RODINA

VÝPRAVY ZA MISTÉRIOM PASCHY

Počas Pôstneho obdobia sa v liturgických modlitbách viackrát objavila prosba, aby sme sa „nábožnejšie pripravovali na slávenie veľkonočného tajomstva“, „aby sme s obnoveným srdcom mohli sláviť veľkonočné tajomstvo“. Slovné spojenie „veľkonočné tajomstvo“ pokladám za dosť nešťastný preklad, lebo samotné slovo tajomstvo evokuje skôr niečo tajomné, nepochopiteľné, čo treba odhaliť. No tu sa nejedná o odhaľovanie čohosi ukrytého, ale o prežívanie tajomstva vo význame mystéria. A slovo mystérium v kresťanskom význame označuje Božie dielo, ktoré sa dá spoznať a vidieť očami viery.

Aj samotné spojenie Veľká noc nevystihuje presne podstatu sviatku, ktorý sme slávili. Išlo totiž o slávenie Paschy, slávenie prechodu – z otroctva ku slobode, z tmy do svetla, z hriechu k láske... Oslavujeme predovšetkým prechod Krista zo smrti do života, ktorý nám priniesol vykúpenie. Oslavujeme však aj vlastnú paschu, keď sme krstom prešli z otroctva hriechu k slobode Božích detí. A pripomíname si aj Paschu Izraelitov, našich starších bratov vo viere, ich prechod z egyptského otroctva do bohatstva zasľúbenej zeme. Napokon sa dívame aj do budúcnosti a tešíme sa na záverečnú paschu – prechod vykúpeného ľudstva do novej zasľúbenej zeme, do neba...

A práve na tomto sme postavili návrh na prežívanie (nielen) Veľkonočného obdobia v našich rodinách. Návrh zrejme ešte nikde neodskúšaný. Keď som sa totiž pýtal v rodinách svojich známych, ako prežívajú Veľkonočné obdobie, veru nik nevedel povedať nič osobité. Zrejme pre nás všetkých je to po Pôstnom období, keď sa nám neustále prízvukuje nutnosť pokánia, čas akéhosi oddychu. Nuž zmeňme to a hurá na výpravy!

Zmysel výprav

Počas Veľkonočnej vigílie sme videli množstvo symbolov, počuli mnoho textov, ktoré hovorili o Božom pláne spásy, o dialógu Boha s človekom. Zmyslom výprav, ktoré možno uskutočniť vo forme kratších či dlhších výletov, je tento dialóg lepšie sprítomniť a viesť členov rodiny (spoločenstva) k jeho prehĺbeniu na osobnej i spoločnej rovine. Zároveň prostredníctvom zážitkov majú výpravy umožniť hlbšie pochopenie mystéria Paschy.

Krása

Boh začal dialóg s človekom stvorením sveta, kde bolo všetko krásne. Nuž na tejto výprave sa vyberme na nejaké veľmi pekné miesto v okolí. Nejaký čas (aspoň pol hodiny) kráčajme potichu a všímajme si konkrétne „krásy“, ktoré nás oslovujú. Potom rozprúďme rozhovor, kde členovia rodiny hovoria, čo ich oslovilo. Pritom môžu byť užitočné otázky typu: Čo to v tebe vyvolalo? Ako vieme, že niečo je krásne?... Rozhovor môžeme ukončiť poukázaním, že takéto krásne bolo na počiatku celé Božie dielo. A modlitbou 104. Žalmu. Konkrétnou aplikáciou môže byť napríklad návrh (ideálne by bolo, keby vyšiel z úst detí), že budeme viac dbať o krásu okolo seba, možno aj tým, že budeme dbať o poriadok doma a vo váze budú vždy čerstvé kvety.

Hnus

Táto výprava smeruje v kontraste k prvej na veľmi škaredé miesto. Možno ku smetisku, možno okolo potoka, kde je množstvo odpadkov. Nezabudnime vziať so sebou nejaké igelitové vrece, nejaké menšie, ktoré sa dajú odniesť. Keď už je vrece plné, nasleduje rozhovor o tom, kde sa tá všetka špina vzala. Od toho už nie je ďaleko k téme hriechu. Čo urobí zlo v našej duši? Aká bola odpoveď človeka na ponuku Boha milovať nás? Dialóg s Bohom sa hriechom prerušil. Vlastne nie – Boh to nevzdal. Aj špina v duši sa dá upratať podobne, ako sme my aspoň trochu pomohli prírode zbieraním odpadkov. Na záver môže byť krátka spontánna modlitba za odstránenie špiny vo svete – nielen tej hmotnej, ale hlavne duchovnej.

Tma

Uskutočnenie tejto výpravy veľmi závisí od vekového zloženia detí. Ak sú malé, možno stačí dohodnúť sa, že jeden večer vôbec nebudeme používať v byte elektrické svetlo. Nanajvýš jednu sviečku alebo jednu baterku (jednu preto, aby sme pocítili obmedzenie tmy – bez svetla mnohé veci nemôžeme robiť). Pre odvážnejších a s väčšími deťmi sa možno vybrať na niekoľkohodinové túlanie sa nočnou prírodou (bez bateriek!). Možno stačí vyjsť na polia za dedinou. A pre tých najhorlivejších odporúčam urobiť si túto výpravu potme v čo najhoršom počasí – lejak a chlad je ideálny (samozrejme, treba sa dobre obliecť, lebo nejde o to, aby sme ochoreli). Ani neviem, či potom treba ešte nejaký rozhovor – zo zážitku by malo byť všetkým jasné, že tma je niečo, čo nás nesmierne obmedzuje, znemožňuje nám plnohodnotný život. Ako hriech. Ukazuje, že človek niekedy celý život odmieta ponuku Božej lásky a volí si život v tme. Spať sa ukladáme v tichosti, uvažujeme nad zlobou hriechu a nad tým, nakoľko obmedzuje a ohrozuje nás samých.

Svetlo

Čo tak vstať ešte za tmy a vyjsť s celou rodinou na najvyšší kopec niekde v okolí, aby ste videli východ slnka? Keď svetlo premáha tmu, všetko sa mení. Objavujú sa veci, predmety, dostávajú farbu, svet je krajší a radostnejší. Tak je to aj so svetlom v duši... Človek akoby precitne zo sna a vo chvíli, keď uverí, keď odpovie na ponuku Božej lásky, vidí seba i svet novými očami. Vidí a vstupuje až do neba.

Pri východe slnka zaspievame oslavný hymnus (napr. Nech je zvelebený Pán Boh Izraela alebo nejakú pieseň o svetle). A nezabudnite vziať so sebou fotoaparát!

Kostol – Cirkev

Keď sme na predošlých výpravách už prežili rozdiel medzi krásou a špinou, medzi svetlom a tmou, je čas ísť na miesto, kde sa očisťuje naša duša, kde vstupujeme do duchovného svetla. Do Cirkvi, teda do kostola. V mnohých jazykoch sa pre Cirkev i kostol používa jedno slovo (kirche, l’église, church, kosciol, cerkev...). Túto výpravu odporúčame uskutočniť spolu s inými rodinami a poprosiť pána farára, aby ju viedol.

Výprava začína pri dverách kostola (Cirkvi). Nimi sa do kostola vchádza. Akými dverami sa vchádza do Cirkvi? Dverami viery v Krista. Symbolizuje to svetlo veľkonočnej sviece, od ktorej by sme si v ideálnom prípade mali vo dverách kostola zapaľovať svoje sviece. Ďalšia cesta vedie ku krstiteľnici, kde sme prešli zo smrti do života. Čo vyjadruje tvar krstiteľnice? Aké sú na nej symboly? A tak postupne prechádzame kostolom, prezrieme si spovednicu (aj tú časť, kde sedí kňaz) a povieme si niečo o jej význame. Potom sa zastavíme pri bohostánku – aj na modlitbu, aj na to, aby sme si pozreli symboliku na ňom alebo pri ňom zobrazenú; čo vyjadruje? Napokon si pozrieme sochy, ktoré sa v kostole nachádzajú, prípadne obrazy, fresky. Ktorých svätcov zobrazujú? Čo o nich vieme? Aký k nim máme vzťah osobne i ako farnosť?

Je dobré, ak sa dozvieme aj niečo o dejinách kostola, o dobe, v ktorej bol postavený (gotika, baroko, súčasnosť...), o generáciách, ktoré sa v ňom už vystriedali. Veď nestojíme vo vzduchoprázdne, ale na dedičstve otcov. Zakončíme spoločnou modlitbou za farnosť a ak je s nami kňaz, aj požehnaním. Tak sa dennodenne v Cirkvi – v kostole uskutočňuje dialóg lásky medzi Bohom a človekom.

Mária, svätí

Táto výprava môže viesť na nejaké pútnické miesto v okolí, no možno stačí len kaplnka niekde v chotári so sochou niektorého svätca. Tu sa stretávame s tými, ktorí dialóg s Bohom doviedli k dokonalosti. Prešli z tmy do svetla a Boh ich obdaroval tak mimoriadne, že dnes sú pre nás vzormi. Aj my môžeme dosiahnuť podobnú dokonalosť. Čo vieme o dejinách tohto pútnického miesta? O živote svätca, pred sochou ktorého stojíme? Čo nám hovorí výraz „spoločenstvo svätých“? Ktorých svätých si zvlášť uctievame v našej rodine? Prečo?

Ak deti ešte nemajú svojho obľúbeného svätca, môžeme im o niektorých krátko porozprávať. Väčší môžu dostať za úlohu nájsť na internete životopisy svätých a pripraviť o nich krátke prezentácie. Zdobia izby našich detí len plagáty s nejakými idolmi, alebo sú tam aj obrázky svätých? Rozlišujú deti medzi svätými a dnešnými „celebritami“?

Výpravu môžeme zakončiť zasvätením sa Panne Márii, kráľovnej všetkých svätých.

Keď absolvujete týchto šesť výprav, som presvedčený, že ďalšie si už vymyslíte sami. Veď objavovať Boha, viesť s ním dialóg, spoznávať jeho dielo,... je to najnapínavejšie dobrodružstvo, ktoré môžeme zažiť. Len treba vykročiť!

(SMN máj 2007)