Tanec na
múke
Úvahy matky nad hodnotou rodinných
príbehov
Jill A. Boughtonová
Moja priateľka, matka ôsmych detí, zvyčajne nakupovala potraviny vo veľkých množstvách, aby ušetrila, keď deti boli ešte malé. Jedného dňa kúpila dvadsaťpäť kíl múky. Keď prišla domov, položila vrecia s múkou na zem, ale čo sa nestalo: vrecia sa roztrhli a múka sa rozsypala. Neviem, čo by som urobila na jej mieste. Možno by som si sadla a plakala, prosila o pomoc alebo by som všetkých odohnala preč a usilovala by som sa ten neporiadok poupratovať. Ale ona zareagovala celkom ináč. Zvolala celú rodinu. „Deti, vyzujte si papuče a ponožky. Poďte, zatancujeme si na múke!“
Deti mojej priateľky už vyrástli, ale som si istá, že tento príbeh si často pripomínajú a rozprávajú v kruhu vlastných rodín. Pre ich synov a dcéry to musí byť nádherný pohľad do vnútra ich starej mamy, ktorej humor a láska boli príkladom, ako v živote zvládať neočakávané situácie.
Čas letných prázdnin, čas príbehov
Teraz máme leto a rodiny majú výnimočnú príležitosť prerozprávať a odhaliť bohatstvo vlastných rodinných príbehov. Máme omnoho viac voľného času, ktorý môžeme stráviť s deťmi – obed alebo desiata pri vode, cestovanie na dovolenku, návšteva príbuzných, zbieranie čučoriedok alebo iba „márnenie“ času na verande.
Ako rodičia sme ochrancami vzácneho pokladu, o ktorý sa môžeme deliť práve v takýchto chvíľach. Tí z vás, ktorí sú nadanými rozprávačmi, si ľahko nájdu čas aj príležitosť aj bez veľkého úsilia. Iní sa zas musia pripraviť vopred. Pre tých je možno dobré zamyslieť sa nad niekoľkými otázkami.
Ktoré rodinné príbehy nás formovali, keď sme vyrastali? S ktorými zvykmi, ľuďmi, príležitosťami a ponaučeniami by sme chceli oboznámiť svoje deti? Akým spôsobom by sme mali vyrozprávať tieto príbehy, aby v deťoch rezonovali a upevnili v nich ten správny hodnotový rebríček?
Keď budeme rozprávať rodinné príbehy, budeme v tej najlepšej spoločnosti. Veď aj Ježiš bol vynikajúcim rozprávačom, ktorý používal obrazy z bežného života, aby hovoril o duchovných pravdách: „Božie kráľovstvo je ako... Rozsievač vyšiel rozsievať semeno...“ (Mt 13,24-50; Lk 8,5). Na otázky Ježiš často odpovedal príbehom. „Kto je môj blížny?“ – otázka, ktorá dala podnet k príbehu: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha...“ (Lk 10,29.30). A namiesto toho, aby farizeja Šimona pokarhal, že odsudzuje ženu, ktorá Ježišovi natrela nohy drahým olejom, vyrozprával Majster príbeh a skrze neho spochybnil farizejov pohľad na situáciu (Lk 7,36-47) – to je veľmi efektívny spôsob vyučovania a prívetivého napomenutia.
Aj my si príbehy oveľa jednoduchšie zapamätáme a lepšie nás motivujú ako moralizujúce príkazy alebo teologické prednášky. Pretože nie sú nudné či suchopárne, obsahujú múdrosť a pomáhajú deťom uvedomiť si, že Boh koná v živote obyčajných ľudí – dokonca aj v rodine, v ktorej žijú.
Čo je dôležité?
Niektoré príbehy nás jednoducho pošteklia a rozveselia. Napríklad moja teta bola taká šporovlivá, že raz prinútila vodiča autobusu, aby sa pohol, lebo pod kolesom autobusu bol jej päťdesiathaliernik. Náš učiteľ matematiky bol taký dôverčivý (možno aj zahĺbený do svojej vedy?), že bez problémov ospravedlnil žiaka, ktorý tvrdil, že zjedol mlynček na mäso, a preto nemá domácu úlohu.
Niektoré príbehy zdôrazňujú isté charakterové vlastnosti členov rodiny. Môj manžel je známy tým, že v akomkoľvek počasí chodieva do práce na bicykli, a niektoré deti kedysi s ním išli do detského letného tábora na bicykloch päť kilometrov. Dokonca raz dokázal priviezť našu celú šesťčlennú rodinu na piknik na tandemovom bicykli.
Iné príbehy dosvedčujú, ako nás Boh viedol a kto ako rodina sme. Niekedy si spomíname na všetkých ľudí, ktorí žili v našom dome a ako sa k nám dostali – išlo najmenej o ôsmych slobodných ľudí, štyri rodiny a deti z detských domovov z troch rôznych podporných skupín. Všetci sa u nás ocitli z rôznych dôvodov: študent, ktorý si hľadal ubytovanie, slobodná mamička, čo utekala pred partnerom, ktorý ju zneužíval, príbuzný, ktorý vstupoval do novej životnej etapy, umierajúca žena, ktorá už nezvládala chodiť po schodoch. Každý z nich neuveriteľným spôsobom rozšíril a obohatil našu rodinu.
Niektoré príbehy posilňujú prepojenie medzi jednotlivými generáciami. Pre moje deti bolo zábavné, keď zistili, že ich dôstojná stará mama ešte na strednej škole viedla dievčence do tanca okolo postaveného mája. Keď naše deti začali mať vážne známosti, obyčajne sme im rozprávali vlastný príbeh, ako sme spolu chodili, a spomínali sme aj príbehy vlastných rodičov. Namiesto toho, aby sme im plánovali svadby, delili sme sa s nimi o vlastné skúsenosti z príprav a priebehu svadobnej hostiny.
Čnosti a pochopenie
Iné príbehy vykresľujú čnosti, ktoré by sme chceli vypestovať v našich deťoch. Manžel bol natoľko šikovný a dôveryhodný, že už deväťročný začal pracovať v rodinnej reštaurácii a rôznych obchodíkoch, hoci istý zákazník odmietol, aby mu taký malý chalan sám pripravil hamburger. Svokra, ktorá pracovala pre profesora astronómie v Princesntone, si spomína na Alberta Einsteina nie pre jeho brilantnosť, ale pre jeho láskavosť, s akou doprevádzal svoju manželku cez ulicu.
Ďalšie príbehy rozprávajú o tom, ako sa niektorí z členov rodiny dokázali vyrovnať s nešťastným osudom alebo ako dokázali napraviť vlastné chyby. Môjho syna stredoškoláka podmienečne vylúčili zo školy, pretože uvoľnil skrutky, ktoré držali pohromade tabuľu. O rok neskôr počas celoškolskej konferencie akoby sa zobudil a uvedomil si, ako málo úsilia stačí na to, aby sa z priemerného žiaka stal vynikajúci študent. Veľmi čudáckeho suseda, ktorého sme neprávom odsudzovali a vyhýbali sa mu našiel jedného dňa poštár zrúteného na zemi. Medicínska liečba zameraná na úpravu chemickej nerovnováhy v jeho tele ho zmenila na priateľského a prívetivého človeka, ktorý sa vždy potešil našej návšteve.
Niekedy váhame, či sa máme so svojimi deťmi podeliť o príbeh našej cesty viery – azda aj preto, lebo dobre vedia, ako sme ešte ďaleko od cieľa, ktorým je svätosť. Avšak príbehy o našej viere môžu dať deťom nový pohľad na ich vlastnú vieru a aj na ich rodičov.
S manželom sme si túto skutočnosť uvedomili po jednom modlitbovom stretnutí, na ktorom sme rozprávali vlastné svedectvo, ako sme pred mnohými rokmi spoznali Pána a ako sa zmenil náš život. Rozprávali sme o tom, aké vyprahnuté boli naše srdcia, keď sme sa prisťahovali do mesta, v ktorom sme sa stretli s Bohom i so sebou navzájom. Rozprávala som, ako som prvé modlitbové stretnutie preplakala a nemala som so sebou ani jednu vreckovku a tiež o tom, ako sa pre Jána stalo Božie slovo živé a účinné. Našim deťom to otvorilo oči a neskôr nám povedali, že nikdy predtým nepočuli naše svedectvo o tom, čo je také dôležité pre nás i pre náš život.
Nedokončené príbehy
Rozprávanie príbehov môže upevniť súdržnosť našej rodiny, učiť nás morálke a pomôcť nám spoznať cestu, ktorou nás vedie Boh. Niekedy nám pomôže prekonať bariéry, ktoré nás delia od iných ľudí.
Ak vieme, aké to bolo počas okupácie za druhej svetovej vojny, možno lepšie pochopíme, prečo náš starý otec je taký „držgroš“ a taký neochotný (či neschopný) opätovať city. Keď si domov privedieme deti, ktoré sú v náhradnej starostlivosti, vyzývame ich, aby sa s nami podelili o príbehy svojej rodiny. Ako vaša rodina slávi Vianoce? Na ktoré prázdniny si najradšej spomínate? Kto vás učil jazdiť na bicykli? To nám pomôže pochopiť ich a deťom to pomôže cítiť sa u nás lepšie, cítiť sa ako doma.
Napokon keď sa zamyslíme nad tým, čo nám rozprávali naši rodičia a starí rodičia, staneme sa citlivejší na to, čo Boh koná v našom živote a v našej rodine – na príbehy, ktoré Duch Svätý odkrýva v živote našich detí. Každý život je nedokončeným príbehom, ktorý vytvárame v spolupráci s naším Stvoriteľom. Ak načrieme do príbehov ranného obdobia svojho životného putovania, dopracujeme sa k plnšiemu chápaniu toho, odkiaľ ideme, kým sme a k čomu nás Boh volá.
podaj ich
ďalej
Ako sa povzbudiť k vyrozprávaniu
rodinných príbehov
Pýtaj sa: Keď ti niekto z rodiny rozpráva, čo zažil, snaž sa získať viac informácií a detailov tým, že sa ho budeš pýtať. A čo si urobil potom? Ako si sa cítil? Čo si myslíš, čo jej v tej chvíli preblesklo hlavou?
Využi dôležité stretnutia: Zvláštne okolnosti alebo životné zmeny vytvárajú krásny priestor na to, aby sme si rozprávali príbehy. Keď sme v dome mali nové zvieratko, rozprávala som o školskom projekte, ktorý som napísala na tému: Vnímanie sveta očami pudlíka, a o sliepke, ktorá zahynula po tom, čo ju môj brat oblial horúcou vodou. Keď sa moje deti obávajú zmeny školy, siaham v pamäti po vlastných zážitkoch, ktoré si vyžadovali spracovať a prijať rovnako náročnú zmenu. Keď nás niekto zbije, keď stratíme blízkeho priateľa alebo keď prekonáme strach – to všetko sú univerzálne ľudské skúsenosti, z ktorých môžeme vytvoriť príbehy. „Viem, ako sa cítiš...“
Pátraj po starých príbuzných. Ako často je ľuďom ľúto, keď si po smrti príbuzných uvedomia, že nepoznajú ich životný príbeh! Pamätajme na to vždy, keď ideme s deťmi na návštevu, a povzbudzujme ich, aby sa stali takými malými pátračmi a detektívmi. Po ceste sa môžeme rozprávať o tom, čo by sme chceli zistiť. Aké to bolo byť emigrantom? Ako sa mohli stretnúť dvaja takí odlišní ľudia z rôznych národov, zaľúbiť sa do seba a rozhodnúť sa žiť spoločne? Aké kompromisy museli urobiť? Ako si mama takej veľkej rodiny poradila s rivalitou svojich detí? Kazeta, videonahrávka alebo rodinná kronika nám môže pomôcť zaznamenať toto vzácne ústne podanie životnej histórie.
Urob škatuľu plnú príbehov. V niektorých rodinách s cieľom podporiť rozprávanie rodinných príbehov je zvykom, že pri večeri môže každý na kúsok papiera napísať svoju otázku a vložiť ju do škatuľky. Kto ťa učil modliť sa ruženec? Kedy si sa cítil naozaj trápne? Aké bolo tvoje obľúbené jedlo a kedy si ho prvý krát jedol? Ako si prišiel na to, že ťa Boh miluje? Kto bol tvojím prvým chlapcom – dievčaťom, s ktorým si chodil/a na rande? Ktorý biblický príbeh máš najradšej a prečo? Keď viazne konverzácia, môžeš niekoho poprosiť, aby porozprával vlastný príbeh, ktorý by bol odpoveďou na položenú otázku (papierik s otázkou sa môže vrátiť späť do škatuľky a možno vytiahnuť ďalšiu tému).
Hovor v obrazoch. Fotoalbumy, zápisníky a denníky môžu podnietiť rozprávanie príbehov. Radi vyťahujeme fotografiu starej mamy, ako si po nacvičovaní svojho svadobného obradu sadá na motorku. Rozprávame o tom, ako sa ešte šesťdesiatdeväťročná cítila na motorke pohodlne a príjemne, pretože náš starý otec ako policajt jazdil na nej celý život.
Privolaj si na pomoc zmysly. K svojim obľúbeným piesňam a receptom môžeme pripojiť aj zmyslové zážitky. Spomínam si, že istý druh sviečok sa mi vždy spája s rodinou, ktorá žila neďaleko Centrálneho parku v New Yorku. Medzi moje poklady patrí aj kazeta, na ktorej starý otec spieva pieseň: „Išiel som na zvieraciu farmu...“, a rozmýšľam, ktorú pieseň si budú z detstva pamätať moje deti. Recept jablkového koláča, ktorý piekla moja stará mama, a jej recept paradajkovej polievky sa spája s udalosťami, pri ktorých sa podávali tieto jedlá.
(SMN júl 2005)