Advent

Presvedčivá láska nášho Boha

Pápež František pri jednom svojom uvažovaní o zázraku Vianoc povedal: „Ježišovo narodenie nám prináša radostnú zvesť, že Boh nás nesmierne a jedinečne miluje. Nielenže nám umožňuje spoznať túto lásku, ale ju nám aj dáva, hovorí nám o nej!“ (generálna audiencia, 18. decembra 2013).

Vychádzajme z myšlienky Svätého Otca a skúsme si predstaviť tú scénu. Je tu večný Boží Syn v nebi. Obklopujú ho anjeli a je plný Božej slávy a majestátu. Má všetko a nepotrebuje absolútne nič. Vzdáva sa však svojho miesta a moci, aby kráčal medzi nami. Ten, čo vládol celému vesmíru, sa rozhodol podriadiť sa ľudskému telu – pre naše dobro.

Prečo by to robil? Prečo by si Ježiš vybral takú pokornú a nesebeckú cestu k nám? Pápež František je presvedčený, že odpoveď je jednoduchá: láska. Ježiš prišiel k nám ako človek, lebo nám chcel ukázať, ako veľmi nás miluje a sme pre neho drahocenní.

Poďme sa bližšie pozrieť na prisľúbenie, že Boh nás „nesmierne a jedinečne“ miluje. Poďme sa pozrieť na to, ako nám skúsenosť s Božou láskou môže otvoriť duchovné oči a naplniť nás radosťou a pokojom. Aby sme to urobili pozrieme sa na to, ako Boh pôsobil v živote Panny Márie a Jozefa, aby ich pripravil na prijatie Ježiša. Uvidíme, že Máriino „áno“ bolo odpoveďou na milosť a lásku, ktorú jej Boh vložil do srdca. A uvidíme, že hoci sa Jozef spočiatku zdráhal, prijal Božie pozvanie a odpovedal na výzvu stať sa ochrancom a pestúnom malého Ježiša.

Nielen premýšľať, ale hlavne prežívať

Ako povedal pápež František, Ježiš chce, aby sme spoznali jeho lásku. Chce, aby sme jeho lásku zakúsili, nielen o nej premýšľali. Chce nám roznietiť srdce, aby sme mohli povedať – zo svojej skúsenosti a nie len teoreticky –, že Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby bol s nami a zachránil nás od hriechu (Jn 3,16-17).

Toto je dar, aký nám chce dať Boh v tomto Adventnom období. Bez ohľadu na to, koľko toho viete – alebo neviete –, chce vám dať viac. Možno sa cítite ako pastieri, ktorí sa pozerajú a čakajú. Možno sa cítite ako Jozef. Ste oddaní Pánovi a jeho cestám. Alebo sa možno cítite ako mudrci na ceste, ktorí stále hľadajú. To však nie je podstatné. Boh vám chce otvoriť srdce, aby ste s ním prehĺbili vzťah lásky.

Keď sa blížia Vianoce, skúsme nasledovať Máriin príklad. Vážme si Boží úžasný dar a uvažujme o jeho veľkosti (Lk 2,19). Buďme ako Jozef otvorení na Božie povolanie pre náš život; buďme ochotní zameniť svoje plány za jeho. Predovšetkým prosme Ježiša, ktorý je „Emanuel, Boh s nami“ (Mt 1,23), aby nás naplnil svojou láskou.

emanuel, boh s nami

Prečo Ježiš prišiel a žil medzi nami?

Ľudia sa nemôžu dočkať Vianoc! Deti odpočítavajú dni. Rodičia sa tešia, ako uvidia svoje deti otvárať darčeky. Širšie rodiny s radosťou očakávajú sviatočné stretnutia. Vianoce sú pre mnohých ľudí obdobím, keď vypadnú z každodennej rutiny a oslavujú so svojimi drahými.

Samozrejme, to všetko je dobré, ale my ako veriaci máme ešte lepší dôvod tešiť sa na Vianoce: oslavujeme príchod „Emanuela... Boha s nami“, toho, „ktorý vykúpi svoj ľud z hriechov“ (Mt 1,23.21).

Áno, Ježiš je Boh s nami. Áno, prišiel, aby nás vykúpil z hriechu. Sú to dve najpodnetnejšie a najpovzbudzujúcejšie pravdy našej katolíckej viery. Hovoria nám, že Boh nás nesmierne miluje. Vravia nám, že veľmi chce pôsobiť v našom živote. V tomto adventnom čase preskúmajme tieto dve pravdy. Sústreďme sa na troch ľudí, ktorí ich najviac stelesňujú: na Ježiša, Máriu a Jozefa. Každý z nich nám ponúka jedinečný pohľad na to, ako sa náš život môže zmeniť, keď prijmeme Ježiša, toho, ktorý prišiel, aby bol s nami a spasil nás.

Ježiš, Boh s nami

Na jednej strane Boh bol a je vždy s nami. Stvoril nás z lásky; a keď niekoho milujete, neopustíte ho. Ostal s nami, hoci sme padli do hriechu, a sľúbil nám, že nás nikdy neopustí. Starý zákon je vlastne jeden dlhý príbeh o Božej vernosti svojmu ľudu. Vidíme to v príbehoch ľudí, akými boli Abrahám, Mojžiš a Dávid. Vidíme to v putovaní Izraelitov po púšti a v ich dlhých dejinách vzostupov a pádov v zasľúbenej zemi. Boh ich nikdy neopustil!

Keď bol Boh takmer dvetisíc rokov blízko svojmu ľudu, urobil niečo oveľa väčšie než to, čo urobil predtým. Nielenže „s nami“ ostával v duchovnom zmysle, ale stal sa jedným z nás a žil medzi nami ako človek podobný nám vo všetkom okrem hriechu. Tu je biblický úryvok, ktorý nádherne zdôrazňuje tento rozdiel medzi Božím pôsobením pred Ježišovým príchodom a po ňom:

„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1,1-2).

Hoci tieto slová z Listu Hebrejom kladú dôraz na to, že Boh sa chce zjaviť mocnejšie, Jánovo evanjelium zdôrazňuje Božiu láskavosť a Božiu slávu. Ján hovorí: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14).

A svätý Pavol opísal Ježišov príchod k nám ešte z inej stránky. Zdôraznil obetný charakter jeho vtelenia:

„On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,6-8).

Je to tak. Keď Ježiš prišiel medzi nás, prišiel novým spôsobom vravieť Božie slovo. Prišiel novým spôsobom ukázať Božiu lásku a prišiel sa novým spôsobom za nás obetovať.

Ježiš, Spasiteľ

Ostáva však otázka: Naozaj musel Ježiš prijať takéto mučenícke poslanie? Naozaj musel priniesť takú veľkú obetu? Starý zákon hovorí: „Zúfalé časy si vyžadujú zúfalé činy,“ inými slovami, ak je situácia veľmi zlá, urobíte niečo extrémne, aby ste ju vyriešili. Všetci sa asi zhodneme, že predstava, že neobmedzený Boh sa stal obmedzeným človekom, je veľmi dramatická. Musel teda odpovedať na niečo veľmi „zúfalé“, však? Musel prísť vyriešiť závažný problém.

Keby sme potrebovali lekárske riešenie, Boh by podnietil lekára, aby prišiel s novým liekom. Keby sme potrebovali politickú stabilitu, poslal by niekoho, kto opäť zaujme trón kráľa Dávida. Keby sme potrebovali finančnú reformu, Boh by poslal talentovaného ekonóma alebo podnikateľa, ktorý by pomohol vytvoriť pracovné miesta. Ale toto Boh neurobil. Nie, poslal svojho Syna, aby sa stal „Božím Baránkom, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29).

Toto je naša najväčšia potreba. Hriech je najväčšia prekážka pre Boží plán s jeho milovanými stvoreniami. Samozrejme, existujú aj iné prekážky, napríklad sociálna nespravodlivosť a chudoba. Všetky tieto problémy však v podstate dokážeme vyriešiť sami. Hriech je však niečo tak hlboké v nás, že to bez Božej pomoci nedokážeme zvládnuť. A práve toto sa stalo na Vianoce.

Ježišovo vtelenie je Božia odpoveď na našu najväčšiu, najhlbšiu a najnaliehavejšiu potrebu. Áno, Mária a Jozef spolupracovali s Bohom. Áno, ich ochota prijať Ježiša do svojho života bola nevyhnutná. Ale Vianoce sú väčšmi o Božích túžbach a plánoch než o hrdinských rozhodnutiach Márie a Jozefa. Sú o nebeskom Otcovi, ktorý je taký oddaný svojim stvoreniam, že poslal svojho jediného Syna, aby nás neodsúdil za hriech, ale aby nás vykúpil (Jn 3,17).

Robí to láska

Prečo by však Syn Boží zanechal nebo a prišiel na zem? Prečo by sa vzdal takej moci a slobody a podriadil sa smrteľnému telu? Neexistuje iný dôvod než láska. Stal sa Emanuelom, Bohom s nami, pretože si nás nesmierne váži. Boh nás stvoril, aby nás miloval. Nezniesol myšlienku, že by nás nemal pri sebe.

Čím viac pochopíme veľkosť Božej lásky k nám a ku každému okolo nás, tým viac si budeme vážiť všetko, čo sa stalo na Vianoce. Nielenže budeme cítiť pohodu a pokoj, ktoré sa často spájajú s Vianocami, ale vo svojom srdci zakúsime aj hlbokú radosť a vďačnosť Pánovi. Budeme mu ďakovať a chváliť ho za to, že prišiel, aby nás zachránil od hriechu. Budeme sa radovať, že nám otvoril nebo. A budeme chcieť ešte viac spoznať jeho lásku a budeme ho milovať.

Máriino chápanie Božej lásky je dôvodom, prečo uvažovala o všetkom, čo sa jej stalo (Lk 2,19.51). Alžbeta sa radovala a malý Ján poskočil v jej lone, pretože ich dojala Božia láska (1,42-44). Z tohto dôvodu sa radoval Simeon i Anna, keď uvideli malého Ježiša (2,25-26.36-38). Božia láska podnietila Jozefa, aby prijal svoje poslanie pestúna a ochrancu Ježiša i Márie (Mt 2,18-25).

Boh chce, aby sme objavili túto lásku. Chce nás priviesť bližšie k svojmu srdcu, tak ako priviedol Máriu i Jozefa. Chce nás naplniť svojím pokojom, akým naplnil Simeona a Annu. A chce nás požehnať a urobiť nás plodnými, ako to urobil pre Zachariáša a Alžbetu. Hoci Boh to chce urobiť pre nás, veľmi málo sa udeje, ak neprídeme k nemu a nepožiadame o tieto požehnania.

Nestačí veriť v Boha, ktorý je ďaleko v nebi. Nestačí veriť, že Ježiš sa narodil v maštali alebo že zomrel na kríži. Najmä počas tohto milostivého obdobia máme príležitosť osobne zakúsiť, akí sme Bohu vzácni. Je to skvelý čas, aby sme poprosili Ducha Svätého, aby nám otvoril oči, a uvidíme Ježiša ako Boha s nami. Poteší nás poznaním, že môžeme zakúsiť jeho spásu osobne a životodarne.

Ukáž nám spásu!

Ak  v tomto Adventnom období chcete hlbšie spoznať a zakúsiť túto lásku, môžete urobiť toto: každý deň čítajte a uvažujte o evanjeliových príbehoch o Ježišovom narodení (Mt 1,18-2,23; Lk 1,5-2,52). Nech vám tieto príbehy hovoria o tom, že Boh chce byť s vami. Nech vám ukážu, čo všetko urobil, aby vás spasil a priviedol do neba.

Premýšľajte o slovách, ktoré čítate. Keď si v mysli budete predstavovať rôzne scény, nech vám hovoria, že to dieťa v jasliach je naozaj Boh. Naozaj sa ponížil a prišiel na zem, aby bol s vami. Vie, kto ste. Vie o vás všetko – o vašich nádejach a snoch, obavách i trápeniach. Vie, aké máte ťažkosti. Vie, aké víťazstvá ste zažili. Vie, aká cesta leží pred vami. Vidí to všetko a je odhodlaný byť stále s vami.

Nech sa v tomto Adventnom období Ježiš, Boh s nami, stane Bohom s vami.

zachovávaj všetky tieto veci

Uvažovať o vianočnom príbehu s Máriou

Konečne! Dlhé dni čakania sa skončili. Mária drží Ježiša v náručí. Konečne vidí naplnenie toho, čo jej pred deviatimi mesiacmi sľúbil anjel. Cíti radosť, akú pociťuje každá matka. Je nadšená, lebo vie, že jej syn bude Spasiteľom Izraela.

Tak ako Mária si cenila narodenie svojho syna a našla si čas, aby uvažovala o všetkom, čo sa jej stalo, aj my v tomto adventnom čase môžeme urobiť to isté. Môžeme z tohto obdobia urobiť čas na zamyslenie – čas, keď poprosíme Boha, aby nám dal nové pohľady, čas, aby sme sa pýtali, ako môžeme budovať svoju rodinu, aby vyzerala ako Svätá rodina.

Pozrime sa na Máriu, ktorá bola Ježišovi bližšie než ktokoľvek iný. Uvidíme, čo sa môžeme naučiť.

Uvažovanie s modlitbou

„Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19).

„A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci“ (Lk 2,51).

Svätý Ignác z Loyoly, zakladateľ jezuitov, mal počas svojho pobytu v Ríme na stene vo svojej izbe obraz Svätej rodiny. Je známe, že celé hodiny naň hľadel a uvažoval o tom, aké by to bolo, keby bol so Svätou rodinou. Predstavoval si, že je v jasliach alebo v ich nazaretskom dome. Predstavoval si, že je pri Márii, keď stála pod krížom alebo počas turíčnej nedele. Potom si v mysli uchovával všetky cenné myšlienky a podnety, ktoré mu zišli na um.

Zdá sa, že Mária postupovala rovnako ako svätý Ignác. Alebo lepšie povedané, Ignác postupoval podľa Máriinho príkladu! V noci, keď sa Ježiš narodil, Mária vnímala všetky podrobnosti a usilovala sa zapamätať si ich. Samozrejme, zažila radosť, ktorú cítia všetky prvorodičky. Potešila ju aj návšteva pastierov a ich rozprávanie o spievajúcich anjeloch. A určite ju utešovala Jozefova prítomnosť i to, ako ju sprevádzal a chránil.

Mária však nepremýšľala o týchto veciach vo svojej mysli. Otvorila srdce Bohu a dala Duchu Svätému priestor, aby ju pri uvažovaní viedol. Mária oveľa dokonalejšie než ostatní praktizovala umenie premýšľania s modlitbou. Vieme si predstaviť, ako vravela: „Nebeský Otče, ukáž mi, čo tu robíš. Nechcem, aby mi uniklo niečo, čo sa práve teraz deje. Ukáž mi, ako nám tieto udalosti môžu pomôcť, aby sme sa stali svätou rodinou, akou nás chceš mať.“

Máriine pohľady by samy o sebe boli obmedzené. Ježišovo narodenie by vnímala skôr zo svojho než z Božieho pohľadu. Keďže však bola otvorená voči Bohu, lepšie pochopila jeho ciele, videla svoj život z jeho zorného uhla. Nestalo sa to hneď, ale stalo sa to. Vyžadovalo si to čas, trpezlivosť a dôveru – a Mária dostala odmenu za svoju oddanosť.

Svätý Teofil Antiochijský, biskup z druhého storočia, takto zhrnul Máriino uvažovanie:

„Panna, či už pochopila, ale ešte nemohla pochopiť, všetko uchovávala vo svojom srdci, premýšľala o tom a pozorne uvažovala... Premýšľala o Božích slovách a skutkoch, takže jej neuniklo nič, čo Boh povedal alebo urobil... To bolo jej stále pravidlo a zákon počas celého života.“

Viac než úžas

Písmo hovorí, že každý žasol nad tým, čo sa stalo v noci, keď sa Ježiš narodil. Na každého urobilo veľký dojem to, čo Boh urobil. V nasledujúcich dňoch sa pravdepodobne o tom rozprávali s každým, koho stretli. Ale Mária neostala len pri úžase. Hľadala Božie pohľady, aby tieto veci lepšie pochopila.

Je veľký rozdiel medzi úžasom nad Božími prisľúbeniami – hoci aj to je dobré – a nad  uvažovaním o nich vo svojom srdci. Kým ostatní žasli, Mária chcela prijať anjelove prisľúbenia a uložiť si ich do srdca. Chcela vedieť, čo presne je „zvesť o veľkej radosti“, ktorú ohlasovali (Lk 2,10). Chcela vedieť, prečo nebeské zástupy v tej chvíli vzdávali Bohu slávu a prečo spievajú o „pokoji pre ľudí dobrej vôle“ (2,14). Chcela spracovať oznámenie, že sa práve narodil „Spasiteľ“ (2,11). Mária chcela prijať všetkom čo sa dialo, aby mohla pochopiť Božie úmysly.

Keby ste vlastnili vzácny diamant, nenechali by ste ho na kuchynskom stole, aby si ho mohol ktokoľvek vziať. Ani by ste ho nezamkli do trezoru, kde by ste ho nemohli obdivovať a oceniť jeho krásu. Takto podobne Mária pristupovala k úžasným veciam, ktoré sa diali v jej okolí. Cenila si „diamanty“, ktoré jej Boh dával. Starostlivo ich strážila, lebo o ne nechcela prísť. Uchovávala si ich však vo svojej mysli, aby sa mohla sústrediť na Božie dielo spásy. Chcela umožniť, aby sa v jej srdci krása a tajomstvo tohto diamantu čoraz viac odhaľovali.

Uvažujte o prisľúbeniach

Môže to byť iné v našom prípade? Ak sa chceme priblížiť k Ježišovi, ak chceme nájsť radu v ťažkostiach svojho života, ak sa chceme učiť, ako sa môžeme stať rodinou, ktorá sa podobá Svätej rodine, naša najlepšia odpoveď je napodobovanie Márie.

Počas tohto Adventného obdobia s modlitbou uvažujme o prisľúbeniach, ktoré nám a našim rodinám dal Ježiš. Sľúbil, že sa postará o naše potreby (Flp 4,19). Sľúbil, že nám postačí jeho milosť (2Kor 12,9). Sľúbil, že nám dá nebeský chlieb v Eucharistii (Jn 6,35). Sľúbil, že bude s nami až do skončenia sveta (Mt 28,20). Sľúbil, že nás bude mať v dlani svojej ruky (Jn 10,29).

Ježiš chce požehnať vašu rodinu tak, ako požehnal Máriu. Chce požehnať vašu rodinu tak, ako požehnal Svätú rodinu. Mária vedela, že keď bude uvažovať o tom, čo Boh koná, jej rodina bude rásť vo svätosti a prehĺbi si vzájomnú lásku. Dajme sa ňou viesť. Nestrácajme zo zreteľa úžasné dielo, ktoré Boh pre nás vykonal na Vianoce. Dávajme si však pozor, aby sme ho nezamkli a nepremýšľali o ňom len raz v roku. Nech máme vždy na mysli zázrak Boha s nami, aby sme každý deň boli blízko pri Ježišovi.

Zdravas', milostiplná!

Keď sa anjel Gabriel po prvýkrát zjavil Márii, povedal: „Zdravas', milostiplná!“ (Lk 1,28). Áno, Mária dostala Božiu milosť, ale to neznamená, že Boh svoju milosť vyhradil len pre ňu. Boh dáva milosť aj vám! Dáva milosť aj vašej rodine. Chce, aby vaša rodina vedela, že Pán je s vami.

Každý deň počas tohto Adventného obdobia sa modlite za každého člena rodiny bez ohľadu na jeho situáciu. Proste Pána, aby na neho zoslal milosti. Proste ho, aby vám ukázal, ako máte lepšie milovať svoju rodinu. Proste ho, aby vám pomohol odpustiť to, čo treba odpustiť, aby vás povzbudil v tom, v čom potrebujete povzbudenie, a aby ste boli vďační za každé požehnanie, ktoré vám dal. Proste ho, aby vám pomohol urobiť ďalší krok k tomu, aby ste sa stali živými svätcami.

Keď ste tak urobili, choďte ďalej a proste o jeden či dva zázraky. Vianoce sú obdobím na rozdávanie darčekov. Možno Pán má osobitný dar, ktorý chce dať vašej rodine. Spomeňte si, ako Mária očakávala niečo neobyčajné, keď prosila Ježiša, aby premenil vodu na víno (Jn 2,1-10). Spomeňte si, ako Ježiš pomohol Petrovi so zázračným úlovkom rýb (Lk 5,1-11). Spomeňte si, že zašiel tak ďaleko, že vypočul Martinu modlitbu a vzkriesil jej brata Lazára z mŕtvych (Jn 11,1-44). Keď myslíte na tieto zázraky, proste o zázrak obrátenia pre tých členov rodiny, ktorí sú ďaleko od Pána. Proste, aby sa oslobodili tí, čo sú v osídle závislosti. Proste za tých, čo sú chorí, aby sa v Ježišovom mene uzdravili. Choďte a proste, proste, proste.

Poďte ku mne

Boh na nás všetkých chce zoslať dážď svojich milostí – a chce to urobiť dvojako. Po prvé, chce nám ukázať svoju lásku a plán. Po druhé, chce v našom živote i v našich rodinách vykonať zázraky. Ale v každom prípade nás žiada, aby sme prišli k nemu, ako to urobila Mária. V tomto Adventnom čase poďme a uvažujme, aby nás mohol učiť. Poďme a prosme o zázraky. Ako nám ukazuje Mária, nič nie je nemožné, keď prídeme k Pánovi!

Chlap na svojom mieste

Budovať svätú rodinu s Jozefom

Hádanka: Je to jeden z najvýznamnejších mužov v Biblii, ale nemáme zaznamenané ani jedno jeho slovo. Viete, kto to je? Ak ste odpovedali Jozef, manžel Panny Márie, máte pravdu! Samozrejme, uctievame si svätého Jozefa na jeho sviatok 19. marca. Aj veľa škôl, kostolov a nemocníc je po ňom pomenovaných. Avšak na Vianoce svoju najväčšiu pozornosť venujeme po Ježišovi Panne Márii. Niekedy aj pastieri, mudrci alebo anjel Gabriel môžu našu predstavivosť zaujať viac než Jozef.

Jozef však v evanjeliách zohral veľmi dôležitú úlohu. Môžeme sa od neho veľa naučiť. Vidíme ho ako človeka, ktorý je poslušný, pokorný a veľkodušný. Vidíme muža, ktorý je ochotný priniesť pre rodinu i pre Pána veľké obety. Vidíme ho ako človeka pokorného, ale odvážneho. Boh sa môže na neho spoľahnúť. Pozrime sa teda na tohto tichého Pánovho služobníka, aby nás v tomto Adventnom období učil.

Správny človek pre zverenú úlohu

Väčšina zamestnávateľov vie, aké je dôležité nájsť toho správneho človeka, ktorý bude zastávať vo firme kľúčovú pozíciu. Hľadajú ľudí s najlepšou kvalifikáciou, dobrou pracovnou morálkou a schopnosťou spolupracovať s ostatnými zamestnancami. Skúsme si predstaviť popis práce pre človeka, ktorý má vychovávať Božieho Syna. Akého by Boh hľadal?

Ak sa pozrieme na kritériá, ktoré Boh používal v minulosti, lepšie pochopíme, kto by sa mohol stať „pozemským otcom“ jeho Syna. Boh si v minulosti vybral ľudí ako Abrahám, Jakub, Mojžiš a Dávid. Na týchto ľudí sa pozeráme ako na veľkých hrdinov viery, ale každý z nich mal svoje nedostatky. Abrahám klamal o svojej manželke Sáre a dovolil, aby ju egyptský kráľ vzal do svojho háremu (Gn 12,10-20), Jakub bol majstrovský manipulátor (31,1-21). Mojžiš zabil človeka a potom utiekol z krajiny, aby sa vyhol trestu (Ex 2,11-15). Dávid scudzoložil a vraždil (2Sam 11,1-27).

Ak mali takéto nedostatky, prečo si ich Boh vybral? Pretože napriek svojim nedostatkom a chybám sa usilovali žiť podľa viery. Milovali Boha a usilovali sa ho poslúchať. Boha nezaujímali ich talenty a dary, ale ich otvorené, dôveryplné srdcia. Biblia nazýva Abraháma „Božím priateľom“ (Iz 41,8). Hovorí, že Boh sa rozprával s Mojžišom „z tváre do tváre, ako sa človek rozpráva s človekom“ (Ex 33,11). A hovorí, že Dávid bol „muž podľa Božieho srdca“ (1Sam 13,14).

Inými slovami, Boh vedel, akí sú to ľudia. Vedel, že napriek svojim slabostiam a nedostatkom budú s ním a budú mu verní. A práve takto Boh videl Jozefa. Vedel, že Jozef je „spravodlivý muž“ a jeho srdce bude vždy na správnom mieste (Mt 1,19). Vybral si ho na túto šľachetnú, ale náročnú úlohu.

Muž viery

Boh si vybral Jozefa, aby chránil, staral sa a viedol Svätú rodinu, pretože bol mužom viery, a nie preto, lebo bol dokonalý. Keď mu Panna Mária povedala, že je tehotná, Jozefa to veľmi zranilo, ale namiesto toho, aby ju vystavil potupe, rozhodol sa ju potajomky prepustiť. Predstavte si to! Hoci bol zranený, zmätený a nahnevaný, vedel, že by ju mal chrániť pred ohováraním a krutosťou.

Keď mu však anjel povedal, že Panna Mária počala z Ducha Svätého, Jozef zmenil názor. Vykročil vo viere a prijal novú úlohu, ktorú mal pre neho Boh. Nevedel si predstaviť, čo mu prinesie budúcnosť, ale na tom nezáležalo. Boh mu zjavil svoju vôľu a Jozef ju prijal.

Keď sa Ježiš narodil, anjel varoval Jozefa, že jeho rodina je v nebezpečenstve a musí utiecť z Izraela. Jozef sa vzdal celého svojho sveta – svojich plánov, priateľov, domova a práce a okamžite svoju rodinu presťahoval do Egypta. Nemal tam prácu; pravdepodobne tam nikoho nepoznal a ani nemal veľa peňazí. Ale Jozef poslúchol.

Môžeme povedať, že Jozefova viera rástla vďaka všetkému, čo sa stalo: Máriino nečakané a zvláštne tehotenstvo, anjelovo posolstvo, Ježišovo narodenie a návšteva mudrcov. Všetci vieme, ako ľahko môžeme stratiť zo zreteľa požehnania z minulosti, keď prídu problémy. Jozef sa možno bál, ale nedovolil, aby ho strach ovládal. Vykročil vo viere a veril, že Boh sa postará o neho i o jeho rodinu. Nikdy sa neobzeral späť a neoľutoval rozhodnutie, pretože nikdy nezabudol, kto je v pozadí všetkých týchto udalostí.

Prijať nový plán

Boh má úžasný plán pre každého z nás. Niekedy sa tento plán veľmi odlišuje od toho, čo máme na mysli. Vieme si predstaviť Jozefa, ako pred anjelovou návštevou plánoval pokojný, šťastný život v Nazarete. Ale nič z toho sa nestalo. Jozef si určite nikdy nemyslel, že bude musieť vytrhnúť svoju rodinu z koreňov a utiecť do Egypta. Nikdy si nepredstavoval, že bude musieť chrániť nevinné dieťa, ktoré mu zverili, pred krutým a mocným kráľom Herodesom!

Jozef nemal školenie o tom, ako vychovávať Božieho Syna. Koľkokrát asi o sebe pochyboval a pýtal sa či je schopný na túto úlohu. Koľkokrát sa modlil: „Bože, prosím, pomôž mi; nechcem urobiť žiadne chyby.“ Predstavte si Jozefa, keď uvidel Ježiša, ako učí starších v Chráme. Asi si pomyslel: „Ako ja môžem učiť svojho syna, keď on by mal učiť mňa?“ Jozef mal pochybnosti i obavy. Ale šiel vpred. A pozrite sa, čo všetko dokázal!

Formuje ho milosť

Boh nám kladie tie isté otázky, aké kládol Jozefovi: „Si ochotný zohrať svoju úlohu pri budovaní svojej rodiny pre dobro Cirkvi? Nemusíš byť dokonalý. Ale musíš sa naučiť, ako máš žiť.“

Boh nás požehnal darmi a talentami tak, ako požehnal Jozefa. A tak ako v Jozefovom prípade, aj od nás chce, aby sme používali tieto talenty, keď vykročíme vo viere a budeme k nemu viesť svoje rodiny. Ako hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi, rodičia sú „prví ohlasovatelia“ viery svojim deťom a rodina je „domáca cirkev, spoločenstvo milosti a modlitby“ (2225, 1666).

Jozef nemal plán alebo príručku, ako má chrániť Pannu Máriu, starať sa o Svätú rodinu alebo vychovávať Božieho Syna. Všetko, čo mal, boli jeho dobré úmysly, jeho ochota učiť sa a dôvera Božej milosti a riadeniu. To bolo všetko, čo potreboval. To isté platí pre nás.

Svätý Ignác z Loyoly napísal: „Je veľmi málo ľudí, ktorí si uvedomujú, čo by z nich Boh urobil, keby sa úplne vložili do jeho rúk a nechali sa formovať jeho milosťou.“ Jozef to urobil a chce, aby sme to urobili aj my.

Kráčať vpred

Nech je Jozef vaším vzorom. Venujte sa službe Bohu a svojej rodine. Nasledujte Jozefov príklad a vyberte si jednu alebo dve malé oblasti, na ktorých chcete pracovať, a sústreďte sa na ne. Neusilujte sa robiť všetko; urobte len jeden krok a zistíte, že Boh vám otvára stále nové a nové dvere.

Keď sa prejavia vaše slabosti alebo keď zistíte, že padáte do hriechu, spomeňte si na Abraháma, Mojžiša a Dávida. Spomeňte si, že ste len ľudia a Boh od vás neočakáva, že budete dokonalí. Očakáva od vás len to, aby ste mu boli verní a kráčali vpred. Musíte len povedať: „Otče, dávam ti dovolenie, aby si ma formoval a tvaroval. Nech ma ovláda tvoja milosť, aby som sa podobal tvojmu služobníkovi Jozefovi.“ Boh sa postará o všetko ostatné – tak ako sa postaral o každého hrdinu viery.

(SMN december 2015)