DEVIATA ETAPA
Spoločenstvo
(aj rodina) znamená službu
Každé povolanie spočíva v službe iným.
Bytostne „byť osobou“, ako sme to videli v prvej etape, znamená byť povolaný
do služby ľuďom z lásky k nim. Nikto nežije len pre seba.
Každý z nás žije pre iných a pre Boha. „Stvorenia jestvujú
iba v závislosti jedných od druhých, aby sa vzájomne dopĺňali v službe
jedných druhým“ (KKC 340). Svätý
Pavol to vyjadruje takto: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj
služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh,
ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy
Ducha na všeobecný úžitok“ (1Kor 12,4-7).
Každý kresťan je povolaný do služby pre rast Božieho kráľovstva v ľudských
srdciach. Každý má v ňom splniť svoje jedinečné poslanie.
Kresťan „sa nemôže uzavrieť do seba a duchovne sa odtrhnúť
od spoločenstva, musí žiť v trvalej výmene s inými, zo živého
zmyslu pre bratskosť, v radosti z rovnakej
dôstojnosti a v úsilí spoločne sa pričiňovať o to, žeby sa veľký
poklad, ktorý bol prijatý ako dedičstvo, stal plodným. Pánov Duch mu darúva,
ako aj ostatným, mnohoraké charizmy, pozýva ho k rozličným službám a úlohám
a pripomína mu, tak ako vzhľadom na neho pripomína druhým, že to, čo
ho odlišuje, nie je vyššou dôstojnosťou, ale je zvláštnym a komplementárnym
uschopnením k službe...“ (Ján Pavol II., AAS 80 (1988) 600).
Spoločenstvo je služba
Kresťanské spoločenstvo (a takisto rodina) nemôže existovať samo
pre seba. Je povolané aj do služby v Cirkvi. Veď aj Cirkev
existuje, aby slúžila ľudstvu tak, žeby prišlo Božie kráľovstvo. Spoločenstvo,
upriamené iba na seba, nie je ani v ľudskom ani duchovnom zmysle
zdravé. Každé spoločenstvo musí mať za cieľ nejaký apoštolát. Malo by byť
orientované na šírenie Božieho kráľovstva tak vo svete, ako aj medzi
svojimi členmi. Možno nie každý člen spoločenstva bude schopný plniť službu
navonok, ale slúžiac členom svojho spoločenstva má účasť na spoločnom
svedectve pri budovaní Božieho kráľovstva. Korinťanom, ktorí vydali
svedectvo o Kristovi, svätý Pavol blahoprial takto: „Ustavične vzdávam
vďaky svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi
Ježišovi. Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom, v každom
slove a v každom poznaní, tak ako sa medzi vami upevnilo svedectvo o Kristovi...“
(1Kor 1,4-6).
Pastorácia a služba
Ako na to poukazuje prvý text, práve Duch Svätý vždy vydáva
svedectvo a slúži skrze nás; dary a služba sú jeho dielom. Zoznam
služieb, ktoré treba plniť, je nekonečný. Uvedieme tu len niektoré, vykonávané
v prvých kresťanských spoločenstvách. Predovšetkým láska, silná viera,
ohlasovanie charakterizované múdrosťou, uvádzanie do evanjelia, dar
uzdravovania, moc konať zázraky, rozlišovanie duchov, dar jazykov, dar
vysvetľovania, dar správcovstva, dar vyučovania, rozdávania almužny, skutkov
milosrdenstva, svedectvo panenstva, manželstva, byť apoštolom, evanjelistom,
pastierom, pomocníkom a podobne (porov. Rim 12,3-8; 1Kor 7,7; 12,4-16; Ef 4,10-13; 1Pt 4,10-11).
Rozlišovanie
Každý má nejaký dar alebo schopnosť slúžiť v Božej
Cirkvi. No zároveň každý má povinnosť, aby s pomocou spoločenstva
zodpovedne objavoval a rozlišoval, aký dar a aká služba to je.
Zakopanie takého daru v dôsledku neistoty poukazuje na nedostatok
viery a je zlom. Ak spoločenstvo zakope charizmu niektorého zo svojich
členov, aj to je nemorálne konanie. Svätý Peter veľmi zdôrazňuje, že sme len
správcami Božích darov a mali by sme ich používať s veľkou
obetavosťou pre spoločenstvo a Božie kráľovstvo: „Podľa toho, kto aký
dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti.
Keď niekto hovorí, tak len ako Božie slovo; keď niekto slúži, tak len z moci,
ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista.
Jemu sláva a vláda na veky vekov. Amen“ (1Pt 4,10-11).
Nikto by nemal sám, bez podriadenia sa
posúdeniu spoločenstva a v niektorých prípadoch zodpovedným
predstaviteľom Cirkvi, rozhodovať o tom, či má apoštolský dar. „Nijaká
charizma neoslobodzuje od závislosti od pastierov Cirkvi a podriadenia
sa im, lebo im ,zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať
sa toho, čo je dobré‘...“ (KKC 801).
Keď spoločenstvo rozpozná niečí dar, môže tomu človeku zveriť nejaké poslanie.
Je dôležité, aby každý člen spoločenstva vedel, že je poslaný spoločenstvom.
Osobné dary nazývame niekedy charizmy, ale ony sú jednoducho rôznymi
prejavmi zmŕtvychvstalého Krista v dnešnej Cirkvi. Sú Kristom, ktorý
prejavuje svoju osobnosť – svoju slobodu milovať súčasný svet.
Služba prostredníctvom bytia
Mnoho ľudí, ktorí majú podobné charizmy, by mohlo
tvoriť kresťanské spoločenstvo, aby slúžili Cirkvi. Ale aj ľudia s rôznymi
charizmami by mohli urobiť to isté, aby si navzájom pomohli rozlišovať charizmy
a účinnejšie ich využiť. Treba však konštatovať, že v obidvoch
prípadoch najdôležitejšou službou spoločenstva je byť kresťanským spoločenstvom, vydávať svedectvo prítomnosti
zmŕtvychvstalého Krista, byť pre svet znakom spásy, ohlasovať. Tak by to
malo byť aj v Cirkvi; za to sa modlil Ježiš počas Poslednej večere:
„Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj
oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21).
Prv, než sa staneme spoločenstvom konania, tvoríme spoločenstvo bytia, hoci tieto dva aspekty sa
dopĺňajú. Predovšetkým musíme zotrvávať v Kristovi skrze vieru a skrze
kresťanské spoločenstvo, aby sme „pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie
Kristovho tela“ (Ef 4,12).
Ináč budeme len skupinou kresťanov, ktorí pokladajú za správne žiť a pracovať
spolu, ale bez výraznejšieho kresťanského pôsobenia a „rozlišovania“.
A práve kresťanské pôsobenie predstavuje silu našej apoštolskej služby. V tomto
zmysle sa klauzúrne spoločenstvo vyznačuje
apoštolátom presvedčivého svedectva o dôležitosti oslavy Boha. A spoločenstvo,
ktoré sa venuje liečeniu narkomanov, vydáva zas svedectvo o spasiteľnej
Božej láske a sile.
Spoločenstvo musí ohľadom každého apoštolátu stále
„rozlišovať“, pýtajúc sa ani nie na to, či „existuje nejaká potreba“, ale
– čo je dôležitejšie – na to, či Boh povoláva toto spoločenstvo k takejto
službe pre konkrétne potreby „tu a teraz“.
Nestačí, keď je kresťanské spoločenstvo veľmi
kompaktné. Okrem toho musí byť ešte otvorené
voči iným. Nemôže sa stať uzavretým getom, útekom pred „miešaním sa do cudzích
vecí“. Svätý Pavol mal veľa spoločenstiev a obyčajne cestoval so spoločenstvom
mužov a žien (1Kor 9,5).
Často zdôrazňoval dôležitosť otvorenia sa voči druhým a pohostinnosť:
„Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní“ (Rim 12,13); „... prijímal
všetkých, čo k nemu prichádzali“ (Sk 28,30).
Svätý Peter zas napísal: „Buďte vospolne pohostinní bez šomrania“ (1Pt 4,9).
Najdôležitejším apoštolátom je jednoducho odovzdávať iným svedectvo
nášho spoločného života, to znamená starať sa o iných, deliť sa s inými,
znášať druhých a chváliť Boha. Naozaj každý vzájomný osobný kontakt medzi
kresťanmi je príležitosťou k apoštolskej činnosti.
Služba prostredníctvom činnosti
Svedčíme aj svojou službou, keď sa staráme o telesné zdravie ľudí
v nemocniciach, o ich intelektuálny rozvoj v školách a o ich
duševnú rovnováhu na našich klinikách a v domoch: „Lebo som bol
hladný a dali ste mi jesť; ... bol som pocestný a pritúlili ste ma;
... bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli
ste ku mne“ (Mt 25,35-36).
Služba prostredníctvom slova
Napokon svedectvo vydávame aj službou slova.
Jednoducho hovoríme iným o Ježišovi ako zmŕtvychvstalom Pánovi a o tom,
čo chce pre nich urobiť, ak ho uznajú za svojho osobného Spasiteľa a pripoja
sa k jeho Cirkvi. Môžeme to robiť tým, že sa modlíme s nimi a za nich,
keď predložia nejakú potrebu, a pozývame ich, aby sa zúčastnili na našich
obradoch. Ak používame pri modlitbe s inými a za iných
Božie slovo, ako nám odporúčal Boh, sami musíme veriť, že „Božie slovo je živé,
účinné“ (Hebr 4,12). „Slovo
Písma je zdravým pokrmom a svätou posilou aj pre službu slova – čiže
pre pastoračnú kazateľskú činnosť, katechézu a pre každé kresťanské poučovanie“ (Dei Verbum 24, pridané zvýraznenie).
Nie som skutočne členom apoštolského spoločenstva, pokiaľ celkom
neuverím, že „všetci spolu dospejeme k jednote viery a poznania
Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (porov.
Ef 4,13).
Stretnutie spoločenstva/rodiny
Dokiaľ sa nestaneme kresťanským spoločenstvom,
môžeme slúžiť svetu a Cirkvi len ako spolok, starajúc sa pritom veľmi málo
o seba navzájom. Kresťanská služba spočíva v láske, ale je dôležité,
kde ju začneme realizovať. Dokiaľ sa služba nezačne v našom spoločenstve
(v rodine), môžeme pochybovať o jeho autentickosti. Máme chudobných,
s ktorými sa delíme o náš stôl, ľudí zranených, ktorí prechádzajú
okolo nás, otrokov televíznych prijímačov, ako aj ľudí nemilovaných, ktorí žijú
vedľa nás. Naučme sa aj ich milovať. Usilujme sa im naplno slúžiť tak, aby sa
mohli oslobodiť od svojej chudoby, uzdraviť zo svojho neduhu a vytrhnúť
sa z otroctva skrze Božiu lásku, prejavujúcu sa v nás. Stretnutia
spoločenstva (rodiny), počas ktorých sa delíš so svojimi zážitkami a počúvaš
iných, pričiňujú sa práve o to.
Ak budeš takto konať, služba iných členov spoločenstva sa stane
účinnejšia, pretože si ich oslobodil od strachu a pričinil si sa k vzrastu
ich lásky. Keď počúvaš iných s láskou, pričiňuješ sa o to, že v každom
členovi spoločenstva vzrastá Kristovo apoštolské ovocie. Nalaďuješ ich na lásku.
Milovať nemilovaných pod vlastnou strechou je možno menej romantická
činnosť ako práca v chudobných štvrtiach či vedenie dobrej školy
alebo prednášanie povzbudivých kázní. Ale služba, tak ako láska, sa začína u seba.
Len vtedy budeme môcť „pripraviť svätých na dielo služby, totiž na budovanie
Kristovho tela“ (Ef 4,
12).
OTÁZKY NA OSOBNÉ UVAŽOVANIE,
PRE ROZHOVOR
V SKUPINE (RODINE):
1. Ktorým úryvkom zo Svätého
písma z tejto etapy Boh k tebe najviac prehovoril? Čo ti povedal
osobne cez tento text?
2. Myslíš si, že
tvoje osobitné dary, ktoré ti Boh
udelil podľa svojho slova, slúžia Cirkvi?
3. Ako sa cítiš vo svojej súčasnej službe? Si
s ňou úplne spokojný?
4. Cítiš, že ťa spoločenstvo (rodina)
výrazne podporuje v tvojej súčasnej práci? Prežívaš vo svojom srdci,
že si ním poslaný? Že ti zverilo úlohu?
5. Čo si myslíš o apoštoláte
spoločenstva (rodiny), v ktorom žiješ? Si presvedčený, že Boh zveril
spoločenstvu napĺňanie práve tých potrieb Cirkvi, ako to robí teraz?
6. Myslíš si, že
toto spoločenstvo potrebuje nanovo prehodnotiť svoj terajší apoštolát?
7. Myslíš si, že v tomto
spoločenstve väčšmi prevažuje kontemplácia alebo činnosť? Alebo spĺňa rovnako
obidve úlohy?
8. Myslíš si, že
toto spoločenstvo praktizuje pohostinnosť podľa Božieho slova? Dalo by sa to
zlepšiť? Ako?
9. Očakávaš nejakú
pomoc od spoločenstva, aby si lepšie spoznal a nanovo rozvinul svoju osobnú službu v Cirkvi? Prečo?
Kedy? Ako?
