Keď som prvý raz videla používať zástavy počas zvelebenia, nadchlo ma to, bolo mi to blízke aj napriek tomu, že nikto nevysvetľoval ich význam, rozumela som, čo sa nimi chce povedať. Bol to nový spôsob, ako hovoriť s Bohom pomocou symbolov, cez farby, pohyb a zvuk zástavy a občas aj pohybom vlastného tela. Pamätám si, ako sme spoločne počas modlitieb objavovali, čo nás na zástavách oslovuje, aký je ich význam v bežnom živote, aj to, čo znamenali voľakedy. Pri ich používaní nebolo nutné niečo sa vopred učiť, vždy to bola akási improvizácia. Počas zvelebenia mohol prísť ktokoľvek, kto chcel, zobral si zástavu a mával.
Počas tých pár rokov sa zástavy stali súčasťou nášho zvelebenia, často pomohli našej spoločnej modlitbe, pomohli rozhýbať celý kostol. Často sme boli ako deti, robili sme vlny Božej rieky, prikrývali sme sa nimi, stáli sme na nich, aby sme si viac uvedomili svätosť miesta, na ktorom stojíme. Mám pocit, že Pán Boh sám robil pre tanec miesto. Vždy som s obavou čakala, kto sa pohorší, ale naopak, vždy sa našiel niekto, koho to oslovilo. Na Slovensku máme tanec radi a to, čo naši predkovia vymysleli, je plné toho, čo prežívali. Radosť, lásku, nehu, hnev, odvahu, smútok, spolupatričnosť, všetky emócie vedeli vyjadriť pohybom, skákaním, dupaním, točením, párovým tancom. Tancovali všetci - muži, ženy, starci, deti a nikomu sa to nezdalo sladké. Toto dedičstvo ostalo v nás starostlivo zakopané ako ten jeden talent z podobenstva. Nech nám ho Božia milosť pomôže nájsť a pretvoriť na podobu dnešnej doby.
