„Keď sa
modlíš...“
Múdre
slová duchovného učiteľa
Čo môže prinútiť človeka vymeniť svetské radosti
a túžby za život čností a sebazapierania? Pre Charla Foucaulda, fancúzskeho kňaza a misionára, to bolo poznanie, že ho
miluje Boh, o ktorého existencii pochyboval.
Toto poznanie zapálilo jeho srdce láskou. Charles sa veľmi intenzívne modlil a strávil štyri
roky v Nazarete, klaňal sa pred Eucharistiou a rozjímal
o udalostiach Ježišovho života. Odtiaľ odišiel do saharskej púšte,
aby tam rozjímal a žil s arabskými kočovníkmi v Tamamrassete. Tam robil to, k čomu bol povolaný, až
do roku 1916, keď ho zavraždili.
Nasledovné meditácie o Písme sú z modlitbového
denníka, ktorý si Charles Foucauld
písal v Nazarete. Mali mu pomáhať v modlitbách a nikdy ani
nepomyslel na ich zverejnenie. Niektoré písal tak, akoby sa s ním
priamo rozprával sám Ježiš, a iné zaznamenávajú jeho vlastné túžby
a postrehy. Keď si prečítate tieto úvahy, pochopíte, prečo Ján
Pavol II nazval Charla učiteľom modlitby:
„Vyzýva všetkých veriacich, aby z rozjímania o Kristovi čerpali ...
novú silu, ktorá obnoví ich duchovný život a pomôže im hlásať evanjelium
všetkým ľuďom.“
Modliť sa znamená
milovať
Najlepšia modlitba je taká, v ktorej je najviac lásky. Čím viac lásky sa dostáva našej duši, čím nežnejšie a láskyplnejšie sa duša správa v Božej prítomnosti, tým dokonalejšia je jej láska. Modlitba v najširšom zmysle slova môže byť buď tichým rozjímaním sprevádzaným slovami – slovami adorácie, lásky, či odovzdania seba samých, odovzdania všetkého, čo je v nás Bohu. Môžu to byť slová vďakyvzdania za Božiu dobrotu alebo za jeho náklonnosť k nám či k iným stvoreniam. Slová ľútosti za naše hriechy alebo za hriechy iných. Slová prosieb.
„Deti moje, v modlitbe robte to, čo od vás žiadam – milujte, milujte, milujte. Okrem chvíľ, ktoré máte každý deň venovať modlitbe, mali by ste po zvyšok dňa pozdvihnúť ku mne svoju dušu tak často, ako môžete. Podľa práce, ktorú robíte, môžete na mňa myslieť neprestajne (to je možné pri niektorých manuálnych prácach); alebo môžete pozdvihnúť ku mne svoj zrak len občas. Nech je to však tak často, ako sa len dá.“
„Myslite na mňa tak často, ako len môžete a ako vám to dovoľuje vaša práca, a dvíhajte ku mne svoj duchovný zrak tak často a láskyplne, ako je to len možné. Vtedy sa ku mne budete modliť tak neprestajne, ako je to v rámci ľudských možností.“
„Modlitba znamená predovšetkým myslieť na mňa s láskou – čím väčšmi ma niekto miluje, tým viac sa modlí. Modlitba je pozornosť duše, ktorá sa ku mne láskyplne upína. Čím láskyplnejšia je táto pozornosť, tým lepšia je modlitba.“
Ako sa modliť
„Keď sa ty ideš modliť, vojdi
do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu
Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ (Mt 6,6).
Okrem modlitby pred Najsvätejšou sviatosťou a bežnej modlitby, keď je Pán prítomný uprostred modliacich sa, mali by sme sa každodenne modliť v súkromí a skrytosti. Pri tejto modlitbe nás nevidí nik okrem nášho nebeského Otca. Sme s ním sami a nik iný nevie, že sa k nemu modlíme. Je to modlitba dôverná, v príjemnej skrytosti, v ktorej môžeme slobodne otvoriť svoje srdce, ďaleko od všetkých zvedavých očí a na kolenách pred naším Otcom.
„Otče môj, ak je to možné, nech
ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mt 26,39).
Náš Pán nás učí modliť sa. Najprv máme Boha prosiť o to, čo chceme. Urobme to jednoducho ako dieťa, ktoré o niečo prosí svojho otca. Potom máme dodať: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“
Takto sa musíme modliť. V našich modlitbách nesmie byť nič neúprimné. Musia byť úplne jednoduché. Prosme o to, po čom túži naše srdce, a nemárnime čas rozmýšľaním, či nebude lepšie prosiť o niečo iné. Musíme sa modliť úprimne a jednoducho; prosiť o to, čo chceme, a dodať: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“
Ako sa modlil
Ježiš
„Vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám“ (Mt 14,23).
Náš Pán sa modlil sám a v noci. Taký bol jeho zvyk. Evanjelium nám často hovorí: „A v noci sa išiel sám modliť.“
Podľa jeho príkladu by sme sa aj my mali modliť večer a sami, vychutnávať si takú modlitbu a cvičiť sa v nej. Je nám príjemné byť osamote s tým, koho milujeme, uprostred ticha, keď celý svet spí a zem je ponorená do tmy. O koľko príjemnejšie je vtedy ísť a stráviť tieto hodiny s Bohom. Sú to hodiny, keď všetko stíchne, zaspí a ponorí sa do tmy a ja ožijem pri nohách môjho Boha a vylejem mu svoje srdce, ktoré prekypuje láskou k nemu. Poviem mu, že ho milujem, a on mi povie, že ho nikdy nebudem milovať tak, ako on miluje mňa, nech je moja láska akákoľvek veľká. Požehnané sú noci, keď mi môj Boh dovolil zotrvať s ním v dôvernom rozhovore. Môj Pán a môj Boh, daj, nech si naplno dokážem uvedomiť cenu takýchto chvíľ! Daj, aby som bol „radosťou v Pánovi“ (Ž 37,4).
„Sadnite si tu, kým odídem tamto a pomodlím sa“ (Mt 26,36).
Čo robil náš Pán posledné hodiny pred zajatím a začiatkom svojho umučenia? Vzdialil sa od svojich učeníkov, aby sa modlil. Urobme tak aj my, keď máme podstúpiť ťažkú skúšku, keď na nás číha nebezpečenstvo alebo nás čaká nepríjemné utrpenie – posledné chvíle, poslednú hodinu pred tým by sme mali stráviť osamote v modlitbe. Keď sa v našom živote deje niečo vážne, máme urobiť práve toto. Máme sa na to pripraviť, hľadať silu, osvietenie a milosť zvládnuť dôležitú situáciu a využiť poslednú hodinu, poslednú chvíľu pred ňou na osobnú modlitbu.
„A on sa v smrteľnej úzkosti ešte vrúcnejšie modlil“
(Lk 22,43).
Ó, Bože, prosím ťa, daj, nech nasledujem tvoj príklad. Čím väčšmi trpíme a sme pokúšaní, tým viac sa máme modliť. V modlitbe je naša jediná pomoc, sila a útecha. Modlime sa, aby bolesť a moc pokušenia neovplyvnili našu modlitbu. Diabol využíva celú svoju moc, aby ju v takých chvíľach narušil. No nesmieme podľahnúť pokušeniu ani prirodzenej slabosti, ktoré by rady videli dušu ponorenú v bolesti a nevšímavú k všetkému ostatnému. Musíme hľadať nášho Spasiteľa, ktorý je tu, blízko nás, a musíme sa s ním rozprávať. Je pred nami, s láskou sa na nás díva, počúva nás a hovorí nám, že je tu pre nás a miluje nás... Uprime naň svoj zrak, neprestajne sa s ním rozprávajme ako ľudia, ktorí sa milujú tak, ako náš Pán miluje svojho Otca. Čím väčšie sú naše muky, tým väčšmi potrebujeme, aby sme sa vrhli do náručia Milovaného, túlili sa k nemu v neprestajnej modlitbe.
„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46).
Toto bola posledná modlitba nášho Majstra, nášho Milovaného. Nech je aj našou. A nielen v hodine smrti, ale aj v každej chvíli. „Otče, odovzdávam sa do tvojich rúk. Otče, oddávam a zverujem sa ti. Otče, urob so mnou, čo chceš. Čokoľvek so mnou urobíš, budem ti vďačný. Kým sa vo mne a vo všetkých tvojich stvoreniach, vo všetkých tvojich deťoch a vo všetkých, ktorí sú milí tvojmu srdcu, deje tvoja vôľa, môj Bože, nič iné si nežiadam. Odovzdávam svoju dušu do tvojich rúk. Dávam ti ju, ó Bože, z celej svojej hĺbky svojho milujúceho srdca, lebo ťa milujem, lebo moja láska mi káže, aby som sa dával. Úplne som sa vložil do tvojich rúk. Zveril som sa do tvojich rúk s nekonečnou dôverou, lebo ty si môj Otec...“
(SMN júl/2005)
