Modlitba

Pred Bozim tajomstvom

Pred Božím tajomstvom

Kristov rodokmeň

Evanjelista Matúš začína svoje svedectvo týkajúce sa Ježiša ako Božieho Syna nasledujúcimi slovami: Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho...
(Mt 1,1).
Možno, že nás zarazí, že toto je predmetom tejto našej prvej úvahy.
Keď príde na to, aby sme ohlásili už spomenutí evanjeliový úryvok počas sv. omše, neraz cítime, že máme problém.  Niektorí považujú odrecitovanie tohto textu ako jazykové cvičenie, ktoré nemá väčší význam, je to len nudným opakovaním. Niektorí ho zasa čítajú uponáhľane a tak ho robia pre veriacich nezrozumiteľným. Zasa niektorí ho skracujú a vynechávajú určité časti.
Pre Ázijcov a hlavne pre Vietnamcov má spomínanie predkov obrovskú hodnotu. Na domácom oltári (zhodne so svojou kultúrou) uchovávame s úctou a nábožnosťou rodinnú knihu rodokmeňov. Kňaz z Vietnamu, ktorý robil pápežovi duchovné cvičenia v Jubilejnom roku poznal mená 15 generácií, počínajúc od roku 1698, keď jeho rodina prijala dar krstu. Prostredníctvom rodokmeňa si uvedomíme, že patríme do dejín, ktoré sú väčšie než my. S väčšou pohodou potom vnímame zmysel svojich vlastných dejín.
Preto ďakujeme svätej matke Cirkvi, že dva krát v roku, v adventnom období a v čase sviatku Máriinho narodenia prikazuje našim spoločenstvám, ktoré sa rozprestierajú po celom katolíckom svete, aby zazneli mená toľkých dôležitých osobností, ktoré v súlade s Božím tajomným plánom, odohrali podstatnú úlohu v dejinách spásy a v skutočnosti izraelského ľudu.
Slová „knihy Ježišovho rodokmeňa“ v sebe obsahujú základný odkaz Starej a Novej zmluvy, jadro tajomstva spásy, ktoré nás všetkých spája – katolíkov, pravoslávnych a protestantov.
      V rámci svätého Jubilejného roku Vtelenia, počas ktorého Cirkev vyspevovala radosť svojej nádeje, ktorá je v Kristovi, ktorý je náš jediný Spasiteľ, tento úryvok Svätého písma pred nami otvára tajomstvo dejín ako tajomstvo milosrdenstva. Pripomína nám to, čo Mária ohlasuje vo svojom prorockom hymne Magnificat, ktorým sa Cirkev denne modlí vo večerných chválach: milosrdný a verný úmysel Boha sa uskutočnil v súlade s prísľubom, ktorú dal „Abrahámovi a jeho potomstvu naveky“ (Lk 1, 55). Naozaj sa Božie milosrdenstvo rozpína z pokolenia na pokolenie, „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“ (Ž 100, 5; 136).

Tajomstvo nášho povolania

„Rodokmeň Ježiša Krista“ sa delí na tri časti. V prvej sú vymenovaní patriarchovia. V druhej králi pred vyhnanstvom v Babylone. V tretej králi po vyhnanstve.
Tým čo nám pri čítaní hneď udiera do očí je tajomstvo povolania. Zaráža výber, ktorý robí Boh, ktorý je až po okraj naplnený nezištnosťou a láskou, ktoré sú nepochopiteľné pre akékoľvek kritériá rozumu, a čo viac, niekedy vyvolajú aj pohoršenie.
A tak z „Ježišovho rodokmeňa“ vyniká, že Abrahám namiesto toho, aby si vyvolil za svojho dediča prvorodeného Izmaela, Agarinho syna, vyvolil si mladšieho, Izáka – syna prisľúbenia, syna svojej ženy Sáry.
Izák chcel samozrejme dať zo svojej strany svoje požehnanie prvorodenému Ezauovi, ale v zhode s Božím tajomným plánom, aj tak požehnal Jakuba.
Jakub neodovzdal svoje rodinné dedičstvo, ktoré smerovalo historicky k Mesiášovi ani prvorodenému Rubenovi, ani svojmu najobľúbenejšiemu, najlepšiemu spomedzi bratov Jozefovi, ktorý odpustil svojim bratom a v Egypte ich zachránil od smrti hladom. Jeho voľba padla na Júdu, na syna, ktorý bol v poradí štvrtý, ktorý bol zodpovedný spolu s inými za predanie Jozefa do Egyptského otroctva.
Našu pozornosť začína priťahovať to, akých si Boh vyvolil predkov Mesiáša. Tajomstvo Božej voľby nás šokuje.
      Tajomstvo  nášho povolania objasňujú ďalšie strany sv. Písma.
Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás (Jn 15, 16). Nevyvolil si nás pre naše zásluhy, ale výlučne z dôvodu svojho milosrdenstva. „Láskou odvekou som ťa miloval“ –hovorí Pán (Jer 31, 3). Taká je naša istota. Pán si ma povolal už v lone svojej matky. (Iz 49, 1). To je príčina našej chvály: vedomie, že si nás vyvolil a povolal z lásky.
Dnešný deň je časom, aby sme Pánovi vyspievali svoju nekonečnú vďačnosť, „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ Musíme to teda urobiť z hĺbky srdca, s veľkou pokorou a vďačnosťou.  Z prachu dvíha chudobného a zo smetiska bedára, aby ich posadil vedľa kniežat svojho ľudu (Ž 113, 7-8).

Tajomstvo hriechu a milosti

Keď vezmeme do úvahy mená kráľov, ktoré sú v Kristovom rodokmeni, môžeme si všimnúť v období pred vyhnanstvom boli verní Bohu iba dvaja králi: Ezechiáš a Joziáš. Ostatní boli modlármi, nemorálnymi osobami, vrahmi.
      Rovnako aj po vyhnanstve, spomedzi mnohých vymenovaných kráľov nachádzame len dve osoby, ktoré boli vždy verné Bohu: Salatiel a Zorobábel. Ostatní boli hriešnikmi, alebo sú neznámi.
      V Dávidovi – najznámejšom spomedzi kráľov, ktorí tvoria skupinu Mesiášových predkov – sa mieša svätosť a hriech: v horkých slzách vyznáva Dávid v žalmoch hriechy cudzoložstva a vraždy, ktorých sa dopustil. Robí to hlavne v 50 Žalme, ktorý sa stal v Cirkvi modlitbou pokánia.
      Divíme sa tiež aj vtedy, keď Matúš vymenováva ženy na začiatku vo svojom evanjeliu. Sú matkami, ktoré odovzdávajú život z lona, ktoré požehnal Boh. Sú to ženy, ktoré sa nachádzajú v „neštandardnej situácii.“ Tamar je hriešnica. Rachab prostitútka. Rút je cudzinka. Meno štvrtej ženy sa vôbec nespomína. Hovorí sa tu len o tej, ktorá „bola ženou Uriáša.“ Ide tu o Betsabe.
      Napriek tomu, čím viac sa približujeme plnosti časov, sa táto rieka dejín, ktorá je preplnená hriechmi a zločinmi, postupne stáva prameňom priezračnej vody: s matkou Máriou a v Ježišovi Mesiášovi sú vykúpené všetky pokolenia.
      Nepohoršuje nás preto tento zoznam mien hriešnikov a hriešnic, akú predkladá svätý Matúš v Ježišovom rodokmeni. Tento zoznam oslavuje tajomstvo Božieho Milosrdenstva. Rovnako aj v Novom zákone čítame, že Ježiš si vyvolil Petra, ktorý ho zaprel a Pavla, ktorý ho prenasledoval. V našom svete je to tak, že keď národ píše svoju oficiálnu históriu, hovorí v nej o svojich víťazstvách, hrdinoch a o svojej veľkosti, preto je unikátne, udivujúce a hodné obdivu nájsť národ, ktorý vo svojej oficiálnej histórii nezakrýva hriechy svojich predkov.

Tajomstvo nádeje

Celý Starý zákon sa nakláňa k nádeji
      Boh prichádza, aby navrátil svoje kráľovstvo
      Boh prichádza, aby obnovil zmluvu,
      Boh prichádza, aby stvoril Nový ľud,
      aby vybudoval Nový Jeruzalem,
      aby postavil Novú svätyňu,
      Boh prichádza, aby nanovo stvoril svet.

Spolu s Vtelením nastalo Kráľovstvo, nastala už plnosť časov. No Ježiš oznamuje, že kráľovstvo sa rozvíja veľmi pomaly, v skrytosti, ako horčičné zrnko. Medzi plnosťou časov a koncom časov je Cirkev na ceste ako ľud nádeje.
Charles Péguy hovoril: „Viera, ktorá sa mi najviac páči je nádej.“ Tak teda pretože v nádeji, ktorá je vierou pôsobiacou v srdciach cez lásku, otvára nové cesty v ľudských srdciach. Nádej smeruje k uskutočňovaniu nového sveta. Prináša svetu Boží život Najsvätejšej Trojice, jej spôsob bytia a konania, tak ako to bolo ukázané v Kristovi a odovzdané v Evanjeliu.
      Toto je vlastne, drahí bratia naším veľkým povolaním. Nie kvôli našim zásluhám, ale pretože jeho milosrdenstvo trvá naveky. Rovnako aj dnes, tak ako v časoch Starého a Nového zákona, Boh pôsobí v chudobných v duchu, v pokorných a v hriešnikoch, ktorí sa celým srdcom k nemu obrátia.  
        

Text je prekladom z poľštiny. Je z knihy od F.X. Hguyen Van Thuana, kardinála, ktorý v Jubilejnom roku 2000 dával pápežovi a kúrii duchovné cvičenia. Tento text jeho príhovorov bol prepísaný a vydaný knižne.
Originál: F.X. Nguyen Van Thuan, Swiadkovie nadziei,  Rekolekcie watykanskie, Wydawnictvo M, Krakow- 2001.