Naše misie

1. 10. 2008

Predminulý týždeň v stredu pršalo a tak sme nemohli vybrať čerpadlo a pozrieť sa, čo sa stalo. No v štvrtok nám počasie umožnilo vytiahnuť ho. Čerpadlo nebolo poškodené iba kábel s elektrikou bol v jednom mieste poškodený. Skonštatovali sme, že čerpadlo sa zrejme pri práci trelo, či búchalo ten kábel o železnú rúru, v ktorej to všetko bolo spustené a tak sa poškodil. Mohlo sa však poškodiť aj pri spúšťaní čerpadla do rúry. No a poškodený kábel zrejme pri dotyku so železnou rúrou skratoval a tak prestal fungovať. To sme opravili. V sobotu ešte bol elektrikár, ktorý tiež povedal, že všetko ostatné normálne funguje, číže bola chyba tam. No chyba bola tiež ešte v automatickom spínači čerpadla. Jednu jeho časť sme vybrali a potom v nedeľu dali o. Viktorovi, aby ju zobral do Karagandy do firmy, ktorá to robila a buď nech to opravia alebo nech sa kúpi novy spínač. Sergej zariadil, aby čerpadlo fungovalo provizórne tak, že ho ručne zapínam a vypínam, keď načerpá dostatok vody. Keďže nemáme žiadny tlakomer na rúre, tak sledujeme iba hodiny, ktoré ukazujú, či voda prúdi rúrou alebo nie. No a keď nepracujú, netočí sa taká malá časť v ich strede, tak už ho vypínam. Je to trošku nepohodlné, napr. večer, keď už nenačerpám vodu, tak potom ráno, keď si chcem hore opláchnuť tvár, či vyčistiť zuby, tak nejde voda, tak musím najskôr skočiť zapnúť čerpadlo. No aj tak je to omnoho lepšie, ako keď voda vôbec nebola.

Minulý týždeň sme v pondelok zozbierali veľkú brigádu a kopali sme zemiaky vo väčšej časti našej záhrady - záhrada je predelená vagončíkom. Celú sme ju vykopali. Bolo nás 8, okrem mňa, Sergeja a Gali, aj babuska Faja s dcérou Kaťou a jej deťmi Karinou a Albínou a tiež sa pridala teta Ira, ktorá v sobotu prišla s dcérou Kaťou z Astany kvôli penzii. Sergej konštatoval, že úroda bola lepšia ako minulý rok. V utorok a v stredu som s pomocou tety Gali a babičky Faji dokopal zvyšnú menšiu časť - tá bola úrodnejšia ako ta veľká, no nebolo tam až toľko zemiakov ako na veľkej. Tak sme šťastne vykopali zemiaky a tešili sa z toho, lebo už to chvíľami vyzeralo, že bude sneh a mnohí ešte nemali zemiaky vykopané.

V utorok som bol na pohrebe babušky Lizy. Ja som ju osobne nepoznal, iba Janko ju poznal. Chcel ma s ňou zoznámiť pred odletom na Slovensko. No nestihol a už ani nestihne, keďže v nedeľu zomrela. Bola asi 2 dni v nemocnici - napojená na prístrojoch, v zlom stave. Bol to taký zvláštny pohreb. Počasie bolo dosť pochmúrne - všade lietalo množstvo vrán, hrozivé mračná na oblohe a pohreb sa mi zdal taký skromnejší, či opustenejší ako ten prvý, čo som tu zažil. Bolo o dosť menej ľudí a keďže to bol pravoslávny pohreb, mal tam byť aj miestny báťuška (pop), ktorý však celý týždeň bol odcestovaný a tak to bolo bez kňaza. Babuškin syn, Toľa, hoc je chlap, dosť plakal. Tak mi ho bolo ľúto. Nepoznám ho nejak, no z prvého stretnutia som vycítil, že je to dobrý človek. Na pohrebe bola tiež naša Oxana, je babuškina príbuzná. V ten deň bol tiež druhý pohreb. Zomrela mladá 35 ročná žena na rakovinu pečene. Bola to sestra inej Oxany, s ktorou som sa zoznámil predtým v piatok, keď som bol u Kati na návšteve. Vtedy som ešte netušil, že v utorok bude mať pohreb jej sestra. Také zvláštne. Vtedy v piatok s Kaťou oslavovali narodenie dieťaťa ich známej, v utorok plakali nad smrťou Oxaninej sestry. Taký je život. Čas narodiť sa, čas zomrieť.

V štvrtok boli poobede dievčatá, ale tiež len na chvíľu. V ten týždeň chodili poriedko. Oxana bola chorá a Veronike nebolo prijemné chodiť samej - aspoň tak mi to ozrejmila. No vo štvrtok prišla okrem Veroniky i druhá Oxana a tiež Kristína. Večer zas prišla Karina so sestrou Lenou. Teta Gaľa im upiekla koláč ako poďakovanie za pomoc pri oprave bytu ešte niekedy v lete. No koláč v ten deň nikto nejedol. Až v piatok ho jedli. V piatok sme boli so Sergejom čistiť piecku u tety Viery. Podarilo sa nám to, vyniesli sme 6 vedier popola, ktorý bol v rôznych záhyboch piecky, prečistili sme komín a potom ešte nadstavili rúru na tehlovú časť, aby bol komín čo najvyšší - hoci neprečnieva vrch sedlovej strechy, lepšie ako keď trčal len trošku zo strechy. Tiež sme trochu otestovali, aký ma ťah, celkom dobre horela. Večer teta Viera zakúrila a v nedeľu mi referovala, že piecka parádne horí, teda že ma dobrý ťah. Tak sa teším, že už môže kúriť a nemusí tam mať zimu, resp. nemusí púšťať elektrický ohrievač, čo som jej doniesol - žerie dosť elektriny. Ešte sa v piatok večer stala taká nepríjemná vec. Kaťa zbila po tvári - dosť škaredo - babušku Faju kvôli peniazom. Bola opitá a babuška "nenašla" dosť peňazí pre Lenu do školy. Tak za svoju dobrotu dostala riadnu nakladačku. Prišla ku mne o pol deviatej večer, roztrasená, krvavá na tvári. Až som sa zľakol, no nebolo to našťastie nič vážne. Rany som jej ošetril, obviazal, popili sme čaj a nechal som ju prespať u nás. Tak mi jej bolo ľúto. Stará 80 ročná žena sa snaží, aby mali vnúčence a dcéra čo jest, chodieva k nám po zemiaky, či cviklu alebo mrkvu, ktorú majú zasadenú na svojej hriadke v nasej záhrade, hľadá peniaze na chlieb alebo poprosí od nás nejaký konkrétny produkt, keď nemajú čo jest. No a zato ešte dostala bitku od dcéry, ktorá by už dávno nazbierala dostatok peňazí pre Lenu do školy, keby nepila a poriadne sa starala o svoju rodinu.

V sobotu prišli pred obedom naše 3 farníčky a upratovali prízemie našej Cerkvi. Ja som zatiaľ varil boršč a pobehoval okolo nich a pomáhal, čo bolo treba. Potom v neskoré popoludnie prišli aj Oxana s Veronikou. Čakal som, že mi pomôžu upratovať vrchné poschodie (aj som ich poprosil), no nič sa im nechcelo, tak iba sedeli a pílili mi nervy. Tak som bol na ne naštvatý a v nedeľu som to aj Veronike dal patrične znať. Och, koľko trpezlivosti a pokory mi ešte treba, aby som ich zvládol a tiež zvládol svoju cholerickú povahu v takých situáciách. V nedeľu som ešte varil druhé jedlo - kuracie soté na karí s ryžou. O. Viktor si po omši spolu s ostatnými pochvaľoval jedlo. Mne to padlo dobre, motivuje ma to každú nedeľu urobiť lepší obed ako v tú predošlú a to je pre mňa iba dobre. Aspoň sa tu okrem iného naučím variť. A celkom ma to baví. Cez týždeň som tiež varil svoju prvú fazuľovú polievku. Ešte máme uloženú tekvicu - dosť veľké množstvo, tak musím pozrieť do múdrej knihy a spojiť svoje vedomosti s tým, čo je tam a niečo pripraviť.

V pondelok som bol na „pominkach“ na 9 dni u babušky Lizy. Cítil som sa trochu nesvoj, no našťastie tam bola báb Faja a Veronika s Oxanou, tak to celkom šlo. Hoci tých ľudí veľmi nepoznám, viem, že ma tam čakali ako zástupcu katolíckej cirkvi. Včera sme znova pokračovali po dlhšej prestávke v stavbe garáže. Na pohľad sme veľa nepokročili, no urobili sme dosť roboty. Dnes sme urobili komplet drevenú strechu, tak dnes to vyzerá akoby sme robili viac ako včera, no robili sme možno menej. Zajtra mam v pláne vytrhať palmy, čo sú pred domom a odložiť ich plody, v ktorých sú semená, ktoré môžme budúci rok zasiať a znova sa tešiť z tých viac ako dvoch metrových paliem.

Minulý týždeň sa zlepšilo počasie, prestalo také to daždivé a je viac slniečka - konečne kazachstanské počasie aké poznám z leta. No a tento týždeň sa vrátilo babie leto. V noci sú síce mrazy (-2 až -4), no cez deň býva okolo 15 stupňov a prijemne teplučko na slniečku. Čas môjho osamelého "bačovania" sa už kráti. V nedeľu sa vráti Janko, tak sa už teším :)

Prajem príjemné dni plné Otcových objatí!