatimi rokmi v Decembri 2000 - ešte predtým, než ho zvolili za pápeža, v jednom silnom príhovore pre katechétov, ktorí pricestovali do Ríma počas jubilejného roka. Tento dlhý príhovor o novej evanjelizácii rázne definoval, čo je a čo nie je evanjelizácia a ako by mala vyzerať jej štruktúra, metódy a obsah. Toto chápanie by malo slúžiť ako pokyny pre novú pápežskú radu, ale tiež pre všetkých veriacich, ktorí sú povolaní spolupracovať na novej evanjelizácii našej kultúry.

Evanjelizovať neznamená oznamovať oddelené pravdy, ale skôr „ukazovať [cestu ku šťastiu], vyučovať umenie života,“ ako v tejto rozprave poznamenal kardinál Ratzinger. Ježiš prišiel hlásať dobrú zvesť chudobným a „najväčšia chudoba“ je „monotónnosť absurdného života plného protikladov. Takáto chudoba je dnes veľmi rozšírená v rôznych podobách, v materiálne bohatých aj chudobných krajinách. Neschopnosť radovať sa predpokladá a spôsobuje neschopnosť milovať, vytvára žiarlivosť a závisť – slabosti, ktoré ničia život jednotlivcov i sveta. Preto potrebujeme novú evanjelizáciu: ak umenie žiť zostane veľkou neznámou, nebude fungovať nič iné.“ Ježiš prišiel práve preto, aby učil umenie života svojím príkladom, aby povedal „Poďte za mnou,“ aby sa stal cestou ku šťastiu. Nová evanjelizácia je potrebná, pretože „veľká časť ľudstva v dnešnej dobe evanjelium v evanjelizácii Cirkvi nenachádza, t.j. chýba im presvedčivá odpoveď na otázku: Ako žiť?“ Kresťanstvo už nepovažujú za spôsob života, ale často len za súbor učení, ktoré ich nespájajú s Ježišom – cestou, pravdou a životom.

Kardinál Ratzinger uviedol, že ako metódu na opätovnú evanjelizáciu zosvetštených krajín nemôžeme použiť len nové komunikačné prostriedky, ako sú televízia, internet, Facebook a Twitter, aby sme ohlasovali vieru v Krista, ale musíme ľuďom Pána predstaviť odznova. „Slová a celé umenie dorozumievania sa nedokážu zasiahnuť ľudskú osobu do takej hĺbky, do akej zasahuje evanjelium,“ povedal budúci pápež. Ohlasovať kráľovstvo Božie znamená ohlasovať, že Boh je živý a pozýva nás vstúpiť do jeho kráľovstva. Aby bola evanjelizácia efektívna, ohlasovatelia kráľovstva musia vydávať svedectvo ovocia, ktoré je výsledkom spojenia s Kristom. Znamená to najmenej dve veci. Po prvé, „slovo, ktoré ohlasujeme, musí byť vždy presiaknuté silným životom modlitby,“ ktorým je „viera v skutkoch,“ keď hľadáme spojenie so živým Bohom. Po druhé, zvestovanie sa musí spájať s Kristovým utrpením z lásky k druhým tak, že sa spojíme s jeho umučením. Pápež odkazuje na evanjeliové podobenstvo o rozsievačovi a vysvetľuje, že nám Ježiš ukazuje, ako „nemôžeme dávať život iným bez toho, aby sme sa vzdali svojho vlastného.“ Život sa stáva dôveryhodným vtedy, keď sme ochotní trpieť pre Boha a pre iných.

Kardinál Ratzinger konkretizoval vzhľadom na obsah odkazu, ktorý zvestujeme slovom aj svedectvom, štyri hlavné časti: obrátenie sa, Božie kráľovstvo, Ježiša Krista a večný život. Obrátiť sa neznamená „žiť ako žijú ostatní,“ ale snažiť sa žiť ako Kristus, žiť pre Božiu lásku a lásku k ostatným. Žiť v kráľovstve znamená, že „Boh existuje, Boh je živý, Boh je prítomný a koná vo svete, v našom i mojom živote.“ Kázať o Kristovi neznamená len povedať, že ho máme napodobňovať, ale máme s ním skôr „splynúť, dosiahnuť s ním jednotu.“ Preto sviatosti nikdy nemôžeme odstaviť „na vedľajšiu koľaj,“ ale musíme ich ponúkať a prežívať ako „uskutočnenie nášho vzťahu s Bohom.“ A napokon, ohlasovať večný život znamená, že Boh „vstupuje do dejín, aby nastolil spravodlivosť,“ a že na našich skutkoch aj na skutkoch iných záleží; majú večné dôsledky. „Náš pozemský život“ sa stane „veľkým a jeho hodnota bude nesmierna,“ len vtedy, „ak jeho meradlom bude večnosť.“

Stručne povedané, evanjelizácia nie je rozprávaním o „množstve vecí,“ ale jednoducho „hovorením o Bohu a človeku,“ a spájaním ich dohromady. To je úlohou Cirkvi. Je to naša úloha, ktorú, ak to bude Božia vôľa, nová pápežská rada v Cirkvi spustí.

Preklad Mária Fileková


Synoda o novej evanjelizácii v 2012

"Znovu urobiť evanjelium stredobodom života dnešného človeka“ – k tomu nás pozýva Svätý Otec prostredníctvom synody o novej evanjelizácii. Tieto slová povedal predseda novovzniknutého pápežského dikastéria pre podporu novej evanjelizácie, arcibiskup Rino Fisichella, na margo synody, ohlásenej na Misijnú nedeľu 24.10.2010 Benediktom XVI. na rok 2012. Svätý Otec počas svätej omše pri príležitosti ukončenia Synody pre Blízky východ zdôraznil „urgentnú potrebu“ novej evanjelizácie predovšetkým v tradične kresťanských krajinách.

Na otázku, s akými pocitmi prijal túto správu Mons. Fisichella, v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas povedal:

„S dvojakým pocitom. Predovšetkým s veľkým prekvapením nad dôležitosťou, ktorú Svätý Otec pripisuje tejto téme, ktorá sa čoraz viac stáva významnou črtou jeho pontifikátu. Teda údiv spojený s hlbokou radosťou z uvedomenia si toho, že Svätý Otec okrem toho, že pred niekoľkými týždňami zriadil novú Pápežskú radu pre novú evanjelizáciu, hneď myslí aj na to, aby nadchol biskupov celého sveta pre synodu v roku 2012. Je to neodvratné a spolu s tým ide aj veľká zodpovednosť. My, ako pápežská rada, sme sa narodili teraz a rok 2012 je za rohom. Je nepopierateľné, že najväčšiu ťarchu bude niesť Sekretariát synody, avšak skutočnosťou zostáva, že vzhľadom na vlastnú povahu obsahu, ktorý sa bude na synode prejednávať, bude táto pápežská rada do prác priamo zapojená.“

K dispozícii sú dva roky skutočne intenzívnej práce na príprave tejto veľkej cirkevnej udalosti. Existuje už niečo, nejaká vízia, predstava, úvahy o téme, zvolenej pápežom pre túto synodu? Odpovedá Mons. Fisichella:

„Líniu už naznačil Svätý Otec vo svojom apoštolskom liste «Ubicumque et Semper». Myslím, že tam sú niektoré kľúčové body, ktoré mi prichádzajú na myseľ, a na prvom mieste, povedal by som, že treba obnoviť všetko, čo je v Cirkvi obsiahnuté, aby bola schopná odovzdať evanjelium Ježiša Krista modernému človeku. Často sa tiež hovorí o púšti, v ktorej žije súčasný moderný človek: prečo? Pretože sa vzdialil od Boha, nenašiel, čo chcel, a preto sa čoraz viac uzavrel do seba a nebol schopný uspokojiť svoje túžby. Človek potrebuje Boha. Pápež znovu privádza do popredia túto dimenziu, ktorá je stredobodom života.“

Predseda Pápežskej rady pre podporu novej evanjelizácie spomenul aj ďalšiu výzvu, ktorú Benedikt XVI. predniesol už niekoľkokrát: „V sekularizovanej spoločnosti uviesť na správnu mieru vzťah medzi vierou a rozumom“. Ak človek hľadá pravdu, pokračoval Mons. Rino Fisichella, nemôže zo svojho života vylúčiť prítomnosť Boha. Sekularizácia je veľkou témou a nemá vplyv iba na Cirkev, sekularizácia je jav, ovplyvňujúci na prvom mieste kultúru, a preto sa dotkne všetkých dimenzií, v ktorých človek žije.

V závere rozhovoru Mons. Rino Fisichella poznamenal, že medzi delegátmi synody budú predovšetkým laici, ale chýbať nebudú ani zasvätené osoby.

„Ako učí Druhý vatikánsky koncil, laici sa dostanú na miesta, kde len oni môžu prísť, a preto je nevyhnutné, aby táto ich schopnosť transformovať sociálne, kultúrne, politické štruktúry, bola v ich plnej zodpovednosti. Avšak mali by sme byť schopní nájsť spoločného menovateľa, prekonať roztrieštený stav v súčasnej kultúre.“

Po zdôraznení výzvy k jednote a ekumenizmu Mons. Fisichella dodal: „Jediným stredobodom našej viery je viera v Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych“.

©2013. ALL RIGHTS RESERVED.