Modlitba

Priestor pre stretnutie s Bohom

Vytvoriť priestor pre stretnutie s Bohom
 
Keďže žijem v Bratislave, mám veľa možností stretnúť mladých vysokoškolákov, ktorí sa venujú rozličnému umeniu. Keď čítam nejakú báseň, vytvorenú mladých človekom, alebo si pozerám kresbu, či sochu, pozorujem na sebe rozličné dojmy. Niekedy ma dielo týchto mladých začínajúcich umelcov vedie kamsi do stíšenia, inokedy ma provokuje svojím pre mňa neprečítaľným posolstvom. Chtiac - nechtiac, vo vnútri hodnotím tieto skvosty, perly, alebo pokusy o niečo také. Veľmi vnímam umenie, dotýka sa ma. Snažím sa povzbudzovať umelcov, aby sa inšpirovali poslednými pápežmi pri prístupe k umeniu a k daru tvoriť. Veľmi túžim, aby tanec, spev, hudba, architektúra, maľby, sochy, filmy a klipy a všetko ostatné bolo oknom do neba. 
 
Narazil som na jeden článok v elektronickom vydaní správ Zenit, 30. júla 2009. Veľmi ma zaujal, a preto som ho dal preložiť a teraz vám ho ponúkam. Je to rozhovor  Carmen Elena Villa s írskou írskou pofesorkou posvätného umenia Bredou Catherine Ennisovou. Verím, až aj pre vás bude tento rozhovor inšpirujúci, tak ako bol pre mňa. Týmto chcem poďakovať aj Márii Filekovej za výborný preklad článku z angličtiny. 

„Stavba kostola či kláštora je úloha, na ktorú treba viac než len projekt a konštrukčné materiály, keďže výsledný produkt je útočisko, kde sa človek chce stretnúť s večnosťou,“ hovorí umelkyňa Breda Catherine Ennisová.
Pani Ennisová, profesorka umenia na Americkej univerzite a Európskej univerzite v Ríme a moderátorka relácie Rádia Vatikán  „Umenie na vlnách“, sa rozprávala so Zenitom o sakrálnej architektúre. Podľa jej slov je vrcholovou chvíľou počas stavania kostola alebo kaplnky práve ich vysvätenie, pretože v tom okamihu „sa menia z ľudského diela na Božie dielo.“
Táto írska umelkyňa sa nedávno zúčastnila na reštaurovaní kaplnky na Írskej ambasáde pri Svätej stolici. V tomto rozhovore sa s nami podelila o svoje názory na jej profesiu a poslanie, ktoré z nej vyplýva.

ZENIT: Pápež Ján Pavol II. sa vo svojich príhovoroch umelcom venoval niekoľkokrát. Akú dôležitosť prikladal architektúre pri liturgickom slávení?

Ennisová: Svätý otec, pápež Ján Pavol II. potvrdil, že Cirkev sa snaží priviesť umelcov späť do Cirkvi. Chcel sa stretávať s umelcami a architektmi, a tak pracovať na spoločnom cieli vzájomného obohatenia sa. Mali by sme si pripomenúť, že posledných 50 alebo 60 rokov cirkevná architektúra nemala z ikonografického a rovnako ani z liturgického hľadiska žiadne smernice alebo pravidlá. Celkové smerovanie sa prakticky stratilo.
Pavol VI. a Ján Pavol II. zohrali veľkú úlohu pri podpore novej citlivosti pre obnovenú zodpovednosť umelcov v liturgickej oblasti. Ján Pavol II. zastával názor, že umelci by mali znovu prijať na seba zodpovednosť, a že Cirkev by mala pomáhať umelcom,  ako aj architektom hľadať lepšie prostredie. Taktiež povedal, že nedostatok krásy bol jednou z vecí, ktoré ľuďom spôsobili najviac problémov. Trápilo ho, že ľudia nechodievajú na svätú omšu v nedeľu a prikázané sviatky, a ani na Veľkú noc a Vianoce a chcel nejakým spôsobom pritiahnuť mladých a motivovať ich, aby sa s rodinami vrátili späť do Cirkvi.

ZENIT: A ako pokračuje v tomto odkaze Benedikt XVI.?

Ennisová: Ján Pavol II. otvoril dvere Cirkvi a Benedikt XVI. teraz ľudom vysvetľuje, čo je vo vnútri. Učí starý odkaz vnútra kostola zo symbolickej, ako aj z teologickej stránky. Akú funkciu má kazateľnica? Prečo je oltár taký dôležitý? Čo je pallium? Zdá sa to byť jasné, no ľudia stratili vizuálny a symbolický kontakt s Cirkvou a jej úlohou v našom živote.
Vždy som si myslela a odovzdávala študentom magisterského štúdia na Európskej univerzite, že základom sakrálnej architektúry a umenia by malo byť heslo „Viac Boha, menej mňa.“
V istom zmysle vnímam Jána Pavla II. ako architekta a Benedikta XVI. ako umelca a nezabúdam na to, že Pavol VI. venoval pozemok na stavbu budovy. Výsledkom práce týchto troch svätých pápežov je, že priviedli ľudí bližšie ku „posvätnému“, aby sme o ňom uvažovali, pochopili, čo to „posvätné“ znamená, a to najmä v aspekte, ktorý sa zaoberá stavbou a výzdobou kostola. Mali by sme znovuobjaviť duchovný rozmer miesta, kde sa koná bohoslužba.

ZENIT: Ktorý z hlavných kostolov v Ríme podľa vás najlepšie tlmočí tento duchovný význam?

Ennisová: Mimo modernej a súčasnej architektúry by som vybrala Baziliku svätej Sabiny na vrchu Aventine. Je to kostol prvých kresťanov, ktorí prestavovali oveľa menej, než iné kostoly z toho obdobia. Zostal najviac zachovaný a najviac sa približuje ideálnemu miestu na bohoslužby, vďaka konštrukcii a aj atmosfére duchovnosti, ktorá ho zahaľuje.
Ďalším takým je Kostol Ježiša (Il Gesů), v ktorom sa nachádza hrobka svätého Ignáca z Loyoly. Neskoro popoludní, keď sa tam dostáva menej svetla, sa nám môže naskytnúť  fascinujúci pohľad. Pravdou je, že keď bol postavený, používali sa sviečky, a preto nemôžeme hodnotiť svetlo s dnešným osvetlením. Predtým sa tam určite vytvorila hlboká a tajomná atmosféra.
Keď sa hlavné svetlo v tomto kostole zhasne, človek vníma, ako sú steny priam napustené modlitbou. Je tam prítomná úplná svätosť. Vyzerá to, ako keby vás kostol priťahoval. Predtým, než zvýšite hlas, dvakrát si to premyslíte. Než príde šero, zachváti vás jasný pás svetla. Súmrak je v tomto kostole ohromujúci.

ZENIT: A ako vnímate zmysel posvätnosti v iných kostoloch po svete?

Ennisová: Na um mi prišiel Notre Dame v Paríži, pretože keď v tomto chráme, ktorý má úžasný spevácky zbor, počujete hudbu, máte pocit, akoby to spievali holé múry.
V súčasnom umení holé múry vysielajú chlad a prázdnotu. Atmosféra stĺpov v gotických kostoloch na druhej strane dáva pocit, že sa nachádzame akoby v impozantnom lese. Duchovnom Božom lese.
Opátstvo Casamari (vo Veroli, blízko Ríma) je ďalší fascinujúci kostol. Keď vojdete, cítite sa pohnutí, pretože všetky steny sú holé, no keď dnu prenikne svetlo z okien a alabastra, zdá sa, že je to nebeské svetlo, ktoré vás unáša z tohto sveta. Veľký štetec namočený vo farbe, ktorú Boh používa vo vašej duši.

ZENIT: Aký by mal byť architekt, ktorý navrhuje kostoly?

Ennisová: Konštrukčný talent spočíva v schopnosti pozorne si všímať okolie budúceho kostola a pochopiť, čo ľudia v danej oblasti robia. Nemôžete prísť ako veľká voda a urobiť prvú vec, čo vám napadne. Musíte preskúmať terén, množstvo potrieb oblasti a farnosti. Je to niečo podobné ako to, čo robili umelci, ktorí maľovali Krista a Mojžiša v Sixtínskej kaplnke.
Všetci umelci, pod vedením Perugina a pápežových teológov pracovali spolu v súlade, aj keď ich štýly boli úplne odlišné. Ich cieľom bolo podať vizuálny odkaz Svätého písma. Takto dokončili prácu, ktorá sa sústreďovala na úlohu interpretovať tento odkaz, sväté dejiny rozpovedané cez obrazy. Nie sú to dejiny umelcov samotných. Mne to pripadá ako majstrovské dielo harmónie a pokory pred Bohom. Tento súlad a pokora sú základom pre architektov a umelcov dneška.

ZENIT: Ktoré moderné kostoly sa vás dotkli špeciálnym spôsobom?

Ennisová: Jedným z takých je kostol architekta Le Corbusiera - Notre Dame du Haut v Ronchampe vo Francúzsku a ďalším je katedrála Svätej Márie v Tokyu, ktorú navrhol Kenzo Tange. Ten prvý je spojením duchovných vĺn, farebných tónov a jemných svetiel a druhý je obkolesujúca záclona elegancie a dokonalosti, ktorá vás dovedie k tomu podstatnému v duchovnej skúsenosti.

ZENIT: Ako môže architekt 21. storočia spojiť modernu so spiritualitou?

Ennisová: Tak, že bude venovať pozornosť dvom prvkom: materiálnej časti, a v okamihu práce, duchovnej príprave, čiže snažiť sa priviesť ľudí k Pánovi. Mal by podstúpiť vnútornú prípravu, lebo zvyšok príde sám. Nejde ani tak o to, mať hlbokú tvorivú inšpiráciu. Ak to má, je to dar od Boha. A tí, ktorým sa tejto milosti dostalo, bude patriť úloha, ktorá je väčšia  alebo to bude povolanie slúžiť. Mali by pomáhať druhým.

ZENIT: Vytvorili ste oltár a ambonu pre kaplnku Írskej ambasády pri Svätej stolici v Ríme.

Ennisová: Áno a bol to neuveriteľný zážitok. Írsky minister zahraničných vecí mi zveril navrhnutie oltára a ambony pre túto malú kaplnku na konci rekonštrukcie samotnej ambasády.
Bolo to po prvýkrát, kedy som dostala „sakrálnu“ prácu. Na začiatku som sa veľmi bála. Vložila som sa do Božích rúk a začala som sa modliť o pravé „vnuknutie“ vytvoriť dielo, ktoré by bolo hodné slúžiť ako oltár. V návrhu som skombinovala ranokresťanské, keltské  a moderné prvky. Oltár je z dubového masívu zo Slovinska. Za jeho vytvorenie bol zodpovedný taliansky stolár, Luigi Branchetti. Použili sme aj  niektoré renesančné techniky. Z prednej strany oltára som namaľovala tri farebné panely a do stredu bielo-žltý kríž na tyrkysovom pozadí. Bočné časti som natrela červenou, modrou a zlatou – pravým zlatom. Na bokoch sa nachádzajú drevené reliéfy s náčrtom keltsko-gréckeho kríža.
Oltár vysvätil kardinál Sean Brady a na tejto udalosti sa zúčastnila aj prezidentka Írska, Mary McAleeseová. Pri tejto skúsenosti som si uvedomila dôležitosť modlitby, ktorá je nevyhnutná pre prácu v duchovnej oblasti a tiež obrovskej energie, ktorú si tento typ práce vyžaduje.