NAŠA VIERA

VŠETko môžem v tom, ktorý ma posilňuje

Kedysi som počul príbeh o mužovi, ktorý sa rozhodol staviť posledných päť dolárov na dostihy. Keď uzatváral stávku, modlil sa: „Prosím ťa, Pane, pomôž mi vyhrať túto stávku.“ Keď sa dostihy začali, mužov favorit bol v strede. „Pane,“ modlil sa, „prosím ťa, pomôž môjmu koňovi vyhrať.“ Keď kone vbehli do poslednej zákruty, mužov kôň bol štvrtý. „Prosím ťa, Pane,“ muž sa zúfalo modlil, „daj, nech vyhrám.“ Pri behu do cieľovej roviny sa kôň dostal na čelo a bol v jasnej pozícii víťaza. „Vďaka ti, Bože,“ ďakoval muž. „Teraz to už zvládnem sám.“

Niektorí z nás si myslia, že všetko dokážu sami. Sú veľmi sebavedomí a len zriedkavo sa spoliehajú na Božiu milosť. Potom sú takí, ktorí nezvládajú život, a keď musia riešiť nejaké problémy, prestávajú si veriť. Dopustia, aby ich problém „porazil“, a myslia si, že nemôžu nič urobiť. A nakoniec sú takí, ktorí sa obracajú k Bohu, keď im to vyhovuje.

Porovnajte tieto tri typy s Pavlovým sebavedomým, no pokorným výrokom: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4,13). Keby bol Pavol dnes nažive, asi by povedal všetkým, ktorí spadajú do prvej skupiny, aby boli pokornejší. Druhej skupine by asi povedal, že s Kristovou silou sa dá všetko zvládnuť. A mužovi na dostihoch by asi povedal, aby prestal stávkovať.

Všetko má počiatok v kristovi

Čo znamená môcť všetko v Kristovi? Všetko sa začína naším vzťahom k Ježišovi. Keď s ním hovoríme a počúvame ho, získame jeho milosť a pokoj. To sa následne prejavuje v našom každodennom živote a my prežívame, ako v nás ovocie milosti upevňuje vieru a dôveru v Krista, postupne nasledujeme Pavlov príklad – radujeme sa v Pánovi a vzdávame mu vďaky za všetko, čo v nás vykonal a vykoná (Flp 4,4-6).

Modlitba je samozrejme len jedným z nástrojov. Ak chceme mať Božiu silu môcť všetko, musíme rozvíjať aj svoju svätosť tým, že sa zameriame na všetko, čo je pravdivé, cudné, spravodlivé, mravne čisté, milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné (Flp 4,8-9). Vtedy skutočne rastie naša viera, lebo vidíme, ako v nás Boh v tichosti pôsobí, pozdvihuje našu nádej a napĺňa naše úsilie svojou milosťou.

Či si veríte, alebo nie ste si istí sebou samými, je načase, aby ste dovolili Duchu Svätému pretvoriť vás. Je čas podniknúť kroky v modlitbe i v každodennom živote, ktoré vám pomôžu nadobudnúť úplnú istotu, že v Kristovi môžete všetko. Nech vás Boh požehná.

Všetko môžem v Kristovi

Pavlovo tajomstvo pokojného a šťastného života

Staré príslovie hovorí: „Tí, ktorí vedia, robia; tí, ktorí nevedia, učia.“ Na prvý pohľad sa zdá, že za týmto príslovím sa skrýva nespravodlivá kritika učiteľov. No keby sme ho trochu pozmenili a použili všeobecnejšie, dostali by sme model ľudského správania pre nás všetkých: Niektorí si myslia, že môžu robiť takmer všetko, iní zasa, že nemôžu takmer nič.

V týchto článkoch sa venujeme jednému z najsľubnejších – a zároveň najzvláštnejších – textov v Novom zákone: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4,13). Aplikujeme ho na tých, ktorí si myslia, že nemôžu. Tento verš nabáda tých, čo si myslia, že môžu, a na tých, ktorí si myslia, že nemôžu. Tento verš nabáda tých, čo si myslia, že môžu, preskúmať prameň svojej sebadôvery. A tých, čo si myslia, že nemôžu, povzbudzuje, aby prestali pochybovať a začali napredovať v Kristovi.

„Všetko môžem...“

Svätý Pavol bol mužom činu. Kázal. Šíril evanjelium v Malej Ázii a Európe. Písal dlhé, náročné listy. Neustále bojoval proti odporcom viery. Zastrašovanie, hrozby, dni a noci vo väzení, kameňovanie či kruté bitky nezničili horlivosť tohto muža. Je zrejmé, že si veril. No hoci to všetko zvládol, vyznal, že celá jeho sebadôvera a úspechy sú len „odpadky“ (Flp 3,8). Išiel až tak ďaleko, že povedal: „Vo mne nesídli dobro“ (Rim 7,18).

Neznie to rozporne? Nevyužil Pavol svoje vzdelanie, aby napísal všetky tie pôsobivé listy? Nečerpal zo svojho štúdia u rabínov, keď formuloval svoju vierouku? Nepotreboval veľkú sebadôveru, aby tak odvážne kázal?

Nie, nie je v tom nijaké protirečenie. Pavol si uvedomoval, že je správcom Božích milostí a darov (1 Kor 4,1). Bol si vedomý, že sa mohol narodiť niekde úplne inde než v Tarze. Uvedomoval si, že mohol pochádzať z rodiny, ktorá by v Jeruzaleme nemala nijaké známosti a kontakty, a tak ani vyhliadky na jeho vyššie vzdelanie. Uvedomoval si, že všetko, čím je obdarený – rozum, zdravie i bystrosť – pochádza od Boha. Preto tak veľa dosiahol, no nepripisoval si za to zásluhy ako nejaký veľký hrdina.

Ak bažíte po uznaní, peniazoch či inej odmene za dobre vykonanú prácu, zamyslite sa, či konáte v Kristovi, alebo podľa seba. Ježiš nemá nič proti uznaniu či peňažnému zisku. Keď sa však vašou najdôležitejšou motiváciou stávajú práve tieto ciele, vynára sa vážna otázka: Kto bude oslávený? Ciele ako uznanie či materiálny zisk sú dobré, pokiaľ nezatieňujú Pána. No keďže sú len dočasné, majú byť len druhotnou motiváciou.

Keby sme zdôrazňovali myšlienku, že všetko môžeme, a neuznali by sme, že potrebujeme Kristovu silu, nakoniec by sme tvrdili, že všetko, čo sme dosiahli, je len naša zásluha. A to by len živilo našu sebalásku, ktorá nás oddeľuje od blížnych a uzatvára nás pred láskou, ktorú nám Boh túži vliať do sŕdc.

„Nič nemôžem“

Prekážky sú súčasťou nášho života. Stretávame sa s nimi každý deň. Niektorí sa v nich vyžívajú. Tešia sa, keď sa ocitnú v ťažkej situácii a zvládnu ju. No s mnohými je to inak. Uvedomujú si ťažkú situáciu a strácajú sebadôveru. Niektorí sa dokonca cítia porazení prv, než ju začnú riešiť. Tichý hlas vo vnútri im našepkáva: „Nemôžem. Prosto to nejde. Keby som len mohol! Ale nemôžem.“

V rozprávke pre deti Malá lokomotíva, ktorá mohla (na Slovensku sa premieta pod názvom Sloník Jumbo) sa hovorí, ako malá lokomotíva ťahala vagóny plné hračiek, prekonala ťažkú prekážku – vysoký, zdanlivo neprekonateľný kopec – pretože si neustále opakovala: „Musím vyliezť! Musím vyliezť!“ Bolo by pekné, keby sme mohli všetky prekážky prekonať ako táto lokomotíva. No nie je to vždy také jednoduché. Niektorých z nás odradili minulé neúspechy a presvedčili nás, že to nedokážeme. Myslíme si, že na danú úlohu nie sme súci. Iní neriskujú, lebo sa boja, že zlyhajú. Radšej sa problému vyhnú.

V Písme je príbeh muža, ktorý dal jednému zo svojich sluhov mínu, peniaz v hodnote pol kilogramu striebra. Sluha namiesto toho, aby peniaz investoval a riskoval, že všetko stratí, ukryl ho. Keď sa to pán dozvedel, nahneval sa. Zobral sluhovi peniaz a dal ho inému sluhovi, ktorý už svoju sumu zdvojnásobil. (Lk 19,11-26).

Aj keď toto podobenstvo nehovorí priamo k téme môcť všetko v Kristovi, ktorý ma posilňuje, ponúka nám dôležité myšlienky. Ak si myslíte, že nemôžete, a ani to neskúsite, skôr či neskôr stratíte aj tú trošku odvahy, ktorú máte. Na druhej strane ak si myslíte, že môžete, a potom to aj skúsite urobiť, hoci to napokon nedokážete, Boh bude mať väčšiu radosť, ako keby ste to vôbec neskúsili.

Keď sa vám v mysli ozve hlas „nemôžem“ a pokúša sa vás presvedčiť, že nemôžete, odpovedzte: „Viem, že v Kristovi môžem.“ Takáto odpoveď znamená oveľa viac, ako keď sa podnecujete sami. Je vyznaním viery, ktorá má korene a základ v prísľuboch evanjelia. Je to vyznanie viery, že môžeme robiť, čo od nás žiada Boh, lebo Ježiš nám dal svoju božskú moc.

Základ našej viery

Venujte niekoľko dní v modlitbe istý čas skúmaniu svojej motivácie. Ak ste sebavedomý, opýtajte sa sám seba: „Je stredobodom môjho života Boh, alebo ja sám?“ Poproste Ježiša o dar pokory, aby ste boli ako svätý Pavol – neúnavne pracovali a konali veľké veci pre Boha s vedomím, že váš talent a schopnosti sú darmi, ktoré vám zveril Boh, aby ste ho oslávili. Začnite svoj deň modlitbou, povedzte Ježišovi, že všetko chcete robiť preňho, lebo vám tak veľa dal.

Vy, ktorí máte sklon k pochybnostiam či strachu, opýtajte sa: „Ako často si myslím, že nedokážem zvládnuť nejaký problém – že je príliš ťažký? Ako často poviem: Nie som hoden, nemôžem prekonať strach, hnev, či pocit viny?“ Ak to platí aj o vás, je na čase, aby ste v sebe premohli hlasy odsúdenia a neschopnosti. Začnite deň modlitbou a hovorte Ježišovi: „Nie som bezmocný a bezbranný. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“

Všetko v Kristovi

V každej dobe a v každej krajine kresťania pochopili, čo znamená môcť všetko „v Kristovi“. Naučili sa uspokojiť so všetkým, čo majú a čo príde. Naučili sa, ako sa v živote vyrovnať s pádmi i úspechmi. Pochopili, že schopnosť prekonať problémy závisí skôr od toho, čo môže Ježiš, než od toho, čo môžu oni.

Ježiš má pre nás úžasný plán. Vie, že nás čaká utrpenie, nespravodlivosť a odmietanie. Vie, že svet je plný pokušenia a hriechu. Vždy, keď sa ocitnete v ťažkej situácii, pripomeňte si, že sám Ježiš trpel – a preto z vlastnej skúsenosti pozná aj naše trápenie. Trpí s nami a je stále pri nás a ponúka nám útechu a silu.

Toto je veľký prísľub kresťanského života. Každý, kto si osvojí modlitbu svätého Pavla – že všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje – prepláva rozbúrenými vodami života pokojnejšie a úspešnejšie, lebo Ježiš je s nami a pomáha nám robiť to, čo by sme sami nikdy nezvládli.

Zdolať vrch strachu

Je to naozaj možné – v Kristovi

V júni 1924 vo veku tridsaťosem rokov zahynul George Mallory – jeden z najlepších britských horolezcov. Navždy zmizol pri treťom pokuse zdolať Mount Everest. Až v roku 1999 našla iná výprava jeho zamrznuté telo – len 600 metrov pod vrcholom.

Nejaký čas potom, čo Mallory zmizol, jeho priatelia usporiadali banket na jeho počesť. Prišli aj niektorí z horolezcov, ktorí sa zúčastnili na tej nešťastnej výprave. Na záver banketu istý člen výpravy vstal a obzrel si fotografie Malloryho a jeho kamarátov, ktoré viseli na stenách. Potom sa v slzách obrátil k veľkému obrazu Mount Everestu za banketovým stolom. „Mount Everest,“ povedal, „porazil si nás raz, druhý aj tretí raz, no jedného dňa ťa porazíme, lebo nemôžeš byť väčší než my.“

Pre mnohých z nás je strach Mount Everestom nášho života. Ako týčiaci sa, nehybný vrch nás premáha, ochromuje a presviedča, že odmena nestojí za toľkú námahu.

Samozrejme, že všetci zažívame nejaký druh strachu. No je rozdiel medzi zvyčajným strachom, ktorý je bežnou súčasťou pozemského života, a neodbytným, nutkavých strachom, ktorý nás môže kváriť celé roky. Ak patríte do skupiny „vtieravého strachu“ – nepochopiteľne sa bojíte tmy, stretnutia s ľuďmi, zlyhania či niečoho iného – musíte si povedať: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“

„Dar“ strachu

Strach môže byť veľmi užitočný Boží dar. Práve strach nás upozorňuje, aby sme boli opatrní, zvážili riziko a podnikli patričné opatrenia, aby sme sa chránili. Môže vystupovať ako strážca pred neznámym a učiť nás obozretnosti a múdrosti.

Problém nastáva vtedy, keď sa dáme strachom zviesť na nerozumné chodníčky. Potom strach ovládne náš život a stane sa filtrom, cez ktorý prechádza každá naša myšlienka či pocit.

Čo zapríčiňuje, že tento dar strachu sa nám vymyká z rúk a hrá v našom živote takú dôležitú úlohu? Existuje veľa možností ako zodpovedať túto otázku, no najvýznamnejšie sú naše spomienky. Spomeňte si na niektoré bolestivé a traumatizujúce udalosti, uchované vo vašej pamäti. Teraz si predstavte, čo by sa dialo, keby aspoň jedna takáto spomienka – a strach, ktorý vyvoláva – ostala vo vašej mysli a neprestajne vás prenasledovala a sužovala. Predstavte si, ako ťažko by ste zvládali pocit, že sa neodvážite začať niečo nové z obavy, že sa zopakuje neúspech, ktorý vám v minulosti tak ublížil.

Niet divu, že List Hebrejom opisuje diabla ako bytosť, ktorá drží ľudí v otroctve toho najmocnejšieho strachu – strachu pred smrťou (Hebr 2,14-15). Jedna zo satanových najbežnejších a najdômyselnejších stratégií je vyťahovať tieto spomienky na strach. Vyžíva sa v tom, že nás obviňuje a zviditeľňuje všetky záporné stránky nášho života – všetko, aby nás zastavil, uvrhol do depresie a presvedčil nás, aby sme sa prestali usilovať. Zdá sa, že zo všetkých svojich zbraní diabol najčastejšie a najúčinnejšie využíva práve strach.

Príbeh Jakuba a Márie

Lekár menom Jakub a jeho manželka Mária zápasili so vzájomným odcudzením a nevraživosťou, až si Mária jedného dňa povedala dosť. Opustila Jakuba aj ich tri deti a už sa nikdy nevrátila. Jakub bol zdrvený a ešte sa to zhoršilo, keď zistil, že sa nemá na koho obrátiť. Väčšina ľudí vo farnosti sa mu vyhýbala a zakázala svojim deťom hrať sa s jeho dievčencami. Priatelia ho ohovárali. Ba aj rodina sa ho stránila. Zdalo sa, že mu nikto nechce pomôcť. Len ním opovrhovali za to, že zlyhal, no nevšímali si, že ich potrebuje.

Takto dopadol lekár, u ktorého stovky pacientov hľadali odbornú pomoc a osobnú podporu, a on si ani nedokázal udržať pokope manželstvo. Cítil sa bezmocnejší a ustráchanejší než jeho pacienti. „Ako len mám vychovať tri dcéry?“, premýšľal. Každú noc si líhal s pocitom strachu, viny a zahanbenia a často si želal, ba modlil sa, aby zomrel.

No tu sa príbeh nekončí. Po trojmesačnom trápení si povedal, že takto už viac nedokáže žiť. Bál sa, že ak niečo neurobí, príde o svoje lekárske miesto, odcudzí sa dievčatám a zničí si život.

Jeho priateľ z nemocnice videl, ako sa trápi, a navrhol mu, aby si často čítal štvrtú kapitolu Listu Filipanom. Keď prišiel k Pavlovmu zvolaniu: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje,“ pocítil nádej, ktorú tak veľmi potreboval. Prvý raz za celé tie mesiace veril, že na konci tunela je svetlo. Začal sa každodenne modliť tieto slová. Ako opakovane čítal túto kapitolu, ožili aj ďalšie slová z tohto Listu. Rozhodol sa Pavlove slová aplikovať vo svojom živote tak, ako to len bude možné. Tu je úryvok z jeho denníka, ktorý Jakub písal tak, akoby mu to hovoril sám Ježiš:

„Jakub, vo mne sa môžeš radovať. Nemusíš mať strach z výchovy svojich detí. Neboj sa. Stojím pri tebe. Pros ma o pomoc. Ver, že môj pokoj stráži tvoj život aj život tvojich detí. Pokús sa robiť všetko, čo je šľachetné a obdivuhodné. Dovoľ, aby som v tebe uskutočnil svoj plán.“

Tento úryvok z Listu Filipanom sa stal Jakubovou životnou filozofiou. Postupne sa mu vracala sebadôvera. Pochopil, že môže ďalej žiť a vychovať zo svojich dcér úspešné a šťastné ženy. Jeho obavy a pocit viny zmizli a jeho domov už nebol miestom strachu a zúfalstva, naplnilo ho požehnanie a milosť. Jedna z jeho dcér mu dokonca vyšila na narodeniny obrus s Pavlovým milým vyznaním. Časom začal Jakub prosiť Boha, aby mu pomohol odpustiť Márii a premôcť hnev a sklamanie, ktoré mu spôsobila. Uplynulo desať rokov, Jakubove dcéry sú už dospelé a lekárska prax mu prekvitá. A čo je najdôležitejšie, žije v pokoji.

„Ty si so mnou“

To, čo Boh vykonal pre Jakuba, môže vykonať pre každého z nás. Vlastne môžeme všetko – aj zvíťaziť nad strachom – v Kristovi, lebo je v nás Duch Svätý, ktorý nás posilňuje a pomáha nám robiť všetko, na čo by sme nestačili.

Pravda, občas zlyháme. Niekedy nás premôže strach. Diablovi sa z času na čas podarí vyhrať nad nami. No vždy sa dokážeme postaviť na nohy a opäť ísť ďalej – ak treba aj sedemdesiatsedemkrát –, pretože Duch Svätý je vždy s nami, pomáha nám a posilňuje našu vieru v Ježiša.

Bratia a sestry, Boh nás chce naučiť hovoriť: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou“ (Ž 23,4). Chce nás naučiť hovoriť: „Pán je moje svetlo a moja spása; koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?“ (Ž 27,1). A keď parafrázujeme Žalm 3,7, chce nás naučiť hovoriť: „Nebudem sa báť, i keď ma obkľúči zástup nepriateľov.“ Diabol má úplne iný plán. Chce ovládnuť náš život a až do konca nás bude presviedčať, aby sme sa báli.

Ak vás v niečom zväzuje strach, možno je práve teraz čas, aby ste ho prekonali a neutekali pred ním. Teraz – už dnes – môže nastať čas spásy (2 Kor 6,2). Nižšie nájdete jednoduchý postup, ktorý vám pomôže prekonať strach a otvoriť sa uzdravujúcej Božej moci. Plní nádeje a dôvery proste Ducha Svätého, aby zbúral všetky hradby strachu vo vašom živote. S rovnakou sebadôverou, akú mal Pavol, choďte a zdolajte vrch strachu. V Ježišovi nájdete posilu. Je pripravený vyjsť s vami až na vrchol.

„Zahojím vaše rany“

Modlitba ako metóda na zahojenie spomienok

Pamäť je veľký Boží dar. Problém je, že všetci sme hriešnici žijúci v hriešnom svete a všetci sme v minulosti boli zranení. Tieto rany ostávajú v našich spomienkach a môžu zohrávať dôležitú úlohu pri zrode strachu a úzkosti – strachu a úzkosti, ktoré nás oberajú o radosť a dôveru v Pána. Nech sú naše spomienky akokoľvek neradostné, máme veľkú nádej. Ježiš zomrel za každú jazvu a každú ranu a je vždy tu, aby ich vyliečil.

Ak chcete zakúsiť takéto uzdravenie, je dobré začať skúmaním svojho strachu. Opýtajte sa seba samých: „Čoho sa najväčšmi bojím? Bráni mi strach konať to, čo by som mal, či to, čo chce odo mňa Boh? Prežil som v minulosti nejaké udalosti, ktoré prispeli k tomuto strachu?“

Keď sa začnete modliť, spomeňte si, ako sa kedysi tieto udalosti odohrali. Ako sa pred vami odvíja celá situácia, predstavte si pri sebe Ježiša. Predstavte si, že ho držíte za ruku a hovoríte mu, prečo vás táto udalosť tak vystrašila. Povedzte mu, ako vás tento strach poznačuje a prečo sa ho chcete zbaviť. Proste ho, aby z vás sňal strach a bolesť.

Ako sa budete počas spomínania modliť, zapisujte si, čo cítite, že vám Pán hovorí, alebo čo robí. Ako reaguje, keď vás drží za ruku a je svedkom vašich spomienok. Opakujte to, pokiaľ máte čas. Nebojte sa dlho modliť bez toho, aby ste niečo povedali. Iba sa snažte utíšiť svoje srdce a pocítiť to, čo Ježiš vo vás robí.

Keď cez deň pocítite, ako vo vás narastá strach, využite svoju pamäť! Spomeňte si, ako ste cítili Ježišovo pôsobenie, keď ste sa modlili. Spomeňte si na jeho útechu a na pocit nádeje a prísľubu, ktorý ste dostali pri modlitbe. Po čase sa bolestné spomienky zahoja a strach zmizne.

Všetko, čo je dobré, šľachetné a čisté...

Kľúče k sebadôvere a pokoju

Ježiš nám chce vo všetkom pomôcť. Túži nás obdariť vierou a svojím pokojom. Chce nám pomôcť prekonať strach, pochybnosti či bolestivé spomienky, ktoré nás oberajú o sebadôveru. Pavol písal Filipanom o Božom pokoji a túžbe posilniť ich, lebo videl, ako jemu samému Pán dal silu a pokoj, a vedel, že to isté dá aj im.

Je možné, že Pavol sa kedysi spoliehal len na seba. No prešiel nejaký čas a on rástol v Pánovi a nepochybne sa naučil spoliehať sa na Božiu milosť a silu a prijať ich. Keď napísal tento List, bol už dvadsať rokov kresťanom a vyše desať rokov apoštolom a misionárom. Už sa iste naučil žiť s Bohom a vnášať Božiu prítomnosť a silu do každodenných činností. Poďme sa pozrieť na dve podstatné činnosti, ktoré pomohli Pavlovi získať takú dôveru v Pána – a to ho presvedčilo, že každý môže byť taký pokojný a silný ako on.

Život v modlitbe

Pavol bol predovšetkým mužom modlitby. Písal Filipanom, aby sa „neprestajne“ radovali v Pánovi, lebo sám spoznal hodnotu takého postoja. Povedal im, aby predniesli Bohu svoje prosby, lebo aj on zakúsil, ako Boh neraz vyslyšal jeho modlitby.

Pavol vedel, že keď sa klaňal Bohu počas modlitby, otvorili sa mu brány milosti. V akejsi božskej výmene vzdal Pavol Bohu chválu a Boh ho za to obdaril pokojom a vierou. A tento pokoj a viera pomohli Pavlovi pevne stáť a nedať sa premôcť strachom či ťažkou situáciou.

Pokoj, ktorý získal Pavol, je oveľa viac než len schopnosť zachovať si pokoj. Pochádzal z vedomia, že Boh je s ním. Pochádzal z vedomia, že Boh vedel o Pavlových ťažkostiach a dal mu božskú silu prekonať ich.

Často sa stane, že keď uvedieme na správnu cestu jednu oblasť života, kladne to ovplyvní aj iné oblasti. A toto platí obzvlášť o modlitbe. Ovplyvňuje naše zmýšľanie i konanie. Preto Pavol vyzýval Filipanov, aby sa modlili. Vedel, že ak sa budú radovať v Pánovi a predkladať mu svoje prosby, začnú inak zmýšľať. To, čo platilo pre Pavla, platí aj pre nás. Ak chceme „môcť všetko v Kristovi“ a v sile jeho Ducha, musíme začať modlitbou.

Strážte svoje myšlienky

Pavol pochopil, ako veľmi môže modlitba ovplyvniť jeho myšlienky a činy; vedel však, že to platí aj naopak. Samozrejme, že existuje vzájomný vzťah medzi modlitbou a naším myslením. Podľa Pavla, čím viac naplníme svoju myseľ čnostnými a svätými myšlienkami, tým väčšmi v nás pôsobí Boží pokoj a sila. Duch Svätý naučil Pavla, že ak sa pridŕža všetkého, čo je šľachetné, dobré a čisté, naplní ho Božia prítomnosť. Učil ho aj to, že modlitba živí a podporuje všetko, čo je v jeho živote šľachetné, dobré a čisté.

Práve toto spojenie modlitby a nádeje umožnilo Pavlovi byť pokojným v každej situácii (Flp 4,2). Tento druh modlitby a nádeje ho posilnil vždy, keď bol v pokušení vzdať sa, keď cítil, že niečo nezvláda či stráca sebadôveru.

Najlepšie na Pavlovom „tajomstve“ viery a pokoja je, že vlastne vôbec nie je tajomstvom. Je to rovnaká metóda, akú objavili aj Peter, Ján, Ondrej či všetci prví kresťania. Je to tá istá metóda, ktorá prežila storočia skrze Písmo a svedectvo svätých. A je to rovnaká metóda, akú máme k dispozícii aj dnes – metóda naplnená nádejou a prísľubom pre nás všetkých.

Boh chce, aby sme si uvedomili, že náš život závisí od modlitby s Ježišom tak, ako je naše telo závislé od vzduchu, ktorý dýchame a od chleba, ktorý jeme. A preto vážte si modlitbu. Keď sa pomodlíte, usilujte sa vyvarovať každého negatívneho zmýšľania či už o svojom živote alebo o živote svojich blížnych. Odolávajte pokušeniu k zápornému zmýšľaniu, posudzovaniu, žiarlivosti, zbabelosti a úzkosti. Napĺňajte svoju myseľ dobrými, šľachetnými a svätými myšlienkami. Myslite na to, ako veľmi vás Ježiš miluje. Myslite na prísľub, že všetko môžete v Kristovi. Uvažujte o kráse tohto sveta a dovoľte, aby sa pri tom povznieslo vaše srdce.

Keď musíme riešiť problémy, môžu zavážiť naše šance na úspech či neúspech, naša spokojnosť, či pocit, že to nezvládneme. V týchto skúškach uvidíme ovocie svojho úsilia pri modlitbe, ako aj napĺňania mysle Božími myšlienkami. Práve v týchto situáciách pocítime, ako v nás pôsobí Kristova sila, ktorá nám umožňuje vykonať zdanlivo nemožné činy.

Tomov príbeh

Tom Smith, obchodník, nám rozpráva, aká náročná bola jeho práca, lebo rokovania so zákazníkmi v ňom vyvolávali nervozitu. Vždy, keď mal naplánované dôležité stretnutie, venoval čas večera na prípravu. No akokoľvek sa snažil upokojiť, žalúdok sa mu triasol od strachu, že zlyhá – až napokon musel brať lieky na upokojenie.

No potom v jednu nedeľu, keď si vypočul jednoduchú homíliu o Božej túžbe obdariť nás svojou silou, začal sa Tom modliť so svätým Pavlom: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ Ihneď pocítil Božiu útechu a každým dňom v ňom narastal pocit sebadôvery a sily. Tom sa nezbavil nervozity, no nachádza útechu a silu v Pánovi. A tak sa jeho obavy a stres vytratili natoľko, že už nemusí užívať lieky.

Pár týždňov po tejto homílii mal Tom veľmi náročné obchodné stretnutie a znovu začal pociťovať úzkosť. Uprostred stretnutia sa Tom ospravedlnil. Všetci sa domnievali, že si potrebuje odskočiť na záchod, no Tom odišiel do vedľajšej kancelárie. Sám a úplne nervózny začal sa modliť: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ Práve v tej chvíli zo záchodu vyšiel jeden zo zákazníkov, zazrel Toma s Bibliou v ruke a opýtal sa: „Môžem sa pomodliť s vami?“ A tak sa spolu päť minút modlili a ostatní sa čudovali, kde sú.

Tom toho dňa neuzavrel obchod, no pocítil, ako ho Ježiš obdaroval pokojom, aby prekonal nepokoj v mysli a nervózne pochybnosti. A navyše získal nového priateľa v zákazníkovi, ktorý sa s ním modlil.

Všetko môžem v Kristovi

Bratia a sestry, vezmime si Pavlovu filozofiu k srdcu. Každý deň vyznávajme, že v Kristovi máme moc aj v najkrušnejších chvíľach myslieť na všetko, čo potešuje Boha – na pravdy našej viery, na skutky, ktoré sú správne, čestné a čisté, a na prísľub Božej lásky a ochrany. Prosme Boha, aby sme ho svojím životom oslavovali a chválili. A predovšetkým prosme Ducha Svätého, aby nás naučil strážiť si srdce a myseľ, aby sme sa nezľakli, keď narazíme na problémy.

Keď nám svätý Pavol hovorí, aby sme sa radovali v Pánovi a mysleli na všetko, čo je dobré, pravdivé, sväté a čisté, hovorí nám, ako máme žiť. No aj niečo dôležitejšie. Pavol nám nehovorí iba to, čo máme robiť. Hovorí nám, akí máme byť. Boh chce, aby sme sa stali ľuďmi, ktorí sa radujú zo vzťahu s Ježišom. Chce, aby sme jeho slová premenili na skutky. A chce, aby sme boli čistí a svätí a žiarili ako hviezdy na nebi.

V Kristovi skutočne môžeme všetko. Možno nie sme dokonalí, no s Ježišovou pomocou môžeme kráčať pozemským životom s jeho radosťou, vierou a pokojom. A nik nám to neprekazí.

 (SMN august 2005)