Naše misie

Zápisky z denníka misionára Dana

26. 10. 2008

Koniec môjho osamelého "bačovania" bol celkom veselý a príjemný. Vo štvrtok 2. októbra večer mi totiž volala s. Lenka, františkánka, že by chceli prísť na víkend si trochu oddýchnuť ku mne a zároveň zmierniť moju samotu. Tak som to vnímal ako taký darček. A skutočne to tak aj bolo. V piatok som sa ich už nevedel dočkať. Pripravil som tekvicu, zemiaky a čakal na nich, kým prídu. Prišli nakoniec po desiatej večer. Mali sme omšu, po nej sme ešte dlho do noci rečnili a niečo aj zjedli. So sestrou Lenkou a Jarmilou prišiel aj otec Vlado Nemec, ktorý spravuje farnosť Prišachtinsk v Karagande. Tak som sa ešte zvlášť potešil tomu, že prišiel on. Konečne bola možnosť viac s nim porečniť a pobyt s nim nejaký čas. Vlado si pre sestry pripravil nejaké prednášky, číže to bola v podstate duchovna obnova pre ne. Občas som sa ich programu zúčastnil aj ja a tak bolo pekne modliť sa s nimi breviár, či mat takú malú komunitu omšu alebo počúvať nejakú prednášku, či modliť sa pred eucharistiou. V sobotu prišla teta Lena a piekla palacinky na nedeľu. Sergej so svojim bratom Sasom pracovali na garáži a ja som sa trochu venoval hosťom, trochu tete Lene a tak. Zbehlo to všetko veľmi rýchlo a už bol večer. To bol tiež taký fajn čas - pustili sme si jeden film o židoch v gete; Jakub Lhář sa to volalo. Veľmi pekný, zaujímavý, no zároveň dojímavý a ťažký film. Taká tragikomédia, niečo na spôsob Musíme si pomáhať. Mam rad také filmy. Kým sme sa dostali do posteli, bolo znovu mnoho hodín. V nedeľu ráno oni už museli cestovať do Karagandy, keďže Vlada čakala omša doobeda. Ta nedeľa bola sviatočným dnom. Jednak sme mali hody alebo odpust, keďže 2.10. bol sviatok sv. anjelov strážcov a naša farnosť je zasvätená pravé nim. No a druhy dôvod bol, že sa vrátil Janko. Prišiel s o. Viktorom na aute - ráno bol poňho na letisku a potom šli do Volska a k nám. Tak som sa ho dočkal :) Prišiel poriadne nabalený, mal tuším 10 kg nadváhu na batožine. :) Všetci sa mu potešili. Po omši bolo "čajpitie" - pohostenie. Farníčky doniesli nejaké koláče, či torty, ovocie a tak, celkom slušné pohostenie to bolo spolu s tými palacinkami, čo piekla teta Lena v sobotu. Večer sme ešte zašli k Veronikiným rodičom na návštevu. Prichystali teda poriadne občerstvenie - ako sa na rusov patri :) Tak sme tam aj dosť dlho posedeli. Ja som tam bol prvýkrát, takže som sa zoznámil s Veronikinou mamou - tetou Lenou. Bolo nám tam prijemne a dohodli sme sa, že oni tiež prídu k nám na čaj, hoci sme neurčili žiaden konkrétny dátum.

Ďalší týždeň sa rozbehol a bol poznačený stavbou garáže, ktorá je už v podstate hotová. Takže môžme kolaudovať. Postupne sa doskami obili všetky steny, urobila sa podlaha, pod ktorou je voľný priestor, keďže od cesty do dvora je sklon, tak sa bude dať aspoň vliezť pod auto a čo to opraviť, keď bude treba. Alebo tam v lete budeme zavierať neposlušné deti :) Poprípade nášho Gnoma :) Tiež sa urobila izolácia proti vode - na stenách i streche a nakoniec sa to všetko obilo plechom, ktorý som sa naučil píliť rozbrúsovačkou. ;) Po večeroch sme sa snažili s Jankom trochu obehnúť našich chorých a núdznych farníkov, ktorí sa tešili na tu návštevu. Koncom týždňa sa nám pokazilo počasie. Prestalo slnečné počasie, prihnal sa vietor, mraky, trochu pršalo, no a defacto sa skončilo babie leto. Potom boli chvíľu v noci aj mrazy, no teraz mrazy nie sú a je relatívne ustálené počasie.



Minulý týždeň sa nám podarilo vykopať všetku mrkvu zo záhrady. Je jej neskutočne veľa a pravdupovediac tak veľké kusy mrkvy som nevidel ani reklamných letákoch v Tesco. No a zároveň veľmi krásna a zdravá je ta mrkva. Ak sa mi podarí, tak si v prílohe nájdete nejaké dokumentačné fotí. V stredu sme boli v Karagande. Šli sme tam hlavne kvôli nákupom na bazáre a tiež stretnutiu s o. biskupom Atanaziom. Viezli sme so sebou aj tetu Galu, ktorá si potrebovala kúpiť nejaké veci do bytu, ktorý teraz prerábajú. S o. biskupom sme strávili asi polhodinu v rozhovore. Taká sila to je porozprávať sa tak jednoducho s biskupom, prijať od neho požehnanie, prianie všetkého dobrého, jednoducho mat s ním tak krásny osobný kontakt. Dohodli sme nejaké dôležité veci, no o tom sa nechcem rozpisovať. Potom sme šli na bazár. Ja som si kúpil superne zimusne topánky za pomerne nízku cenu - asi 1500 korún v prepočte. A vyzerajú byť kvalitné, tak uvidím. Tiež sme nakúpili cukor pre seba a tiež dva vrecia do Volska, tete Gali vrece a potom ešte muky sme zobrali dva vrecia. No jednoducho auto dobre sedelo na ceste. :) Snáď náš taký nákup nečaká čoskoro, lebo to žerie dosť peňazí. No je to veľmi výhodné nakupovanie. Večer sme boli na omši, po nej porečnili s zopár mladými, CO sa tam zišli a potom hajde domov. Po príchode som ešte dievčatám pomáhal robiť referát o Stalinovi :) V nedeľu sme mali taký zaujímavý večer. Janko pozval Veronikinu rodinu na čaj k nám. Takže sme opätovali našu návštevu u nich. Prišli všetci okrem najstaršieho syna Maxima. Prišla s nimi aj Oxana, tak bolo tak pekne a zaujímavo. Dievčaťa s Danielom (mladší syn) asi po polhodinke, čí hodinke odišli, no a my sme pokračovali v pití čaju, jedení rôznych jedál, CO sme pripravili (šaláty, ovocie, keksy, syr, klobása atď) a potom sme sa presunuli hore k počítaču, kde najskôr Janko ukázal fotky svojej rodiny a potom som ja tiež ukázal nejaké svoje fotelky. Také pekne to bolo. Teta Lena tu bola prvýkrát. Cítil som z toho požehnanie. Zvláštne ako si Boh cez dcéru privádza k sebe postupne celu rodinu. Dnes sme boli u nich posvätiť byt, tiež sme potom trochu posedeli, porozprávali s o. Viktorom. Človek sa nestačí čudovať tej zvláštnej Božej stratégii a účinkom jeho milosti.






Tento týždeň sme v pondelok večer boli pomôcť Tome zobrať z bytu po deduškovi nejaké veci. Bude sa tam sťahovať nejaký podnájomník, tak to potrebovali pripraviť na bývanie pre neho. Tak sme jej asi 3 hodiny pomáhali. Taký zvláštny pocit, aj Tome bolo ťažko. Žili tam jej rodičia a teraz ona triedi ich veci, rozdáva, nepotrebné vyhadzuje, nejaké ikony zatiaľ dala k nám do cirkvi. A podarovala mi kožuch po deduškovi. Je takmer ako nový. Deduškovi ho kúpili asi nie tak dávno a málo ho nosil. Tak budem mať aspoň nejakú pamiatku naňho a môžem si vždy spomenúť v modlitbe naňho, keď si ho budem v tuhej zime dávať na seba. Tiež sa ešte predtým zastavili u náš dvaja kňazi z Pavlodaru, ktorí cestovali z Karagandy domov a jeden chcel tomu druhému ukázať, že tu je kaplnka s domom. Tak som s nimi chvíľu popil čaj a potom sa ponáhľali, keďže už bolo takmer sedem hodín a čakala ich ešte štvorhodinová cesta domov.

V stredu bol taký tiež zaujímavý deň. Janko doobeda šiel "taxikárčiť" - teda odviezť jedného známeho do iného mestečka. Medzitým som mal "návštevu". Prišla príbuzná tety Vali a oznámila mi, že ráno o ôsmej teta Vaľa zomrela. Skoro sa mi podlomili kolená. Pomerne mladá 58 ročná žena. Ešte v sobotu som bol u nich na návšteve, cítila sa vtedy zle, bola nejaká slabá. Zvláštne, že som si myslel, že je to len niečo prechodné. Som jej vtedy pomohol zakúriť v piecke, nanosiť uhlia a ešte som sa ponáhľal domov, lebo sme mali robiť s garážou, čo sme však nakoniec nerobili. V utorok večer sme k nej chceli ísť, no nestihli sme. V stredu po tej správe ma to veľmi mrzelo a mrzí dodnes. Má muža Víťu - Vincenta, ktorý je už asi 4 roky ochrnutý na ľavej strane tela. Mala s nim veľmi ťažký kríž tie posledné roky a viditeľne ju to ničilo. Nezvládala to a tak často pila. My sme videli, že to ide dolu vodou a nemali sme ako tomu zabrániť. Hoci sme sa za nich modlili, snažili sa tam chodiť, pomáhať v drobnostiach, no nezabránili sme tomu najhoršiemu. Ona sa liečila aj na tuberkulózu a zrejme aj to spolu s alkoholom pomohlo k celkovému zlyhaniu jej organizmu. Si pamätám, že sme ešte v ktorýsi deň medzi sobotou a stredou hovorili o nej. Janko vravel, že by sme mali navrhnúť jej deťom, aby ju zobrali k sebe na mesiac a niekto bol s ujom Viťom, aby si ona psychicky oddýchla od toho. S ním treba byť 24hodin, treba ho často dvíhať a posadiť na nejaký čas, aby zmenil polohu a nerobili sa mu preležaniny. Treba mu meniť fľašu, do ktorej močí a byť stále s ním. Človek sa len na chvíľu od neho vzdiali a už ho volá. Nejaký čas sa to dá zvládať, no na jedného človeka je to neskutočne veľa a buď sa z toho zcvrkne alebo sa stane niečo iné. My sme boli pozvaní v ten deň na oslavu narodenín pastora z protestantskej cirkvi "Grace". Takže sme nemohli hneď isť sa pomodliť k tete Valí. O tretej sme šli na tu oslavu. Boli sme tam takmer do pol siedmej. Také príjemné to bolo. Vážím si, že nás ako zástupcov miestnej katolíckej cirkvi pozvali na oslavu ich pastora. Je to také pekne gesto a verím, že neostane len pri ňom. Potrebujeme spolupracovať pri rozmnožovaní Božích milostí v tomto mestečku. Možno sa v nasledujúcu nedeľu prídu pozrieť na našu omšu a pomodliť sa s nami. Oni majú v dosť veľkej úcte katolíkov. Svedčí o tom aj fakt, že si veľmi pochvaľovali film o Jánovi Pavlovi II., ktorý nám aj požičali na DVD. Chcem si ho v dohľadnom čaše pozrieť. Odtiaľ sme šli rovno k zosnulej tete Vali. Tiež sme tam pobudli viac ako dve hodiny. Modlili sa, rozprávali s jej príbuznými. Zasa sa tam diali také "čudesa". Modlili sme sa s Jankom desiatok ruženca. Bol pri náš aj syn tety Vali Kosťa. Domodlili sme sa a Kosťa hovorí: Chcem sa dať pokrstiť. Aj svojho malého synčeka. Tak som vyvalil oči. Nič sme mu nehovorili, žiaden nábor, čí evanjelizácia. Jednoducho sme sa pomodlili desiatok ruženca pri jeho zosnulej mame. A taká milosť zrazu. A potom prišiel synovec tety Vali Sasa a tiež vraví, že by chcel prísť k nám, porozprávať sa, dať svoj život do poriadku. Tak len žasnem nad tým, ako náš dobrotivý Boh pozýva k sebe ľudí.

Na ďalší deň bol o druhej pohreb. Keďže sme sa nedovolali otcovi Viktorovi - teta Vaľa bola pokrstená katolíčka, tak sme boli nútení "odspievať" modlitby pri nej my sami. Tak sme vybrali dve piesne, litánie, desiatok ruženca a dve modlitby z modlitebníka za zosnulých. Potom sme čakali, kým budú vynosiť zosnulú. Čakalo sa ešte na príbuzných - dve sestry a brata, ktorí cestovali až z ruska takmer celu stredu a dorazili okolo pol tretej do Maladjozneho. To sme boli už na cintoríne, keď oni prišli. Prišli všetky deti aj s vnukmi. Teta Vaľa sa "usmievala", jej tvár pôsobila takým pokojným dojmom. Verím, že sa stihla pred smrťou zmieriť s Otcom, hoci nemala po ruke žiadneho kňaza ani možnosť prijať sv. prijímanie, čí posledné pomazanie. No aj tak mi bolo ťažko. Bol to tretí pohreb za 4 mesiace, čo som tu. A ešte aj babička Faja v ten deň vyzerala veľmi zle - problémy so srdcom. V piatok ráno mi volali z nemocnice, že babiska Faja tam leží a že by potrebovala, aby som jej šiel kúpiť lieky. Tak som sa vybral do nemocnice sám - Janko bol v tom čase na ceste do Osakarovky. Ťažko sa mi tam šlo, lebo som nevedel v akom stave babuska bude a bolo mi dosť ťažko pri pomyslení, že by v krátkom čaše mohla zomrieť aj ona. A nie je to celkom nereálne. Ma svoje roky, je chudučká a už aj dosť slabá. Síce je veľmi vitálna a "behá" po celom poselku, aj tak môže hocikedy nečakané zomrieť. No našťastie babuska nevyzerala tak zle. Tak som jej šiel kúpiť lieky, čo doktorka predpísala, doniesol nejaké ovocie, niečo na zjedenie a pobudol pri nej vari hodinu. Potom som sa ponáhľal variť obed. Večer sme ešte zbehli spolu s Jankom k nej, vyzerala už viac oddýchnutá - má od lekárov nariadený odpočinok a nesmie sa rozčuľovať, aby to vydržalo jej srdce. Od nej sme šli ešte pozrieť dad Víťu, čo ostal po pozostalej tete Vali. Je mi ťažko pri predstave, že možno čoskoro budem pochovávať aj bab Faju. Nechcem, aby nám ju Boh zobral. Je nám s ňou dobre, mam rad jej vtipy, jej vitalitu, jej úsmev, čí smiech. No keď vidím ako tu ľudia umierajú, tak musím byť pripravený aj na to. Je to ťažké. Asi najťažšia vec, ktorú tu prežívam. Ja som vždy neznášal pohreby. Zrejme preto, že som pochoval v detstve mamu i otca, no a teraz si na ne postupne zvykám. Ťažká lekcia od Otca.

Včera sme doobeda varili, upratovali, o jednej sme šli zaviezť Oxanu s Veronikou a ešte jedným dievčaťom do Teľmanu, dedinky vzdialenej asi polhodiny cesty od náš. Ide sa tam po stepi, šiel som tam prvýkrát, no Pači sa mi ta trasa. Nad Teľmanom sú sopky, tak som sa kochal pohľadom na kopce. Dievčaťa tam šli na oslavu narodenín a Janko šiel dnes ráno po ne. Večer sme ešte zbehli k babuske Faji. Vyzerala znova lepšie. Znovu sa tam stala taká "čudesná" vec. Na vedľajšej izbe leží mama miestneho baptistického pastora. A pravé, keď sme tam my boli, tak prišiel on aj so ženou a deťmi. Tak nás babuska s nim zoznámila a pomodlili sme sa za neho i jeho rodinu. To je iný ekumenizmus v praxi. Ja len čumím. Baptisti u nás to majú ťažké. Dosť nimi pohŕdajú a tak majú ťažkú misiu. Vidieť v tom takú diablovu robotu. Je to ťažké, priam vidieť ten duchovný boj, ktorý prebieha v tomto mestečku. No úžasné, ako nám Boh v priebehu jedného týždňa pomohol nadviazať kontakt s jednou i druhou cirkvou. Ešte nám ostáva zoznámiť sa s miestnym pravoslávnym baťuškom. Je tu aj mešita, no nemajú tu svojho mulu, takže je teraz zavretá. Večer sme po dlhej dobe pozerali film. August Rush. O malom chlapcovi z detského domova, CO sa stal dirigentom. Zaujímavý film. Dnes sme po omši šli s o. Viktorom k bab Faji do nemocnice zaniesť jej eucharistiu - veľmi sa tomu potešila. Odtiaľ sme šli ešte na chvíľu k ujovi Viťovi. Boli uňho aj deti, tak som sa potešil, že tam bolo viac ľudí. Možno povedať, že nás vľúdne prijímajú a tak verím, že nestratíme kontakt s tou rodinou a Boh bude môcť konať svoje dielo i tam. A do tretice, aby toho nebolo na dnes málo, sme šli ešte posvätiť ten byt k Veronike. Tak dnes o. Viktor s ostatnými odchádzali veľmi neskoro - po ôsmej. Zvyčajne odchádzajú okolo šiestej.

Vyzerá, že v zime mrznúť nebudeme, keďže sme dostali peniaze na naftu, ktorou vykurujeme a už mame načerpané takmer 4 tony nafty - za zimu sa spotrebuje asi 5 ton nafty, čo je dosť veľké množstvo a cena nafty každý rok ide hore. Chcelo by to prerobiť kúrenie na pec na uhlie - to vychádza stále pomerne veľmi lacno oproti nafte. Kedysi sa nafta zdala byt veľmi výhodným variantom kúrenia, keďže bola veľmi lacná, no teraz sa to obrátilo.

Tak to je tak asi všetko, čo sa za posledne takmer 4 týždne stalo.

Prajem Vám požehnaný čas! Čoskoro budeme spomínať na našich zosnulých a modliť sa za nich. Už sa teším na ten čas. :)

Držte sa a píšte! Ďakujem za všetky modlitby, tiež za vaše milodary pre našu misiu! Nech vám to dobrotivý Boh odplatí podľa svojej najlepšej vôle! Modlím sa za vás!